Horror

Hovor aneb krič,
vidím tvojú tvár,
a je v nej cítiť krik,
plač v očiach,
a zmar.

Vŕzgali dvere,
otvorila ich,
vreskot sa ozýva
po uliciach
sivích.

Atmosféra
hústla stále,
až kým celkom
nestratila význam.

A potom keď 
na povel,
stíchol vietor,
pán prsteňov 
sklonil tvár 
k zemi
a uveril zlu.

K čomu je láska,
keď ju nemáš?

Našla si srdce,
roztrhané a dobyté,
bolo tam na zemi,
ozýval sa jakot.

Vidíš že nemáš
stálu krásu,
vrásky v očiach
začínajú vráskavieť
ešte viac
ako tvojím zlom boli
zvráskavené.

Trocha pomsty,
to ti neuškodí.

Neuvidíš,
nepocítiš,
nezažiješ,
neubiješ,
nezabiješ,
neokradneš,
sadni si a 
hni,
ak nič je 
navždy tvojím
cielom.

A práve preto,
prečo,
pretože lebo,
je tvojím cielom nič,
ak nemáš sny,
máš zmarené krivky
tvojej duše,
a už ju nerozoznám
od duše patriacej
kameňu v číne.

Neuveríš,
nedokážeš.

A kým bežala cez
dom zla,
temné tiene jej
trhali ego,
a keď z neho vyšla,
vreskot bol ako z obrazu
nakreslený v realite.

A tak sa tam postavila,
plakala,
nevedela prestať plakať,
a to len preto,
že stratila ego.

Tak jej treba,
teraz vie,
aké je to nemať hrdosť.

Môže si odpľuť 
na zem,
tak ako to spravila

tým čo ju žiadali 
o pomoc.
A tak si poplakala,
ale ego nazbiera 
rýchlo každý.

Ani by neodpľula,
bolo by to pod jej úroveň,
alebo nie?

Kričte sťa SOS,
lebo toto nemá význam.

A toto je môj Horror,
môj horror 
temných tieňov
dobra.