Ružové ponožky

Vždy som radšej písala ako hovorila, tak aj teraz píšem a tvorím, aj keď to nie je jednoduché a ťaží ma veľa, veľmi veľa vecí, snažím sa to radšej  odventilovať tu ako doma na našich. Viem som hrozná v tomto smere. Nič sa mi nechce a za všetko sa urazím a vyskočím, nemám nervy na nič. Som akosi na konci s nervami. Chcela by som byť inde ako som teraz a neviem to momentálne zmeniť. Pracujem v Rakúsku ako au-pair. „Operujem“ starých chorých ľudí. Nie je to bohviečo. Zavše mám pocit, že to mám za trest, za tie veci, čo sme vykonali s divoškou. Divoška bola moja najlepšia kamoška, pokiaľ neodišla do Prahy za svojím životným šťastím. Ja som pochopila, že istá osoba ženského pohlavia je mi ešte bližšia. Celý čas som to však prehliadala. A teraz mi je všetko jasné. Moja najlepšia kamoška je Xénia zo škôlky. Aj ona mala ťažké obdobie. Tiež si myslela, že krstná mama jej synčeka je tá najlepšia kamoška. Obe sme sa zmýlili. Dnes to berieme inak. Taký je život.  Nuž, ale to je fráza ako z komunistickej príručky. Podstatné je, že sa poznáme 20 rokov a sme tu jedna pre druhú. Aspoň sa o to snažíme.

Je skoro ráno – neviem po koľko krát som sa v mojich 25- rokoch zobudila, ale rátam tak za tie roky: 365 x 25, približne tak 9-tisíc krát približne, tá matika mi zostala navždy aj vďaka nelogickej povahe. Veď všetko, takmer celý svet podlieha matematike, aj keď si to neuvedomujeme. Všetko je nalinkované, vypočítané. Autobusy, pošty, školy, banky. Niekedy mám pocity, že aj tie náhody. Neviem, čo ma čaká, čo sa naskytne, veď život ponúka mnohé prekvapenia, aj šteklivé a škodoradostné chvíle. Ale tak to vždy nebolo. Nie vždy som mala odvahu prežívať tieto náhody, ktoré na nás bohovia vymysleli, a tváriť sa, že byť ich figúrkou v ich rukách je celkom zábavné a poučné.

 Dnes som bola na spovedi, na chvíľu sa mi uľavilo. Nesmierne som sa zľakla, keď som natrafila na farára, ktorý sa mi prisnil nadránom. Vo sne som videla jeho tvár, ako môjho budúceho manžela. Lenže je tu jeden problém. V tom sne bol môj budúci manžel mimozemšťan, ktorý mi chcel pichnúť injekciu, aby som sa aj ja zmenila na mimozemšťanku. Len tak jednoducho. Vlastne som mu chcela vo sne povedať, že ja som mimozemšťanka tiež - tá ruža z planéty B612, ale nestihla som. Musela som ujsť, aby mi nestihol ublížiť. Skrývala som sa vo veľkých nákladných  autách, potom sme sa stretli, zrazu sa stal z neho učiteľ a zabudol na to, že som ušla a opustila ho. Ježiš, to sú ale sny! Aké fantazmagórie. A asi i fakt šibe,  aj keď mi došiel Lexaurin. A možno na tom niečo bude. Netuším. Ale väčšina vecí, ktorá sa mi prisní, sa mi metaforicky aj splní.  Ja chápem, že to nikto nechápe, dôležité je, že ja tom rozumiem, no nie?

Tak farári sú fakt mimozemšťania. Aspoň tí naši. Dnes som sa o tom presvedčila. Keď som mu povedala, že som spala s priateľom, tak sa čudne zatváril pozeral na mňa zhrozene ako keby som vyzerala ako pubertiačka. Zamyslel sa a zastretým hlasom so všetkou vážnosťou sa spýtal:

- „Kedy sa vydávate?“ 

Typickí farári. Keď sa niekto s niekým vyspí, automaticky musí byť podľa nich svadba. Ako v stredoveku. Akože by to nebol zlý nápad, ale potom by bolo asi rozvodov trikrát toľko, čo dnes. Paradoxne je doba liberálnejšia, ale mám pocit, že ľudia sú nešťastnejší.

- „Nevydávam sa, nevyšlo to“, odvetila som smutne, ako keby ma to naozaj trápilo, že môj Číňan odišiel späť do Číny, a že som nadobro stratila svoju životnú lásku.  Zvláštne je, že On, človek z bludiska vzťahov a miliardy reťazcov DNA, ktoré vytvárajú nie náhodou geniálnu ľudskú bytosť sa stretol práve so mnou v čase, keď sme to (ne)bolo naplánované. A ja som sa beznádejne zamilovala. Ako nikdy predtým a už nikdy potom.

-„Aha, počkajte a vy koľko máte vlastne rokov?“, spýtal sa ma zvedavo kňaz.

- „ Budem mať 26“, odvetila som a zdalo sa mi, že si ma neveriacky premeral očami. Asi si nabudúce oblečiem do kostola normálne nohavice. Rifle, tričko a ružové ponožky nebola dobrá voľba.

- „Čo s vami? Hm?! Viete, že smilstvo bude vždy smilstvom, aj keby ste sa vyspali s neznámym mužom, tak by to bolo to isté?“

- „Nemyslím si“, odvetila som vzápätí. Ostal ako v šoku. Kňazi sa radi púšťajú do diskusií, ale nemajú radosť ak im niekto oponuje.

-„Keď niekoho milujete nemôže to byť predsa to isté ako s náhodnou známosťou, a kto veľmi miluje, tomu sa aj veľa odpúšťa . Asi o tom veľa neviete, keďže nemôžete pociťovať fyzickú lásku. Hm?“

- „Citovanie z Biblie vám teda ide dobre. Čo keby ste skúsili namiesto prekrúcania Biblie sa do Vianoc aspoň dva razy vyspovedať?“

-„Skúsim to“, odvetila som s odzbrojujúcim úsmevom.

- „Prečo ste neboli viac ako rok na spovedi?“ „Necítila som sa na to. Nevedela som nájsť skutočný dôvod. Mala som ťažké obdobie, končila som školu, musela som odísť za prácou do zahraničia a prišla som o priateľa. Umiera mi otec aj pes a neviem čo ďalej so svojím životom. Je to komplikované.“

- „Kde pracujete a čo tam robíte?“, vypytoval sa so záujmom.

-„ Som opatrovateľka v Rakúsku, v Korutánsku.“

- „ Ale nehovorte, ich liebe Deutsch“. „Ich auch“,  povedala som spontánne bez toho aby som o tom vôbec rozmýšľala.

-„Môžeme to skúsiť aj po nemecky, ak chcete?!“

-„Ďakujem,  dnes postačí slovenčina“ , usmiala som sa a mala so tak trochu pocit, že ten farár so mnou začína flirtovať, ale nebola som si istá. Totiž náš predchádzajúci farár má dve deti. Je to sukničkár. Nikdy som tomu neverila, ale prišiel čas, keď sa prišlo na všetko. Nabalil si kočku o 25 rokov mladšiu.  Jedno dieťa bolo 20 rokov tajné, a keď si spravil aj druhé s inou ženskou, preložili ho. Ako keby to malo pomôcť zmeniť starého capa.

Pomyslela som si vzápätí na to všetko, čo ma o týždeň čaká. Babka v plienkach. Prišlo mi zle. Zároveň bolo Rakúsko mojím úkrytom. Ušla som tam, keď sa to s divoškou nedalo už vydržať. Zachránilo ma, ale teraz som cítila, že je moja loďka deravá a že čln sa pomaly potápa. Veľa som sa tam naučila, ale už bolo dosť.

 Ten kňaz bol zvláštny a páčil sa mi, dokonca som mala pocit, že som ho už niekde videla, nielen vo sne. Ktovie či áno.

- „Dovidenia pán farár“, povedala som, keď mi konečne dal rozhrešenie.

-„ Dávajte na seba pozor a nezabudnite do Vianoc prísť.“

-„ Nezabudnem“, vravela som vstávajúc zo spovedelnice.

Aký dojímavý deň to nakoniec bol. Pomyslela som si v duchu a o chvíľu som už myšlienkami bola niekde úplne inde. O pár minút som už bola doma. Vyzula som si moje šťastné ružové ponožky, vyzliekla tričko aj rifle a ostala iba v gaťkách.  Zababušila som sa do paplóna, aj keď v izbe bolo horúce leto a teplota v izbe neklesala ani cez noc pod 26 stupňov. Ako keby bola perina naozaj Arabeliným zázračným plášťom a ja som na chvíľu mohla zmiznúť aspoň do ríše snov.

 

---