Tvár nemá

Dnes zvláštny pocit mám,
sama so sebou sa zhováram...
Túlam sa stráňou zelenou
a nadchýňam sa jeseňou.

Zrazu mnou strach zalomcuje...
čože za tvora to tu putuje?
Však zvedavosť vyhrá spor so strachom...
...a ja blížim sa k neznámemu pomalým krokom.

Pod lesom, v tieni stromov,
po prašnej cestičke,
hýbe sa...
...niečo zvláštne a celkom maličké...
...veľký bol len strach môj..
...a ja zrazu iný pocit mám...
...už nebojím sa.
Do očí hľadím čudu tomu...
Premýšľam, čo priťahuje ma k nemu.
Ach Bože! Už to viem!
Nie strach, lež súcit s ním pociťujem.

Úbohá stvora bez rúk, bez nôh...
...či živá je, alebo je to prelud?
V meravej tvári bolesť sa zračí...
...miesto rúk a nôh železne ramená...
...čože to všetko znamená?

Iba cestičkou vymletou!
Priamo vpred!
Nemožné osudu púte je zmeniť smer...
Túži vyjsť z koľají...
...no nemôže...
Ktože mu biednemu pomôže?
Prosím Ťa neplač,
neplač, Ty čudo nešťastné...
...v živote Tvojom je predsa len niečo krásne!
Skús vnímať tú krásu vôkol seba..
...očami skús dotknúť sa neba...

Snažím sa , ale je to bieda!
Presvedčiť sa mi ho nedá!
Len plače...
...a beda!
Prichádza otec jeho a z diaľky volá,
že vie čo kliatbu zdolá.

Vraj zabiť musí!
Zniesť zo sveta človeka, čo ublížil mu!

Nepočúvaj! , kričím...
...nesúhlasím s ničím!!!
Aká to sloboda,
keď vraždou je vykúpená?
Aká to voľnosť,
keď krvou je spečatená?

Vražedný nástroj trhám mu z rúk...
...zúfalo snažím sa vyslobodiť ho z krutých múk.
Musí byť predsa spôsob,
existovať možnosť iná...
...ako zmazať sa dá táto vina.

Áno, ozve sa tvor zvláštny:
"Odpustiť musí mu otec môj vlastný."
Lenže on tvrdý sťa skala,
neodpustí...
..."oko za oko, zub za zub"
...žiada!

Nič nezmôžu prosby moje,
nepomôžu slzy, nešťastný tvor, Tvoje...
Len jedna možnosť napadá ma -
- prekaziť plány krutého pána.

Utekám stráňou,
ženiem sa preč...
...utopím v rieke nástroj skazy,
uhasím navždy smäd z krutej vraždy!

Tu náhle klatba na okamih pominie.
Na rovné nohy skočí...
...zúrivo pozrie sa do mojich očí...
...bojí sa, že navždy ako netvor skončí.
No otec jeho len rukou mávne,
darmo vraj snažím sa, je to márne.
Miešam sa tam, kam nemám...
...sama skončím ako tvár nemá!

A ja len bežím...
Bežím ako zmyslov zbavená...
...už nohy moje rieka zmáča...
...no hlbšie, ešte hlbšie nástroj skazy ukryť musím...
...pochovať navždy ho tu skúsim...

Ibaže miešať do života iných sa nemá,
až teraz cítim,
že sa na mňa aj sám Boh hnevá...
Obloha zatiahla sa,
nastala desivá tma...
...a vietor besnie,
že takto sa to nesmie!

Zúfalo volám:"Ó Bože!
Ako odpustiť on mi má?
Ak Ty nemôžeš?"

I zmilovali sa vetry besné,
rozostúpili sa mraky desné...
...slnko mi zalialo tvár...
...a niekto mocný, vľúdny v náruči z vôd ma nesie...

Však beda...
Tej krásnej skutočnosti veriť sa nedá...
...keď moja noha na suchú zem stúpi,
odrazu život je ku mne hrozne skúpy...

...a moja tvár je nemá...