Sanatórium

 

 

Ignác ma súri." Poďme," vraví. "Tí tam už dobre niekde nadávajú."

                                         "Nech nadávajú,"vravím mu znovu."On ma každý z nich nechal čakať. Ani jeden z nich

nie je zodpovedný. Dohodol som sa niekoľko krát, a ani raz neprišli načas. Musíš bojovať ich zbraňami. "

              "Dovi,"zdravím predavačku."Potom sa niekedy zastavím.."

                                          "Tuším išla po tebe,"poviem Ignácovi. Stretáme spoločného kamoša z detstva. Je z Igná

covho vchodu. Ignác býval na treťom a on na štvrtom poschodí.

                                          "Kde ste sa vybrali? pýta sa nás.

                                          "Ideme s Ignácom na Šíravu...toť z Ignácom a chalanami,"odpovedám mu. "A ty kde si 

vyrazil?

                                          "Ale idem niečo zháňať."

                                         "Čo je to to niečo? nedám sa odbiť

                                         "Bol som zháňať robotu."Priznáva konečne farbu. "A možno aj bude."

                                         "Neboj sa ja by som tam hneď neutekal aby som ti ju vyfúkol." Dávam mu to trochu pocítiť.

                                         "Počul som, že zháňaš pitbula. Zajednávam si potom jedno šteňa zadara, keď budú mladé.

Snáď by si to kamarátovi nepredával. Ako sa dívam na tie inzeráty strieľajú to tam úplne pod cenu.Majú  problém

sa toho zbaviť. Za tisícku zoženieš."

                                          "Jasné,"poviem mu. Možno preto, že sa poznáme odmalička. On to fakt nemal ľahké v det

stve. Jeho otec chodil opitý a keď bol triezvi sa doma so svojou ženou bili. Ignác ako dieťa chcel jeho fotra prekro

čiť na medzipodlaží, ale nedalo sa, bol roztiahnutý po celej dĺžke a tak musl prísť poňho otec. Ten ho vzal na ruky a 

preniesol. Ignácova mama si ich nahrávala na magneťák ako sa bili.

                                           "Jedno ti odložím. Poď Ignác, ideme. "Pridáme do kroku a on ešte za nami zavolá:" Mysli na

mňa, čaute.

              Vychádzame za mesto. Kráčame po krajnici. Vravím Ignácovi:" Poznáš ho nášho souseda, že kamoš od malič

ka. Toto sú čimani. ja dám len do granulí koľko peňazí a jemu ho dám zadarmo odchovaného, odčerveného. Už minu

le som mu dal košík zadarmo. Dovliekol na ten jeho barák čo má po babke nejakého rafana z ulice. ja som blbý dob

rák, ja sa nezmením. Fotre, fotre čo si ma to naučil? Fotrík bol taký, že by kamošom rozdal aj našu obývačkovú stenu.

Rozdával hlavne cudzím. Mali sme doma plno plagátov z jeho roboty a všetko rozdal. Nič nám nenechal."

                                               "A náš nie?vraví Ignác. Dal by možno aj náš vinohrad a potom by uňho slúžil. Moja mama 

nemala rada otcovu mamu. Stareček, keď ešte žil chcel dať všetko do poriadku. Otcova sestra nechcela dať posled

nú splátku čo stareček určil. Tak si raz nadali, keď boli naši u krstnej na návšteve, že ju chcela moja krstná zhodiť zo

schodov. Starenka si húdla svoje:"Aj ona potrebuje." Keby si postavili dom vedľa starenky ako otcov brat a sestra

všetko by bolo inak. Vytvárali by spolu činnosť a všetko by bolo inak. Mama starenku nemala rada a kydala neustále

na ňu a potom som ju ani ja nemal rád. U nás to bolo tak, že sestra bola s otcom a ja s mamou. Brat bol ešte malý.

Šlo to pomimo neho. Namaľoval som starenku, mala takú vysunutú bradu. Aj ja mám z nej niečo. Namaľoval som ju

s poriadne vysunutou bradou, fakt sa mi vydarilaa a ukázal mojej mame. Tá sa tak rechtala. Zavďačil som sa na chví

ľu. Moja žena, keď je na mňa nahnevaná , povie mi, že moc rozprávam ako moja starena."

                                                  "Poď ešte sa zastavíme u mojej tety,"vraví mi Ignác. Odbočujeme vľavo medzi činžiaky.

 

                                        

 

---