Čierny vták

Musel som vypadnúť. Aj napriek tomu, že vonku vytrvalo pršalo. Nedokázal som viac vydržať v byte a pozerať sa na tú katastrofu. Vybehol som do tmavého sídliska a prechádzal sa pomedzi paneláky, len tak, bez presného cieľa. Hlavu mi zmáčal dážď, ktorý aspoň trocha chladil myšlienkovú búrku v nej. Potreboval som sa niekomu vyrozprávať. Anonymným ušiam, ktoré zo mňa vytiahnu všetok bôľ posledných dní. Nepotreboval som počuť nijaký názor, potreboval som to len dostať von. Vypľuť to zo seba ako sopeľ, ktorý dráždi v hrdle.

Ani neviem ako, zatúlal som sa až k Červenému esu, čo je bar v suteréne dvanásť poschodového činžiaka. Priestorovo malý, ale o to útulnejší. Vošiel som dnu. V boxoch posedávalo zopár ľudí, ktorých som nepoznal. Prešiel som k baru a objednal si panáka. Plánoval som ho rýchlo otočiť a pobrať sa preč, keď mi pohľad padol na muža sediaceho na opačnom konci. To musí byť Samo Bystriansky. Spolužiak zo školy, ktorého som už zopár rokov nevidel. Mohutné, široké ramená a blond štica sa nedali s ničím pomýliť. Kvôli jeho postave sme ho kedysi prezývali vešiak. Prešiel som k nemu.

„Nazdar človeče. Teba som už poriadne dávno nevidel,“ pozdravil som, pričom som nahodil falošný úsmev.

Otočil hlavu a mlčky si ma premeriaval, akoby nevedel, kam ma zaradiť. Na malú sekundu ma napadlo, že som sa predsa len zmýlil a pozdravil úplne cudzieho muža. Napokon mu však svitlo a na jeho inak ponurej tvári prebleskol úsmev. Zjavne som ho vyrušil v zapíjaní nejakého hlbokého žiaľu. Zarazili ma jeho smutné oči. Ako dve čierne studne z ktorých preteká voda. Keď som sa do nich zadíval, ihneď som sa vzdal plánu porozprávať mu o svojich útrapách. Nemuselo by to dopadnúť dobre. Napriek tomu som sa opýtal či si môžem prisadnúť. Len nedbalo mykol plecom.

„Pozri, ak chceš byť sám, stačí povedať,“ prehodil som a otočil sa na odchod.

„Nie, nie. Prepáč, ja len nemám zrovna dobrý deň.“

„To vidím. Problémy?“

„Neviem či sa mi o tom chce rozprávať. Vlastne aj chce, ale je to...ja neviem, bojím sa, že si budeš myslieť, že mi preskočilo.“

Ostal som ticho. Nechal som ho, nech sa sám rozhodne, či mi to chce porozprávať. Po krátkej pauze sa rozhovoril.

„Rozišiel som sa s priateľkou,“ začal.

„Aha. Tak to si zaslúži zopár panákov,“ prehodil som a mávol na barmana.

„To však nie je to čo ma zožiera. Problém je niekde inde. Je to...asi mi to nebudeš veriť.“ Už po druhýkrát zaváhal, či mi má porozprávať svoju story. To musí byť poriadne dramatický príbeh. Už teraz ma zaujímal viac, ako som bol ochotný pripustiť.

„Skús to,“ vyzval som ho.

Samo vyprázdnil pohárik, a chvíľu skúmal jeho prázdne dno. Akoby tam niečo hľadal.

„Tak dobre,“ spustil nakoniec, „začalo sa to pred niekoľkými týždňami. Jedno ráno vstanem, vyjdem na balkón, aby som si zapálil a čo nevidím. V kochlíku medzi muškátmi sedel vták. Niečo ako havran, len väčšie. Komplet celý čierny. Čierne perie, čierne pazúre aj zobák. A oči, tie mal ako dve tmavé perly. Sedel tam a pozoroval ma. V prvom momente som sa preľakol, bolo mi divné, že vôbec nemá strach. Zahnal som sa po ňom novinami, no on iba poskočil kúsok na stranu. Znova som sa zahnal, ale vták roztiahol krídla, uskočil a zobákom mi vytrhol noviny z ruky. Do pekla toto má čo znamenať? Zobral som metlu, že ho poriadne prebehnem po krížoch, keď v tom vstúpila na balkón Irena a zastavila ma.

´Prestaň, čo to stváraš?´ zhúkla na mňa a vytrhla mi metlu z ruky.

´Chcel som ho len odplašiť,´ bránil som sa.

´Prečo?´ opýtala sa.

Bál som sa ho. Čierneho kreténa s krídlami. Bál som sa toho, ako si ma obzeral, bál som sa toho, že sa nedal odplašiť, bál som sa jeho tmavých očí. Ale to som jej samozrejme nemohol povedať. Obzvlášť, keď sa k nemu nahla a prstom mu pomaly pohladila hlavu.

´Irena prestaň,´ snažil som sa ju zastaviť. ´Čo ak má besnotu?´

Nepočúvala ma. Roztvorila dlaň a čakala. Na moje zdesenie sa vták napechoril, posunul a vysadol na jej ruku. Čierne pazúre zadrel do Ireninej pokožky no tá si to vôbec nevšímala. Ani mňa si nevšímala. Prešla okolo a stratila sa v byte. Stál som tam ako obarený a snažil sa prísť nato, čo sa deje.

Irena sedela v obývačke, vták stále na jej ruke. Vtedy som si to neuvedomoval ale dnes už viem, napriek tomu, že to znie naozaj divne, že to bola láska na prvý pohľad. Vták sa túlil k jej prsiam a ona ho škrabkala na hlave, ako keby to bol škrečok.

´Irena, čo to vyvádzaš?´ opýtal som sa.

´Čo myslíš?´

´Ty si chceš toho vtáka nechať?´

Neodpovedala hneď. Ani nemusela. Zo spôsobu, akým si ho privinula bolo všetko jasné.

´Ale to nejde,´ namietol som.

´Prečo?!´ Jej hlas bol ostrý ako britva.

´Veď to je smiešne. Je to vták, ktorý nám náhodou pristál na balkóne. Je to divé zviera. Nemôžeme ho tu mať. Ak by nám na balkóne pristálo prasa, tiež by si si ho nechala?´

´Na to, že je to divé zviera sa správa vcelku krotko, nemyslíš? A okrem toho, prasce nelietajú.´

Musel som pripustiť, že vták sa nespráva ako divý havran. Nepoletoval ako bláznivý, neškriekal ani nič podobné. Práve naopak. Z každého jeho pohybu sršala elegancia a rozvaha. Hýbal sa pomaly, akoby si každý krok poriadne rozvažoval. O to väčšiu nedôveru vo mne vzbudzoval. Bastard čierny!

Snažil som sa udržať na uzde. Infantilnosť celej situácie ma napriek tomu privádzala do zúrivosti. Mal som chuť nadávať. Krava sprostá, čo to stvára! Na balkóne nám pristane vták a ona si ho chce hneď adoptovať. Čo nevidíš, že je to sprostosť? Zobuď sa prosím ťa!

Samozrejme som jej nič z toho nepovedal. Nedokázal som to. Namiesto toho som sa obliekol a vypadol von. Potreboval som čerstvý vzduch. Potreboval som to stráviť a urovnať si myšlienky. Po dlhej prechádzke som trocha vychladol a dospel k dvom záverom.

Po prvé: Zrejme robím veľa kriku pre nič. Jednoducho chce mať domáce zviera. Tak nech ho má. Väčšina ľudí si ich kupuje v obchodoch, ale no a čo?

Po druhé: Určite je za tým skrytá túžba po dieťati. To ako sa na neho pozerala, ako ho láskala.

Napriek tomu, že som sám seba presvedčil, že sa vlastne nič nedeje, kdesi v mojom vnútri ostávala schovaná pachuť strachu. Čierny havran s temnými očami sa mi ani trošku nepáčil. Bol by som radšej keby nám na balkóne pristálo to prasa.

 

Nasledujúce dni sa všetko začalo srať. Irena neurobila bez Kornela (tak ho pomenovala) ani krok. Sedel jej na pleci, ako by tam prirástol. Stala sa z nej chladná, hašterivá fúria. Prestala upratovať, prestala variť, prestala sa o seba starať. O sexe nemohla byť ani reč. Všetko zo dňa na deň. Určite si myslíš, že by som mal vlastne náš rozchod oslavovať. Ale, kurva ja som ju vážne miloval! Žili sme spolu už niekoľko rokov. Plánovali sme budúcnosť, svadbu, deti.

A potom jedno ráno priletí čierny bastard a ukradne mi všetko na čom mi záležalo.

Potom prestala chodiť do práce. Výrazne schudla a vrchol všetkého bolo, keď si zmenila farbu vlasov.

Vrátil som sa z práce a na gauči sedela žena, ktorá by mohla byť Irena. Ibaže tu niečo nesedelo. Krásne, dlhé blond vlasy boli preč. Ostali po nich len, krátke čierne chuchvalce, trčiace na všetky strany.

´Tebe už úplne drblo!´ zreval som, ´to čo máš s vlasmi?!´

Nech by povedala čokoľvek, bolo by to lepšie ako to ignorujúce ticho. Dráždivé mlčanie, ktoré mi varilo krv.

´Kurva, rozprávaj sa so mnou! Kde sú tvoje vlasy?´

Ticho.

´Irena takto to ďalej nepôjde. Tebe z toho vtáka úplne jeblo! Nevaríš, neupratuješ, neumývaš sa a teraz už ani nerozprávaš?! Povedz niečo, lebo...´

Triasol som sa na celom tele.

´Zajtra ideme doktorovi. A vták ide z domu!´ vyhlásil som.

´Ani náhodou, jediný kto pôjde z domu si ty,´ odvetila.

Ako keby ma bodla horúca ihla. Rozbehol som sa k nej a vážne som netušil čo sa stane. Prestal som sa ovládať. Chytil som ju za plecia a rozohnal sa. V mysli mi prebleskla myšlienka, že je to prvýkrát, čo idem udrieť ženu. Nechcel som to urobiť, no už bolo neskoro, nedalo sa to zastaviť.

Irena sa schúlila, privrela oči a čakala na úder, ktorý neprišiel.

Kornel zamával krídlami, neuveriteľnou rýchlosťou sa vzniesol nad moju hlavu a zaútočil. Pocítil som ostré pichanie na hlave. Drápami sa mi zaťal do krku a čiernym zobákom ďobal do hlavy. Cítil som ako by mi ktosi vtĺkal do hlavy klince. Snažil som sa ho striasť, mával som rukami, točil sa do kola, pričom som strácal rovnováhu. Čierna beštia sa však nechcela vzdať a ďobala ako besná. Cítil som ako mi po tvári steká krv. Irena len nehybne stála. Pohol som sa dozadu no zakopol som o roh sedačky a sklátil sa k zemi.

Keď som sa prebral, ležal som v obývačke a cítil tupú bolesť v hlave. Pomaly som sa pozbieral a poobzeral sa naokolo. Irenu som nikde nevidel. Našiel som ju v spálni, ako zúrivo nahadzuje moje veci do kufra. Kornel sedel na jej pleci a ticho ju pozoroval. Keď ma zahliadol, výstražne roztiahol krídla a niekoľko krát naprázdno ďobol do vzduchu.

Irena s námahou zatvorila kufor a hodila ho po mne.

´Vypadni odtiaľto,´ zvrieskla. Jej hlas sa viac podobal na krákanie ako na ľudskú reč. Náhle som si uvedomil, že jej niet pomoci. Načisto sa zbláznila. Nakoniec som zodvihol kufor a odišiel preč.

 

Vrátil som sa o tri dni, pevne rozhodnutý dobaliť si zvyšok vecí a definitívne odísť. Na moje prekvapenie kľúč ešte pasoval do zámky. Odomkol som a vstúpil dnu. Ovalil ma závan stuchnutého, nevetraného vzduchu a obrovský neporiadok. Všade samé perie, vtáčie exkrementy a porozťahované oblečenie.

Irenu som našiel v spálni. Sedela schúlená na zemi a plakala. Oči mala namaľované hrubou, čiernou linkou, ktorá sa jej rozpíjala po lícach. Pozdĺž oboch rúk mala poprilepované dlhé, čierne pierka. Oblečená bola v čiernom tielku a nohavičkách.

´Irena...´ pozdravil som ju, no hlas ma sklamal. Do očí sa mi natisli slzy. Dievčatko moje, čo sa to s tebou stalo? Náhle som si uvedomil, že nevidím Kornela.

´Kde je?´ opýtal som sa.

Irena iba pokrčila ramená. ´Zmizol,´ vzlykla.

Nevedel som čo povedať. Na jednej strane som sa tešil, no na druhej som ľutoval tú úbohú dievčinu, ktorá bola kedysi moja priateľka.

´To mi je ľúto.´

´Nie je.´ 

´Možno to tak bude lepšie.´

Len sa pohŕdavo usmiala.

´Nikdy už nebude lepšie.´

Prisadol som si k nej. Chcel som ju objať, no rýchlo moju ruku striasla.

´Irena, chcem ti pomôcť. Zabudnime na všetko a začnime úplne odznova.´

´Prosím ťa odíď,´ hlesla a tvár si zaborila do dlaní.

´Irena, vždy tu budem pre teba...´

´Odíď!´ zvrieskla a zahnala sa po mne.

Nemal som sa tak rýchlo vzdať. Mal som ju už vtedy zobrať a odviesť doktorovi alebo niekomu, kto by jej vedel pomôcť. Aj za cenu násilia. Namiesto toho som sa postavil a odišiel.

Vrátil som sa na druhý deň, no Irena tam už nebola. Volal som známym, priateľom, no nikde ani stopy. Jednoducho zmizla. Upovedomil som políciu, no ani tá nezaznamenala nijaký úspech. Irena sa jednoducho stratila.

Ale vieš čo si myslím? Myslím si, že sa po ňu nakoniec vrátil a odviedol si ju so sebou. Niekam ďaleko.

 

Samo Bystriansky dorozprával svoj príbeh a ja som si uvedomil, že sa trasiem. Cítil som ako mi strachom tŕpne hlava a žalúdok sa sťahuje do drobnej guličky. Nie preto, že by to bol bohvieako strašidelný príbeh. Samo mal pravdu, jeho príbeh bol neskutočný. Len ťažko uveriteľný. No ja som mu veril. Každé jedno slovo. Veril som mu a triasol som sa strachom.

Pred troma dňami mi na balkóne pristál veľký čierny vták. Pred troma dňami sa mi manželka totálne odcudzila a začala sa správať nanajvýš nezvyčajne. Potreboval som vypadnúť z domu a s niekym sa porozprávať o svojich útrapách.

 

 

 

 

 

 

 

---