Matkina návšteva

Trochu dlhšia poviedka s drsným, tragickým koncom. 

Telefón zazvonil. Peter nemusel byť veštec aby vedel, kto volá. Nechcelo sa mu postaviť z gauča, zdvihnúť slúchadlo a dlhým, zložitým spôsobom odbiť matku, ktorá sa opäť chcela pozvať na návštevu.

Pozrel na svoju priateľku. Mračila sa. Akoby chcela povedať: Tak to už konečne zdvihni! Raz nás aj tak budeš musieť zoznámiť.

„No dobre, dobre! Veď už idem,“ zašomral a posadil sa. Prešiel okolo mahagónového stolíka a bosé nohy zabáral do huňatého koberca. Znova si uvedomil, ako miluje čistotu svojho bytu. Jasné, žiariace farby bez kúska špiny. Dorazil k slúchadlu a zdvihol ho z vidlice.

„Prosím... Ahoj Mami... Teraz?!... Nie... Mami, prestaň byť hysterická. Samozrejme, že ťa mám stále rád, no teraz mi to vážne nevyhovuje... Práve vyrážam na pracovnú cestu... Nie som si celkom istý, ako dlho sa zdržím...Sľubujem ti, že hneď ako sa vrátim pozvem ťa na návštevu...Čo?.. Nie, nič pred tebou netajím...Mami už musím naozaj končiť, maj sa pá, aj ja ťa ľúbim.“

Peter treskol telefónom a zhlboka sa nadýchol.

„Bože to je neskutočné,“ pozrel na priateľku, ktorá sledovala televízor. „Buď rada, že som vás ešte nezoznámil,“ zašomral. Zdalo sa, že ho nevníma. Z šuplíka pod stolom vybral vlhčenú servítku a pretrel slúchadlo. Páčil sa mu jeho lesk. Keď už mal handru v ruke poutieral aj stôl a kľučky od dverí.

 

Na obed pripravil špagety s bolonskou omáčkou, obľúbené jedlo jeho priateľky. Sám ich nemal príliš v láske (ostávalo po nich veľa červených fľiačkov), ale kvôli svojej vyvolenej dokázal ustúpiť takmer vo všetkom. Vedel prečo. Po dlhých rokoch vzťahov s nepríjemnými skúsenosťami a tvrdými pádmi konečne narazil na ženu, ktorá ho akceptovala takého aký bol. So všetkými výraznosťami, ktoré obsahovala jeho zložitá osobnosť. Ak v ňom aj občas vzbudila hnev a nervozitu, rýchlo si uvedomila svoju chybu a pokorne prečkala jeho agresívny výbuch, aby sa mu v zápätí ospravedlnila a zahrnula ho nežnosťou.

Oplatilo sa hľadať, pomyslel si keď ju pozoroval pri obede. Obzvlášť dnes mal dôvod na to aby k nej prekypoval láskou. Už dlhšie sníval o noci strávenej v spoločnosti dvoch žien. Trojka, presne tak sa tomu hovorí. Keď jej nesmelo navrhol svoje prianie (o dva dni oslavoval tridsiate piate narodeniny) s nadšením súhlasila. Očakával žiarlivé scény a výbuchy zlosti, no ona sa len súhlasne usmiala.

„Dnes večer ma spravíš najšťastnejším mužom na planéte,“ šepol jej do ucha.

Naplnený šťastím odpratal riad zo stola a pustil sa do jeho umývania. Istými, pevnými ťahmi zmýval červené šmuhy z glazovaných tanierov a s uspokojením sledoval ako miznú vo výlevke. Nepoznal krajší pocit. Po obede si išla jeho priateľka ľahnúť a on plánoval zájsť na nákup. V špajze mu chýbali konzervy paradajok. Potreboval doplniť dve ohyzdné medzery v inak dokonale úhľadných radoch konzerv. Nezniesol pohľad na nesúmernosť, ktorú medzery vytvárali. Akoby ste sa pozerali na krásnu blondínu ktorej chýbali dva predné zuby. Obraz mu stále vyskakoval v hlave a vytláčal ostatné myšlienky do ústrania. Tu som, pozri sa na mňa. Som tvoja štrbavá špajza, to ma necháš len tak? Vôbec ti to neprekáža? Kým nesadol do auta a nedoplnil zásoby do zarovnaných šíkov, nedokázal sa na nič iné sústrediť.

Ako sa obúval, pri dverách zadrnčal zvonček. Nikoho nečakal a preto ho ostrý zvuk poriadne vykoľajil. Kríval s jednou obutou nohou ku kukátku a nazrel na chodbu. Nič nevidel.

„To je divné,“zamumlal.

Keď zvonček preťal tichý byt po druhý krát od nervozity poskočil. Musel rýchlo konať, ak nechcel aby nevychovanec za dverami nezobudil jeho drahú. Odopol bezpečnostnú reťaz a otvoril.

Na rohožke stála drobná žena s prísnou tvárou a šedivými vlasmi upnutými do drdola. Pri nohách mala položený veľký, ošúchaný kufor.

Peter od hrôzy nevedel polapiť dych. Keď sa mu to konečne podarilo, vyrazil zo seba slovo, ktoré nemohlo byť nič iné ako zdesená otázka.

„Mama?“

„Nie, svätý dyndi,“ odsekla drobná žena.

„Mama, čo tu robíš?“

„To by som sa mala opýtať ja teba. Nemáš byť náhodou na služobnej ceste?“

„Ehm...no...len pred chvíľou mi volali z práce a cestu odvolali.“

„Aha. Isteže. Klameš rovnako biedne ako tvoj nebohý otec,“ odvrkla a vpochodovala dnu.

„Nezabudni mi vziať kufor. Vliekla som ho sem až zo stanice.“

„Mala si zavolať. Prišiel by som pre teba.“

„Volala som! Už si zabudol?“

Nervózne nasledoval matku do bytu. Zhodila topánky v predsieni, nakukla do obývačky, a keď nenašla nič nezvyčajné, pohľadom skontrolovala dvere do spálne. Chvíľu zaváhala. Akoby zvažovala či sa jej oplatí nahliadnuť aj do tejto izby. Napokon sa zvrtla a prehnala sa do kuchyne, kde si zasadla ku stolu. Konečne sa zastavila, vydýchol si Peter.

Ponúkol jej čaj, no namiesto toho si zažiadala kávu.

„Presso s kvapkou smotany. Dúfam, že si my nechcel spraviť turka.“

Peter rýchlo schoval duritkový pohár a na miesto neho sa načiahol po bielej kávovej šálke. O chvíľu zovrela voda a kuchyňu zaliala silná aróma. Drobná žena sa zhlboka nadýchla. Zdalo sa, že sa trocha uvoľnila, no v tvári jej stále pretrvávala kamenná prísnosť. Peter ju bez slova pozoroval a rozmýšľal čo má za lubom. Okrem toho mu v hlave stále vyskakovala konzervová medzera v špajzi.

„To sa ma ani neopýtaš ako sa mám?“ ozvala sa matka a odpila si z horúceho nápoja. Na tvári jej naskočila bolestivá grimasa, za ktorou nasledoval vyčítavý pohľad.

Dobre ti tak. Len si obar ten tvoj štipľavý jazyk, pomyslel si Peter.

„Prepáč, ešte stále som prekvapený z toho že si tu. Milo prekvapený, samozrejme. Tak teda...ako sa máš?“

„Nič moc, práve som si obarila jazyk.“

„Ale no tak mama! Dokedy sa chceš hrať na urazenú? Dovalíš sa sem ako víchor, dobre že mi nevyvalíš dvere a tváriš sa dotknuto iba preto, že som z toho prekvapený.“

„Mám sa fajn,“ odvetila úplne ignorujúc jeho výstup, „som zdravá a plná energie. A ty? Pochváľ sa čo máš nové?“

„U mňa je všetko po starom. Veľa pracujem a neviem kde mi hlava stojí. Zrovna máme v práci dosť hektické obdobie. Dnes mám po dlhom čase deň voľna. Chystal som sa na nákup.“

Matka si ho premerala.

„A čo ženy? Máš už nejakú stálu priateľku?“

„Ale mama...“

„No čo. Som tvoja matka. Hádam sa len môžem opýtať, či máš priateľku.“

„Niečo mám rozrobené, ale je to ešte veľmi čerstvé. Sme iba na začiatku a náš vzťah je zatiaľ veľmi citlivý.“

Žena vyvrátila oči.

„Vy mladí. Nad všetkým len špekulujete. Za mojich čias stačila jedna tancovačka, jedna schôdzka a o mesiac bola svadba.“

„Kiež by to bolo také jednoduché,“ zamyslel sa Peter.

„Práve že to je jednoduché. To vy sami si to komplikujete,“ nedala sa mama.

„Nechajme to tak.“ Peter sa nechcel púšťať príliš hlboko do debát tohto typu. Mama by sa len rozohnila a bola by ešte jedovatejšia ako do teraz. Radšej musím vymyslieť ako sa jej zbaviť.

„Ako dlho sa chystáš ostať?“ zmenil tému.

„Nie som tu ani tridsať minút a už sa ma chceš zbaviť?!“
„Ale no tak mama. Vieš že to nie je pravda.“

„Do zajtra, možno popozajtra. Rada by som ti zagratulovala v deň tvojich narodenín. Vždy som si na to potrpela.“

Uvidím ako sa mi u teba bude páčiť miláčik. Doma mi prerábajú bytové jadro a myslím si že najbližší týždeň majú čo robiť. Ale to ťa nemusí zaujímať, pomyslela si so zlomyseľným úškrnom. Dosť času nato, aby sme sa opäť troška zblížili. Ako sa na matku a syna patrí.

Peter hľadel do jej ľadových očí a náhle pocítil strach. Dva dni by vydržal, no tušil, že to bude o mnoho viac. A musela prísť zrovna dnes! Dnes, keď ho čaká najväčšie dobrodružstvo života!

Ospravedlnil sa na wc, no ešte predtým potichu nakukol do spálne. Priateľka stále spala. Nič neobvyklé. Ak bol Peter zaneprázdnený zvykla preležať celé poobedie.

„Len pekne oddychuj,“ zašeptal a privrel dvere.

 

Po káve sa vybrali do mesta. Peter plánoval matku poriadne uštvať a udržať ju čo najdlhšie mimo domu. Prechádzali sa po obchodoch, nakupovali oblečenie, drobnosti do domácnosti a zastavili sa aj v obchode s čistiacimi potrebami. Chvíľami naozaj vyzerali ako usporiadaná rodina. Neskôr Peter mamu vyslal do kaderníctva. Svojou veľkorysosťou sa chcel úprimne ospravedlniť za rozpačité prijatie. Obaja vedeli, že to nie je pravda. Ak by sa mal zachovať úprimne posadil by ju na prvý vlak a kúpil lístok na opačný koniec republiky. Zaťal však zuby a znášal všetky vrtochy starej ženy.

Keď sa vrátili domov, na uliciach už svietili lampy.

„Dúfam, že si sa cítila dobre,“ prehodil, keď vstúpili do bytu.

„Vláčil si ma po obchodoch ako nejakú sopľaňu. Ako sa mám cítiť? Som unavená. Rada by som si išla ľahnúť,“ odvetila sucho a zamierila do spálne. Peter ju zo zdesením predbehol.

„Do spálne nie!“

Mama sa prekvapene otočila.

„Mám zlomenú posteľ. Už som si objednal novú, ale chce to čas kým ju dopravia,“ vysvetľoval. Neveril, že dokáže uveriť takej somarine, no v tej rýchlosti ho nič lepšie nenapadlo.

„Tak kde mám teda spať?!“ vyprskla podráždene.

„V obývačke je rozťahovací gauč. Je naozaj pohodlný.“

„To sa mi snáď len sníva,“ odsekla sklamane a pobrala sa na gauč.

 

O hodinu neskôr byt pokrývala tichá tma. Peter sa vkradol do obývačky a počúval pravidelné odfukovanie svojej matky. Na malú sekundu sa zamyslel nad tým aký by bol šťastný keby sa nezobudila. Ešte chvíľu načúval a potom sa stratil v spálni.

Na nočnom stolíku zapálil malú sviečku a pozrel na priateľku.

„Prepáč, ale naozaj bude lepšie ak ťa predstavím inokedy. Moja mama je diabol. Dúfam, že ti je jasné, že to robím iba preto, aby som ťa ochránil. Ona je necitlivá a zlá. Sama si mohla počuť ako tu celý deň vystrájala.

Priateľka sa usmievala.

„Ani nevieš aký som šťastný, že to chápeš. A teraz, ak by si nemala nič proti mohli by sme začať plniť moje narodeninové želanie.“

Peter si ľahol vedľa priateľky a pod posteľou nahmatal papierovú krabicu.

 

Petrova matka precitla. Ako to už u starých ľudí býva zvykom, aj jej spánok bol plytký a trhavý. Civela do tmavej obývačky a rozmýšľala o synovi. Kde som len mohla spraviť chybu? Od veky sa naša generácia pýšila silou, rozhodnosťou. Ach, keď si spomeniem na starého otca alebo môjho otca. Bože to boli chlapi! Ženy im ležali pri nohách, skákali kvôli nim z mosta. Pomyslela na Petra, na jeho cintľavú hruškovitú postavu a razom ju obostrelo znechutenie. A tá jeho posadnutosť čistotou. Kde som len urobila chybu?

Odrazu sa za sklenenou výplňou spálňových dverí rozsvietilo slabé svetlo. Petrova matka zbystrila. Pozorovala ako za dverami prebehol tieň. Alebo boli dva? Že by tam niekoho mal? Ďalší tieň. Čo to tam do pekla vystrája.

Vedela, žeby mala ostať v posteli, otočiť sa na druhý bok a pokúsiť sa znova zaspať. Vedela to veľmi dobre, no zvedavosť a pomyselný nárok na synov život ju prinútili vstať a potichu sa premiestniť k spálňovým dverám. Priložila ucho k sklenenej výplni a načúvala. Počula len tlmené vzdychy, možno nejaký rozhovor. Nevedela prestať. Do špiku svojej starej duše si uvedomovala, že keď otvorí dvere, prekročí hranicu spoza ktorej už nebude cesta späť. Nedokázala si pomôcť. Bolo to silnejšie ako ona. Nadýchla sa a čo najtichšie stisla kľučku. Cez úzku štrbinu pozorovala izbu osvetlenú plameňmi sviečok. Uvidela svojho syna ako kľačí v objatí s...do pekla čo to má znamenať? Objímal niečo, čo pripomínalo ženu no vôbec sa to nehýbalo. Upieralo to na ňu prázdne oči a natriasalo sa to pod Petrovými dotykmi. Druhá taká vec sedela na opačnej strane postele.

„Neboj sa miláčik, hneď na teba príde rad,“ šepkal Peter, tomu druhému čudu. Odrazu jej to svitlo. Spomenula si na staré časopisy, ktoré pred ňou schovával manžel a na reklamy na posledných stranách. Kúpte si dokonalú ženu. Len za 1500,- aj s poštovným. Prebehla ňou hrôza. To predsa niesu žiadne ženy, ale nafukovacie bábiky. Peter jednu z nich položil a chystal sa ju priľahnúť. To už bolo na starú ženu priveľa.

„Čo to do pekla vyvádzaš?!“ zahromžila a stisla vypínač na stene. Izbu zalialo ostré svetlo. Peter od ľaku zvrieskol a skotúľal sa s postele. Chvíľu trvalo, kým sa spamätal a pochopil čo sa deje.

„Mama, čo tu robíš?“

Do matky vošiel nevídaný hnev, hanba a potupa. Miesili sa v jej žilách a tavili sa na skutočnú nenávisť.

„Čo to tu do pekla vyvádzaš?!“ zvrieskla opäť.

Peter si rýchlo natiahol trenky.

„Ja...“

„Čo to je?“ kričala mama a chmatla jednu bábiku za nohu. Začala ňou triasť a ako zmyslov zbavená

opakovala otázku: čo to je?

„Mama prestaň!“ zhíkol Peter keď videl ako zametá s jeho priateľkou, „veď jej ublížiš!“

Stará žena sa strhla ako keby ju zasiahla guľka.

„Čo si to povedal? Zopakuj to!“

Peter cítil ako mu do hlavy stúpa krv.

„Povedal som aby si ju nechala na pokoji. Ona za nič nemôže.“

„Takže toto je ta tvoja nová známosť?“ opýtala sa neveriacky mama.

Peter mlčky prikývol.

„TOTO?!“ zahučala mama a znova s bábikou zatriasla. Na krku jej nabehli žily.

„A kto je potom tam tá fešanda?“ opýtala sa pohŕdavo.

„Nikto.“

„Len nejaká kurva? Iba tak na špás čo?“

„Mama prosím polož moju priateľku,“ opakoval Peter.

Stará žena sa začala smiať. Bol to smiech zlomeného, na smrť nahnevaného človeka, ktorý sa potáca na tenkej hranici šialenstva.

„Tak priateľku. Ja ti dám priateľku, ty sviňa úchylná! Pozri sa čo spravím s tvojou „priateľkou“.“

Matka vzala z nočného stolíka sviečku a priložila ju bábike ku hlave. Guma sa začala topiť. Plamienok rýchlo preskočil na svoju obeť a začal sa bleskovo rozmnožovať. Pooblizoval hlavu a prešiel na pekne vytvarované umelé prsia.

„NIEEE!“ vykríkol Peter a snažil sa vytrhnúť svoju lásku z matkiných rúk. Tá ju hodila do kúta a pozerala ako ju požiera plameň. Peter k nej priskočil a snažil sa ju zachrániť. Bolo však neskoro. Oheň premenil v priebehu pár sekúnd krásnu umelú tvár na kus škvariacej, čiernej gumy. Izbu naplnil smradľavý čierny dym. Peter kľačal v kúte a plakal. Bezmocne sledoval, ako umiera jeho láska. Keď oheň dohorel, Peter sa pomaly postavil a otočil. Matka stála bez pohnutia. Keď pozrela do jeho tváre, odrazu sa jej zmocnil strach. Prebodávali ju chladné oči, za ktorými sa skrývala rozhodnosť. Rozhodnosť skoncovať s ňou. Boli to oči šialenca. A približovali sa.

„Peter upokoj sa. Sadni si a upokoj sa. O všetkom sa porozprávame. Je mi to ľúto, ale...“

Nenechal ju dorozprávať. Mlčky ju schmatol za útle ramená a zdvihol do vzduchu. Zvrtol sa a s celej sily s ňou treskol o stenu. Matka už nič nehovorila. Hľadela do synovej tváre a nespoznávala ho. Pochopila, že je koniec. Prekročila hranicu z ktorej sa nedalo vrátiť.

Ucítil ako jej pri náraze praskla lebka a zanechala na stene červenú šmuhu.

To ho opäť rozzúrilo. Už sa na ňu viac nedokázal pozerať. Ak to takto pôjde ďalej, jej krv mu zašpiní celý byt. To sa nesmie stať. Rýchlo otvoril okno a posadil bezvládne telo na parapetu.

„Choď konečne domov,“ zašepkal a sotil ju von.

 

Nevie ako dlho to trvalo. Odrazu mu po byte pobehovali policajti a snažili sa zistiť čo sa stalo. Vykrikovali, dupali po jeho bielom koberci a capkali po lesklom nábytku. Rozmýšľal ako dlho mu bude trvať, kým to všetko vyčistí. Kládli mu otázky a čakali na odpovede. Uvedomil si, že ak rýchlo niečo nespraví skončí vo väzení. V smradľavej, špinavej cele. Odrazu dostal nápad. Skvelý nápad. Veď je to úplne jasné. Náhle sa postavil schmatol policajta za rukáv a odviedol ho do spálne.

„To ona. Všetko to spravila ona,“ vykríkol a ukázal na bábiku sediacu na posteli.

„ Najprv podpálila moju priateľku a potom matku vyhodila z okna. Ak bude treba, všetko vám to dosvedčím.“

Dvaja policajti stojaci vedľa si poza jeho chrbát vymenili nechápavé pohľady.

 

 

---