.sálavé teplo z kamennej dlažby pohodlne preráža tenkú podošvu sandálov

     Prvýkrát som počul jej meno v stredu. Teraz bola nedeľa a dochádzalo mi víno. Bolo horúco. Také teplo mestečko nezažilo už dávno. Okolo poludnia som sa konečne rozhodol doplniť zásoby. Váhavo som stál pred domom, sálavé teplo z kamennej dlažby mi pohodlne prerážalo tenkú podošvu sandálov. S prižmúrenými očami som sa rozhodoval či pôjdem vpravo alebo vľavo. Peter bol na druhej strane ulice pod starým povozom. Určite videl moje nohy, lebo na mňa hneď zavolal :

     “Ako sa dnes máme?” Takéto otázky ma vždy uvádzali do rozpakov. Na malý moment som si namáhal mozog až som nakoniec odvetil :

     “Dobre. Čo ty, Peter?” Vystúpil som z tieňa. Zasmial sa a pomaly sa teperil spod voza. Slnko mu svietilo do očí. Zatienil si ich rukou a povedal :

     “Kam si sa vybral doktor?” Opäť som nevedel. Bola nedeľa, nemal som čo robiť, bolo príliš teplo... áno idem po víno, spomenul som si.

     “Len tak,”povedal som. “Na prechádzku...” prešiel som k nemu a nazrel pod kolesá. Ryšavá žena si so smiechom pritiahla prikrývku na malé prsia. Rýchlo som sa otočil. Peter je starý chlap a vyzná sa v ženách. Po nociach vyspevuje serenády pod oknami bohatých mešťanov a zvádza osamelé paničky, ktorých muži sa pre zmenu zabávajú v bordeloch.

     “Takže zomrela?” Ani nečakal na odpoveď a zohol sa po demižón. Už to samozrejme vedel, ale chcel počuť, čo si o tom myslím.

     “Áno,” odpovedal som. “Je mŕtva.” Čakal, že budem pokračovať. Oprel som sa o bok voza. Nedal sa odbiť. “Ty si ju videl posledný...” Podal mi demižón. Víno bolo teplé a nechutné. Aj v tej horúčave ma striaslo.

     “Ty si ju videl...,”začal zase.

     “Nevidel, len som počul ako kričí.” Vzal mi víno z rúk. Chystal sa znovu vliezť pod voz, čím mi dával najavo, že rozhovor sa skončil. Ešte stále som nevedel kadiaľ sa vyberiem. Skôr než zaliezol, povedal :

     “Škoda, naozaj škoda.”

     Vybral som sa doľava, lebo na tú stranu som bol otočený. Prešiel som niekoľkými ulicami, vedľa krivých múrov chudobných domov, medzi živými plotmi z dráča a mohutnými bránami ctihodných mešťanostov. Každá ulica voňala tým, čo sa varilo v hrncoch jej obyvateľov. Z otvorených okien kde-tu vykúkala mačka. Pár psov sa presúvalo tesne popri múroch. Ľudí som videl len málo, aj to len z diaľky. Rozopol som si košeľu. Zašiel som k budove mestského súdu. Vopred som vedel, že námestíčko bude určite ľudoprázdne. Rád sedávam vonku na schodoch a celým telom vnímam tú mohutnú drevenú konštrukciu, zaberajúcu takmer polovicu námestia. Aj teraz som si tam sadol, do miznúceho tieňa. Námestím vial horúci vietor. Rozfúkaval mi okolo nôh odpadky. Sledoval som papier, ktorý letel povedľa mňa, zdrap Hlásnika. Zostal stáť a ja som si mohol prečítať kúsok z titulky “ POLNOČNÝ ...” a potom “...ŽIEN.” Naokolo nebolo nikoho. Spoza dreveného pódia vybehli deti. Nemali by sa hrať na takom mieste, pomyslel som si. A vzápätí sa otvorilo okno oproti. Niekto vylial vedro splaškov. Uvedomil som si, že som smädný, a že idem po víno.

     Na spiatočnej ceste som nestretol nikoho. Peter niekam zmizol. Pod vozom ležalo už len veľké čierne psisko. Napil som sa. S odporom som si povedal, že už ho nebudem kupovať. Pomyslel som na malé prsia ryšavej ženy. Všetky telá vozia ku mne. Veď to každý dobre vie. Tak prečo sa musím večer stretnúť s rodičmi dievčaťa? Nebol to môj nápad, prišiel s tým jeden zo strážnikov, ten ktorý ma vypočúval. Mal som byť neotrasiteľný, ale on sa mi dostal pod kožu a vystrašil ma. Keď rozprával, držal ma za plece. Možno je to trik, ktorým chce získať potrebnú prevahu. Odchytil ma, keď som vychádzal zo súdu a zatiahol ma do kúta. Keby som sa ho chcel striasť, musel by som sa s ním pobiť. Hovoril starootcovským naliehavým a chrapľavým šepotom.

     “Ste posledný, kto to dievča videl, než zomrelo...” chcel ho opraviť, že len počul. Posledné slovo ostalo len tak visieť vo vzduchu... neodvážil sa protirečiť. “A rodičia, viete, radi by sa s vami stretli.” Vystrašil ma a pokiaľ sa ma dotýkal, mal ma v hrsti. Zovretie nebadane zosilnelo. “Tak som im sľúbil, že večer prídete, sú to vaši susedia, že?” Myslím, že som sa pozeral niekam za jeho hlavu, do steny, a prikývol. Pousmial sa a bolo to vybavené. Nuž aj tak to bolo niečo, udalosť, ktorá dňu dodávala nejaký zmysel. Podvečer som sa rozhodol, že sa okúpem a oblečiem. Mal som kopu času. Našiel som fľaštičku parfému, ktorú som predtým nikdy neotvoril a košeľu. Zo stolíka som vybral manžety. Obzeral som sa v zrkadle. Viem, vyzerám podozrivo, nemám bradu a podchvíľou odvraciam zrak, nevydržím uprený pohľad. Na strážnici ma podozrievali ešte skôr, ako som vypovedal, hoci nevedeli prečo. A ja, hlupák, ako poctivý občan som len reagoval na výzvu. Povedal som im, že som sa zobudil na krik, ale nepovažoval som to za nič neobyčajné, pretože naša ulička je po nociach veľmi živá. Po nejakom čase sa ozval ešte jeden výkrik, o poznanie úpenlivejší.

     “To ale bola náhoda, čo? Teda to, že bývala na tej istej ulici ako vy.” Som vážený doktor, hovoril som si. Som vážený doktor a vzbudzujem zaslúženú dôveru, neustále som si opakoval. Hovno, môj hlas je piskľavý, brada mi splýva s krkom. Celé to pôsobí naozaj nedôveryhodne. Aj moja matka mala takú bradu. Zomrela minulé sviatky. Ženám sa moja brada nepáči, ani sa ku mne nepriblížia. Aj matka bola taká, nemala priateľky. Všade chodievala sama, v kúpeľoch boli susediace ležadlá vždy prázdne, hocako bolo v ten deň plno. Ku koncu života bola nevrlá, vyschnutá ako vyžla.

     Až do včera som o smrti nejako zvlášť neuvažoval. Rukami mi prešlo množstvo krehkých telesných schránok. Zošúverení starci, chlapi s veľkými rukami, deti s opuchnutými tvárami. Raz som videl ako koleso rozmliaždilo psa, brucho mu prasklo, do prachu sa vyvalili črevá. Vtedy mi to nič nehovorilo. Keď zomrela matka, nebol som tam. Hlavne preto, že to bolo ďaleko a vlastne som bol celkom ľahostajný, berúc do úvahy aj odpor, ktorý som pociťoval voči príbuzným. Ani ako mŕtva, zažltlá a vychudnutá medzi vencami ma nezaujímala. Predpokladám, že moja smrť bude podobná.

     Viedli ma dolu po kamenných schodoch a po akejsi chodbe. Vstúpili sme do miestnosti. Bol tam kapitán a pár strážnikov. Ukázal mi na stoličku. Neviem čo som očakával. Možno poďakovanie, za uvedomelý občiansky postoj, alebo niečo také. Na hrubom stole na tanieri sa povaľovali zvyšky baraniny. Tučná kapitánova tvár vyjadrovala blaženosť.

     “Mala iba šestnásť.” Nikto nezareagoval, všetci hľadeli na mňa. Strážnik prešiel ku mne a v ruke mal nejaké papiere. Podpísal som to. Stálo tam, že okolo polnoci som sa zobudil na niečí krik, a keďže mi to nebolo ľahostajné, otvoril som okenicu a zvolal : Prestaňte! Keďže po chvíli sa krik ozval znova, vybehol som na ulicu s ťažkým poriskom v ruke, a našiel dotyčnú ležať uprostred ulice. Mŕtvu.

     “V poriadku?” opýtal sa. Naspäť sme šli po dlhej chodbe. Spýtavo som sa obzrel na strážnika.

     “Môžete ísť.”

     Obliekal som sa dlho. Natiahol som na seba ťažký čierný kabát, povedal som si, že čierna bude celkom namieste. Vybral som modrú viazanku, lebo som nechcel zachádzať priďaleko, a ísť v čiernej. Keď už som bol na odchode, rozmyslel som si to. Vrátil sa späť do izby a vyzliekol. Odrazu som sa sám sebe zhnusil. Natiahol som si krátke nohavice, košeľu a sandále, čo som mal na sebe predtým. Ľutoval som, že som sa predtým okúpal, hnusila sa mi ťažká vôňa parfému. Pokúšal som sa ju z krku zmyť. Voňal som však aj naparfumovaným mydlom, ktorým som sa umýval. To isté mydlo som použil aj v stredu, a to bola prvá vec, ktorú mi to dievča povedalo :

     “Voniaš ako kvetiny.” prechádzal som okolo nej a ako vždy zrýchlil krok, keď som prechádzal okolo hocijakej ženy. Nevšímal som si ju. Vyhýbam sa rozhovorom s mladými ženami, so ženami vôbec, neviem nájsť pre ne ten správny tón. A ich priamosť ma ochromuje ba až popudzuje. To dievča som už veľakrát videl, ako postáva sama na ulici, alebo sa s úsmevom rozpráva s dotieravým Petrom. Vykročila za mnou.

     “Kam ideš?” opýtala sa. Zas som si ju nevšímal a dúfal som, že o mňa stratí záujem. Okrem toho, nemal som ani poňatia kam idem. Znovu sa ma opýtala :

     “Kam ideš?”

     Po chvíli som odvetil : “Nestaraj sa.” Dobehla ma a kráčala vedľa mňa. Mal som pocit, že napodobňuje moju chôdzu.

     “Ideš po víno?”

     “Áno, idem.” dotkla sa mi ramena. Zastal som. “Ibaže,” prehltla. “Ibaže tam Birner nie je, ochorela mu žena.” Nevedel som, čo na to povedať. Znovu som vykročil. Keď sme došli na koniec ulice, opýtala sa :

     “Kam ideš naozaj?” Po prvý raz som si ju lepšie prezrel. V mihotavom svetle lampy jej z tváre vykúkali pehy. Mala veľké, smutné oči, veľký nos. Bola tak zvláštne krásna ako obrázok panny, čo som dostal na púti. Povedal som :

     “Neviem, len tak sa poprechádzať.”

     “Aj ja chcem ísť.” Nič som nehovoril a išli sme spolu smerom k mestskému súdu. Aj ona mlčala a šla kúsok za mnou, akoby čakala, že jej poviem aby sa vrátila. Bolo ťažké poslať ju preč. Niekoľko dní som sa s nikým nerozprával. Okrem bezduchých tiel u mňa na stole samozrejme, ale tie mi neodpovedali.

     Keď som sa prezliekol a zišiel po schodoch, zvečerievalo sa. Jej rodičia bývali o sedemnásť domov ďalej, na druhej strane ulice. Rozhodol som sa, že sa ešte prejdem. Ulica bola v tieni. Stál som a premýšľal o najlepšej trase. Peter bol na druhej strane ulice, opretý o ten istý voz. Zbadal ma a hoci sa mi veľmi nechcelo, vykročil som k nemu. Bez úsmevu sa na mňa pozrel.

     “Kamže?” oslovil ma, ako by bol sám kapitán.

     “Idem sa nadýchať večerného vzduchu, cez deň je tak sparno.”

     Peter je je spokojný, keď vie, čo sa na jeho ulici deje. Pozná tu každého, hlavne ženy. Z akéhosi dôvodu mi vyčítal jej smrť. Mal celú nedeľu aby o tom premýšľal. Chcel počuť, čo si o tom myslím, ale nevedel sa ma to priamo opýtať.

     “Takže sa máš stretnúť s jej rodičmi?”

     “Áno, mám.” Čakal, že budem pokračovať. Prešľapoval som pri kolese voza. Voz bol suseda odnaproti, zvykol ho nechávať von na ulici. Bol starý a už takmer nikam nechodil. Dcéry sa vydali do iného mesta. Žena sa mu utopila v zberni dažďovej vody. Hovorí sa však, že ju umordoval on sám.

     “Mali iba ju.” Obviňoval ma.

     Prikývol som. “Je to veľké nešťastie.”

     “Vraví sa, že si to videl spoza okna, či počul.”

     “To je pravda.”

     “A to si nemohol vybehnúť na ulicu a pomôcť jej?”

     “Nie, nemohol. Už bolo neskoro.” Urobil som okolo voza väčší okruh a začal som sa vzďaľovať. Vedel som, že ma Peter pozoruje až na koniec ulice. Ale neobrátil som sa, aby som ho neutvrdzoval v jeho podozrení.

     Na konci ulice som predstieral, že pohľadom hľadám na oblohe naše meteorologické balóny a obzrel som sa ponad plece. Peter stál s rukami v bok pri voze a stále ma sledoval. Pri nohách mu sedel veľký čierny pes. Toto všetko som na okamih zazrel a zabočil za roh. Ešte stále mi zostával kus času. Rozhodol som sa, že pôjdem k svojmu obľúbenému miestu. Šiel som po tej istej trase ako predtým. Tentoraz so stretal viac ľudí. Chlapci sa naháňali za handrovou loptou. Zakotúľala sa ku mne a ja som ju prekročil. Zostali stáť a čakali, až kým sa jeden z nich nerozbehol po ňu. Keď som okolo nich prechádzal, stíchli, a z tváre sa im zračilo pohŕdanie. Bol som už za nimi, keď jeden z nich po mne hodil kamienok. Naoko nedbalo som ho pred sebou odkopol a zrýchlil krok. Takéto chvíle sú však pre mňa veľmi vzácne. Zvyčajne si ma nikto nevšíma. S ľuďmi sa veľmi nestýkam, a vlastne sa rozprávam iba s Petrom a Birnerom, to je ten čo mu ochorela žena. Pána Birnera skôr počúvam, akoby som sa s ním rozprával, a počúvam ho preto lebo musím. Chodím k nemu nakupovať víno. Iný vinár tu nie je. Aj to, že som mal v stredu na prechádzke spoločnosť, bola pre mňa veľká udalosť, aj keď to bolo len roztopašné dievča, ktoré sa evidentne nudilo. Hoci by som to vtedy nepriznal, celkom mi lichotilo, že sa o mňa zaujímala. Hoci aj neúprimne. Priťahovala ma. Chcel som sa s ňou spriateliť.

     Najprv som nebol vo svojej koži. Kráčala kúsok za mnou, hrala sa z blúzkou, presne tak ako ju to vídaval robiť pri rozhovoroch s Petrom. Keď sme prišli na námestie, zjavila sa predo mnou.

     “Ty si doktor?” opýtala sa. “Prečo si u nás nebol, keď som na jar ležala, naši majú dosť peňazí.”

     “Ja nie som taký doktor,” odvrkol som. “A peňazí mám dosť.”

     “Naozaj?” Prikývol som. “Naozaj veľa?”

     “Áno.”

     “Mohol by si mi niečo kúpiť, ak by si chcel?”

     “Ak by som chcel.” Ukázala na náhrdelník zo sklenených korálok na štíhlom krku.

     “Krajší.”

     Chytila ma za ruku. “Určite?”

     “Áno.” Už dlho sa ma nikto cielene nedotkol, vlastne odkedy som bol dieťa. Žalúdok mi zovrelo vzrušenie, takmer sa mi podlomili kolená. Mal som vo vrecku nejaké peniaze a nevidel som dôvod prečo jej ich nedať. Bolo to len pár drobných, vtlačil som jej ich do dlane. Očividne bola zvyknutá dostávať dary. Keď sme boli trochu ďalej, priateľsky som sa jej opýtal :

     “A ty sa nevieš poďakovať, keď ti niekto niečo dá?” Pohŕdavo na mňa pozrela, tenké pery pevne zovreté.

     “Nie.”

     Opýtal som sa ako sa volá, veľmi som chcel aby náš rozhovor zostal príjemný.

     “Eliška.”

     “Neboja sa o teba?”

     “Kto?”

     “No vaši, keď sa túlaš po nociach.”

     “Nie.”

     Už som jej chcel povedať, aby utekala naspäť domov, keď som si uvedomil, že chcem aby zostala so mnou, a že ako blízko sme pri drevenej stavbe. V noci tu nebýval nikto, pohľad na z tieňa vystupujúce popravisko bol veľmi stiesňujúci. Ale ja mám to miesto rád, aj schody pred súdom. Jediné miesto kde sa cítim uvoľnenejšie ako kdekoľvek inde v tomto meste. Eliška išla chvíľu mlčky vedľa mňa a potom sa ma opäť spýtala :

     “Kam ideš? Kam ideš na prechádzku?”

     “K súdu.”

     Chvíľu o tom premýšľala. “Ja tam nechcem ísť.”

     “Prečo?”

     “Lebo.” Teraž kráčala kúsok predo mnou. Nohy sa mi podlamovali, a z kameňov ešte stále sálala dusivá horúčava. Cítil som, že ju musím presvedčiť aby šla so mnou. Táto myšlienka ma úplne opantala.

     “Ale ja sa tam prechádzam každý deň.”

     “Prečo?”

     “Je tam pokoj a drevo na mňa potichu prehovára a rozpráva príbehy.”

     “Aké príbehy?”

     “Rôzne,” odpovedal som. “O láske, o pomste, o živote na výslní, o skorých a zbytočných koncoch. Zaujalo ju to a obrátila sa ku mne.    “Povedz mi nejaký.”

     “Poviem, len sa musíme dostať na pódium.” Dorazili sme k silným trámom. Pokúšala sa vyšvihnúť, ale nepodarilo sa jej to.

     “Zdvihni ma, veď vidíš, že sa tam sama nedostanem.” Chytil som ju za pás a zodvihol. Krátke červené šaty sa jej vyhrnuli nad zadok a ja som pocítil ako mi rozkoš bolestivo stúpa od slabín a pevne sa zakotvuje v mojej hrudi akoby mi niekto tlačil päsťou na rebrá.

     Zatajila dych. To už som sedel vedľa nej, kdesi v diaľke bolo počuť fŕkanie koní a ešte ďalej huriavk z tanečnej zábavy.

     Eliška zašepkala : “Kedy začne hovoriť?”

     “O chvíľočku, musíme ešte vydržať.” Podvedome som sa ku nej priklonil, voňala ako prezreté ovocie, dráždivo.

     “Počúvaj.”

     Už mi bolo jedno čo jej hovorím. Chytila ma za ruku. Pevne.

     “Už ho počujem,” zašepkala.

     Pobozkal som ju na krk.

     “Čo to robíš?” S odporom sa odtiahla. Ostal som zneistený.

     “Hádam tomu neveríš, že drevo rozpráva.” Stíchla.

     Vieš kto hovorí? Hovoria hlavy, ktoré tu letia do koša, neuvedomujúc si, že už sú bez tiel, a ja ich vtedy držím za vlasy a uprene sa im dívam do očí, kedy si to uvedomia, a ucho prikladám k perám, aby som počul posledné slová. Vieš, prvých tridsať sekúnd je dôležitých, vtedy hovoria, nie o tom ako sa pomočili, keď ich sem viedli, ba ani o tom akí sú šialení od strachu, keď skláňajú hlavy, hovoria vtedy o...

     Náhle vstala, a zoskočila dolu. Hlupaňa. O chvíľu som bol pri nej. “Ty si mi klamal.” Rozplakala sa nepresvedčivo a bezútešne. Dohováral som jej, ale nepočúvala. Ešte tuhšie som jej stisol ruku a zatiahol hlbšie do tmy. Po pár okamihoch bolo po všetkom. Ležal som na chrbte, hlavu som mal jasnú, telo uvoľnené a na nič som nemyslel. Potom som si spomenul na to dievča, už nebola so mnou. Po tom všetkom som jej nemohol dovoliť, aby ušla domov. Postavil som sa a rozbehol za ňou. Už sme boli takmer na našej ulici. Keď za sebou začula moje kroky, vyrazila zo seba akýsi výkrik. Ešte viac sa rozbehla, ale okamžite stratila rovnováhu. Z miesta kde som bol, bolo len ťažko vidno, čo sa jej stalo, lebo jej silueta zrazu zmizla a stratila sa v čierňave. Keď som ju dostihol, ležala dolu tvárou. Pri páde si udrela hlavu a nad ľavým okom mala opuch. Zohol som sa k nej a počúval či dýcha. V pravej ruke zvierala moje peniaze. Dýchala zhlboka a pravidelne. Oči mala zatvorené a mihalnice boli ešte stále mokré od sĺz. “Hlupaňa,” povedal som ešte raz a oboma rukami som jej pevne chytil krk. Nakoniec som jej veľmi jemne zotrel z čela trochu špiny.

     Rád sedávam na tých schodoch a pozorujem ľudí a zvieratá na námestí. Je to lepšie ako by som vyzeral z okna na našej ulici. Sedel som tam aj v tú nedeľu večer a počúval som, ako sa mi pulz spomaľuje do svojho denného rytmu. Stále som si dookola premietal všetko čo sa stalo a čo som mal robiť. Videl som handrovú loptu. Mal som ju vtedy kopnúť naspäť. Efektným oblúkom by doletela priamo k chlapcom, a ja by som sa na ich potlesk len s úškrnom pootočil a obdivné pohľady by ma sledovali až na koniec ulice. A neskôr, kedykoľvek by ma stretli v meste, zdravili by ma z druhej strany ulice a ja by som im zamával. A keď by boli starší, brával by som ich k Birnerovi, a ja by som ich naučil mať rád víno. Vstal som a pomaly som sa vydal na cestu odkiaľ som prišiel. Vedel som, že im nikdy tú loptu nekopnem späť. Išiel som po ulici, na ktorej sa predtým hrali. Bola opustená a lopta, ktorá mi predtým zastala pri nohách ležala pri múre. Zodvihol som ju, párkrát som si ju prehodil v rukách a išiel som ďalej, aby som nezmeškal dohodnuté stretnutie.

 

---