Sanatórium

 

 

Ideme spolu s Janom na čunder.Máme dobrú náladu.Jano má vždy dobrú náladu.Ale ani na mne nevidno tie moje stavy.Jano sa mi bár

kedy diví, že si spievam aj keď mi je zle. Obdivoval som na Janovi ako vedel potierať nespravodlivosť. Či už to bolo s humorom, alebo váž

ne.Ja by som toleroval aj najvačšieho hajzla. My Havlíkovci sme nevedeli nič pomenovať. Boli sme vľudny aj na toho na koho sme nemali

byť vľúdny. Nevedeli sme v čom človeka dojebať a tak sme radšej každého hajzla tolerovali. Ja mám rád len kamarátov z detstva a z učiliš

ťa. Nových kamarátov mám rád vodcov. Schovaný za vodcu mám rád jeho kamarátov ale keď voca odíde zrazu ich už nemám rád. Asi preto

lebo sú to už moji poddaný a pretože nie som so sebou spokojný. Keby som mal charizmu tak by som ich mal rád. V práci keď robím o nie

čo viac od ostatných už mám v hlase nadradený tón, keď rozkazujem čo sa dá ešte spraviť. A u lekára sa smejem ako blbeček pretože 

som to ja kto dáva lekárom vyrobiť. Janova matka bola pekná žena. Jano mi ju ukazoval na fotkách. Má tie rysy, ktoré sa nestratia ani v sta

robe. Jano vždy niečo smiešne povedal na matku, že som sa musel zasmiať, keď sme sa vracali z diskotéky a u nich bolo rozsvietené

vtedy povedal:"paprika ešte svieti." Dosťahovali sa z maďar, keď bol ešte jano malý. Na svojho deda vždy vravel:pozri aké má fúzy starý

maďarský kozák. Janova matka bola vtipná žena. Jano to má po nej. Možno to má aj po otcovi, ale toho som veľmi nepoznal.Začal som

k nim častejšie chodievať až keď sme mali obaja tak osemnásť a to bol jeho otec už mŕtvy. Pamatám sa ako som bol ako decko u nich

pozerať rozprávku. Jeho otec bol na mňa vľudny. Naučil svoje deti milovať prírodu a tak mali veľmi radi rozprávky o zvieratách. Dá sa po

vedať, že výsmešný humor sme mali obaja, ale Janov išiel viac do pravdy. Vždy sa smial, keď som sa nad niečím rozčuloval. Kanár v ku

chyni spieval a ja si prezerám kuchyňu. Rozmermy je taká istá ako naša akúrát sa líši tým, že my mám e na stenách samé pomaľované

taniere a jano majú všade obrázky zvierat. Jano bol po otcovi maniak do prírody. Keď sme išli alejou zrak mal stále upretý do korún stro

mov. Stále mi ukazoval:"Vidíš to hniezdo?

                                         "Kde? Nevidel som nič.

                                         "No tam, nevidíš?"

Mohol som si oči vyočiť nič som nevidel. Zatiaľ čo jano jedol poslal ma do svojej izby. Pozeral som či má nejaký nový desodorant, či 

vodu po holení. Bol do toho hotový. Vždy mi všetko nové rád popredvádzal. V izbe pod oknom mal lavičku a na stojanoch činky. Mal tu

takú malú posilňovňu.

                                       "Zober si aj túto tašku,"povedala matka Janovi.Vieš aký je, zoberie aj to čo nevidí. Ešteže už majú ten byt prerobe

ný. Už to bolo tu s nimi na nevydržanie."

                                       "Ja viem, že mi zmizne, lebo ju beriem preč,"povedal jano so smiechom. Jano vždy musel mať posledné slovo.

Nikomu nedovolil aby si z neho strieľal. Vravel, že po tom keby nebol niekedy niekomu po voli dovoloval by si.

                                       "Ty chytrí, keby som ti to nepripomenula, tak ju necháš tu."

                                       "Máňa ticho!"

To by nebol Jano, keby stále neblbol. S matkou mal veľmi pekný vzťah. Možno aj preto, že otec zomrel. Zomkli sa. Boli takmer ako part

nery. "Máňa ticho! Máňa si pred nami schováva jablká. Keď som s ňou chodil s tou babou. Čo, ja som to kúpil j pre teba. Ja idem, idem

do izby, tam jedno nahryznuté, tam jedno zašité. Vieš čo sa vraví máňa, že človek je na starobu ako malé decko. So švagrovou

mojou si sa bila o varič." Jano vedel, že keby žil otec tak toto si k matke nedovolí. sama by mu to nedovolila. Aj mu to teraz

pripomenula:"Keby žil otec tak si takto nedovoľujete."

                                      "Ja viem. Keby žil otec tak si zase dovoľuješ ty. Vedel že keby žil otec tak by si toto nedovolil. Keby medzi 

nich vstúpil tretí bolo by všetko iné.

                                    " Joj ako ma bolí bok." Mama sa chytila za boky, trocha sa prehla a keď sa pomaly narovnávala vystrú

hala bolestivú grimasu.

                                    "Máňa, ty si vymýšľaš."

                                   "Keby si vedel ako to bolí,"povedala mama ľútostivým hlasom. veď ty domachruješ. keby žil otec,"zopa

kovala.

                                   "Kto ti ubližuje? Zrazu nepozná žarty. Kto nás to učil z každej situácie si robiť prču, máňa poď sa biť!"

Janova mama sa nasilu začala smiať. Jano ju chytil rukami za boky a vyzdvihol ju a hneď dal dolu. Ako ju pustil začala ho 

naháňať okolo stola. Smejúc sa začala hravo hystericky kričať:"Čo robíš, ja ťa zabijem, kde mám ten nož?" Na stole bol

nož, siahla po ňom a predstierala útok. Jano sa šiel popukať. Aj ja. Toto so doma nikdy nezažil. Rodičia si držali odstup.

Otec nás rád obviňoval a všetko videl inak, no nie tak akoby mal. Potom keď ma niekto oslovil a nebodaj sa ma zozadu 

dotknul toto ma vystrašilo k smrti. Sčervenal som nie od hanby ale zo strachu. Všetkých ľudí čo chceli byť najlepší som

sa bál. Minule mi jano vyčítal ako sa zachovala moja matka, keď ešte žil jeho otec. Moja mama priniesla susedom zele

ninu z vinohradu, ale Janovi susedia neboli doma a tak to nechala u Janových rodičov. Susedia boli nikde dlho preč a na

koniec zeleninu vyhodila. Moji rodičia ju obvinili, že si to nechala a nič susedom nedala. Moji rodičia nemali radi obyčaj

ných ľudí len tých čo niečo znamenali, katolíkov a kamarátov z otcovej práce. Stretávali sa u otca dosť často v jeho vino

hradníckej búde, kde oslavovali často aj keď nebolo čo oslavovať. Jano vždy vravieval na moju mamu: tá tvoja mama 

neviem čo si myslí o sebe. Myslí si, že jej slová majú takú silu, že keď niekoho napomenie otočí sa každý grázel o sto

osemdesiat stupňov. Raz ma poslali k holičovi s bratom. Mal som vtedy dvanásťrokov. Ostrihala ho skrátka zle. Tak po

vedali rodičia.Nikdy o tom už nerozprávali ale ja si myslím, že ho ostrihala na dievča. Vyzeral ako dievča. Dosť často si

ho všade mýlili s dievčaťom. Rodičia mi vynydali, že ako si to predstavujem taký strih. Že som mal dávať viac pozor. Čo

som ja bol nejaký špičkový kaderník? Otec tam potom vyrazil a holičke poriadne vynadal. Určite mala z toho trumu, lebo

keď sme išli raz celá rodina z kostola mestom a z druhej strany chodníka začal vykrikovať po mojom otcovi nejaký tučný

chlap a že ho zbije. Neskor som sa dozvedel, že to bol holičkin otec.

                                        Jano dojedol, donaháňal sa a prišiel za mnou do jeho izby. Lahol si na lavičku a začal cvičiť. Keď

zopár razy povytláčal činku hore a dolu zložil ju spať na stojan. Povedal, že to bolo stodvadsať kilo. Mne naložil na každú

stranu po jednom kruhu, patdesiat kg. Už som zabudol, že aj minule som mal problém zodvihnúť peďesiat kg a povedal

som mu nech naloží ešte po jednej činke na každú stranu. Jano nič nepovedal a tak urobil. Ani som si s tým neprdol.

Potom mi to dal spať na paťdesiat a aj s tým som mal problém to zodvihnúť. Dozvedel som sa od Jana, že, keď idem

 s činkou dolu nadychujem sa a keď idem hore vydychujem. Robím to presne opačne."Kde si to mám chytiť?"Pýtam sa 

ho ako odborníka. Robí mu to očividne dobre.

                                        "Viac ku kraju!" Takto a takto, ukazuje Jano. Keď zložím činku na háky Jano mi podáva kopu erotic

kých časopisov:"Keď chceš zatiaľ si to preštuduj a odchádza sa baliť. Potom sa ešte vráti vojde k jeho skrini a preberá sa

tam v oblekoch. "Keď prídeme z čundru nejaký ti dám, vyberieš si. Podíde ku mne a listuje v časopisoch a vraví: "to sú pos

tavičky" ,Povie Jano.

                                    "Táto má plochú prdel,"poviem.

                                   " Čo," povie Jano. keby ti ju otrčila by ťa to prešlo.

                                       

 

 

 

---