Krištáliky

Klamem.

Posledné dni žijem z litrov lepkavej kofoly, zo silnej kávy, cigariet, vodky, nechutného presladeného džúsu a vodky, pomarančového džúsu, pohárov  vína a z peny piva.

Cítim na perách ako prahnú suchosťou. Sú horúce.

Skúšam sedieť pri blikajúcej paličke a snažím sa vypísať ich, zvlhčiť a zarosiť. Nechať sa uniesť. A poviem pravdu, je to čím ďalej tým horšie. Vkradol sa do mňa tieň tak tajomný, tak zmyselný, neprenikavo zlý. Vysmrkám sa z neho do môjho bodkovaného ručníka s modro lemovaným okrajom. Valí sa doň tmavá krv, vpíja a vsakuje.

Som ako v bezstennej, priehľadnej kocke a dni  ubiehajú. Viem to podľa toho keď prehĺtam tabletku. A je odcvaknuté. Prehltnem, ďalší deň. Prehltnem, ďalší...Pohybujem sa v nej ticho, zhasínam cigarety, rátam ti prúžky na tvojom tričku. Je ich šesťdesiat osem, šesťdesiat osem...

Som do teba bezvládne zamilovaná. Ako vlhké drevo tancujúce pod rezbárovými rukami. Asi to bude len jeho vôňa čerstvého panenstva čo hýbe kosťami.

Smrkám znovu.

Stal sa zo mňa klamár, závislý a úbohý zdrap. Zo strachu. Vylieva sa zo mňa černota, černejšia než si myslím. Netušila som, že keď si vyrežete srdce, ostrieka vás prúd ťažoby. Temnejšia než hlbina. Kde vo mne siaha...Pokiaľ...Až dolu. Ako čierny jaguár. Má celkom jantárové oči. Blýskajúce sa odrazom samotnej mňa, nahej ako dieťa stojace na špičkách. Si to ty.

Jedna moja duša mi povedala, že ma zničíš. Ešte úplne na začiatku a bolo by nefér nenapísať to tu, už kvôli nej. Ja som však tvrdila, že nie.

Zabíjaš.