...

„Tak už poď ku mne“, vyzval ju nežný hlas z postele.

Otočila sa od okna a roztržito sa naňho zahľadela. Vyrušil jej myšlienky.

„Nemám dnes chuť...“

„Na čo nemáš chuť?“ spýtal sa zdanlivo nevinne.

„Nemám chuť na nič, nemám chuť sa ani len dívať na to tvoje telo.“

Tvár sa mu pretiahla do mrzkej masky. Neha a nevinnosť, hoci obe zdanlivé, boli preč. Niečo hovoril. Nepríjemným tónom.

Odvrátila sa, nepočúvala a ďalej meravo hľadela do okna. O chvíľu sa odvrátila aj od skla, pretože sa v odraze začalo vynárať jeho telo. Pekné, mladé, mužské pružné telo. Pokožka tmavšia, živšia, teplejšia ako tá jej.

Nie, naozaj, už po ňom ani trochu netúži. Poobzerala sa po izbe, kam by mohla uniknúť, čomu by mohla venovať povrchnú pozornosť.

Jeho teplé telo ju desilo. Vedela, aká je studená, ale za ten svet by sa nedala zahriať. Nie ním.

Chytila knihu, začala prevracať strany. Myslela na toho druhého. Ten prvý to vzdal, jeho hlas zatíchol, ani si poriadne neuvedomila kedy. Zdvihla oči od knihy. Ležal v perinách, otočený chrbtom. Prechádzala mu pohľadom po tom kúsku chrbta, po krku a hlave. Začala sa pomaly vyzliekať a neodtŕhala oči od toho teplého chrbta. V hrudi sa jej dvíhal hnus a šialený, nevysvetliteľný strach. Celá duša sa chcela vzoprieť tomuto násiliu, chcela vyskočiť z toho studeného tela a ujsť ďaleko. Napriek tomu vkĺzlo nahé telo aj s dušou pod perinu. Bolo tam teplo. Stuhnutá čakal, či sa otočí a bude sa jej dotýkať.

Neotočil sa, ako dobre.

Nasilu sa usmiala a pocítila niečo trpké a čierne, čo sa jej rozlievalo v hrudi. Bolo to kyslé, ako dnešné dažde a ťažké ako život sám. Nelogické.

Všetci kričia, že ženy sú nelogické. Prečo by sa teda mala správať inak?

Zavrela oči a myslela na toho druhého.