vánoční koulování - dílo č. 1

big beat

Nebra je predsa vždy pohostinná. Inde by ho už strieskali. Čierna košeľa, čierne rifle. Sadne si oproti mne. Ani sa neopýta. Možno až teraz...
„Ako ďaleko dovidíš?“ Tresne.
Divná otázka. Čierne, brčkavé, krátke vlasy. Hľadám v nich niečo zvláštne, ale nevidím. Keď neodpovedám, tresne.
„Si sprostý?“
Už-už mi vyletí ruka, len s námahou sa ovládnem.

„Vyhodili ťa z roboty,“ pokračuje, „lebo si nedržal hubu.“
Mnou trhne: „Ako to vie?“ Ale po chvíli si pomyslím: „Blafuje.“
Oči má čierne, sucho upreté na moje. Je mi to nepríjemné. Akoby pozeral do mňa. Odvrátim pohľad. Siahnem po pive. Dlhý dúšok. „Ha.“

„Mám dnes päťdesiat. Chcem to pokojne osláviť. Sám.“ Dvíham sa od stola, ale jeho ruka ma zadrží.
„Ešte nikdy si nebol voliť.“
„Dobre,“ vravím, skúšam sa vymaniť, „nájdi si niekoho iného.“
„Prišiel som za tebou.“ Ruka povolí. Už nemusí držať. Toto ma dorazilo.
Sadám si naspäť na stoličku. Čiernu. I stôl je čierny. Zrazu.

„Kradol si mäso,“ usmeje sa láskavo.
„Ale...“
„Ja viem, tvoja majsterka ukradla celý stroj.“
„Aj ostatní kradli? Zašepkám.
„Prečo si nedržal hubu?“
Na toto si asi nikdy neodpoviem.

„Žena ťa nechala,“ teraz sa neusmieva. „Mal sa zatepľovať váš blok. Domovník zvolal schôdzu. Prečo si nedržal hubu?“
„Ani sa len neunúval... Stálo by nás to strašné prachy... Aj tak podpísal firme, ktorá mu ponúkla províziu.“
„Tvoja žena teraz žije s ním...“
Sánka mi visí dolu. Nezmôžem sa na slovo.

Dopijem pivo. Na jeden dúšok. Marieta už nesie ďalšie. Vypijem aj to. Vypil som už dosť, krúti sa mi hlava. Zrazu je ťažká. Skloním ju pred seba. Podopriem päsťami. Počujem už len akoby zďaleka.

„Majiteľka firmy podplatila financov. Len aby neskrachovala. Aby sa nemuselo prepúšťať. Dobrá duša. Že sa kradlo, vedela. Bolo to v medziach. Aj ona si uliala. Na daniach. Prečo si nedržal hubu?“
„...“
„Tí dvaja financi to vedeli. Aj ich šéf. Museli odísť. Prečo si nedržal hubu?“

„Ako ďaleko dovidíš?“ pomyslím si.
Netuším, čo povedať.
„Na voľbách si nikdy nebol. Ani prvý raz. Ešte za oných čias. Keď sa muselo. Pil si s kamarátmi celý čas na intráku.“
Toto ma preberie.
„A toto odkiaľ vieš?“ vyjachcem.
„Všetkých si udal. Už sme nedoštudovali.“
Začína mi svitať. Je to asi jeden z nich.

Akoby mi čítal myšlienky, povie: „Pozri sa na moje ruky, Ferko. Už nie sú plné mozoľov. Aj bez školy môžem robiť hlavou. Stačí mi položiť pár otázok.“
„Tie, ktoré si mi položil?“
„Položím ti ich až von.“

Schytí ma pod krk a ťahá ma z krčmy. V priechode mi priloží ku krku nôž.
„Chceš žiť? V tomto živote, či až potom?“
Od strachu neviem povedať ani slovo.
„Odpovedaj.“

Zdvihnem hlavu. Marieta sa na mňa usmeje:
„Ešte jedno, Dali?“
Prikývnem, a zbadám ho. Sadá si oproti mne. Automaticky tresnem:
„Si sprostý, ako ďaleko dovidíš.“
Pozrie na mňa prekvapene, ale neodchádza, len si odsadne. Spokojne si poškrabkám rožky. Nebra je predsa vždy pohostinná.