Taverna

Taverna

 

     Piateho decembra som už akosi tradične vošiel do cestovky a ani ma neprekvapilo, že zívala prázdnotou. Za veľkým stolom s počítačom sedela Zuzana, popíjala kávu a keď ma uvidela, rýchlo prešla z internetu na ich rezervačný program.

      „Dobrý deň, pán Kováč,” privítala ma s úsmevom.

     Za tie roky, pomyslel som si, by ma mohla volať aj Peter. No ona si všemožne zachovávala profesionálny odstup. Milá, ústretová, len by som povedal, že v Grécku sa vyznám lepšie než ona a to mi nik neprepláca žiadne infocesty.

     „Už ste si aj vybrali?”

      „Vybral,” odvetil som. Veď načo inak by som sa sem v tých závejoch dokrtil? Vždy si dovolenku vyberám skoro, hneď ako výjde katalóg. Jednak chcem mať poriadny výber, aby sa mi nestalo, že to, čo si vyberiem, bude napokon vypredané. Jednak rád sedím vpredu a nechcem riskovať, že by moje obľúbené sedadlo zabral ktosi iný. Takže tak.

      „Parga, štúdiá Ali,” vybafol som a skôr než ona nalistoval stranu v katalógu. Mám rád štúdiá, ich súkromie a neskutočnú voľnosť, akú poskytujú. Nie som viazaný na nič, na žiadne dochádzanie do jedálne a už vôbec sa mi nepáči predstava, že by som sa mal nahodiť do gala. V štúdiách sa vycapím na balkón v trenkách, nohy si vyložím na stoličku a s kávou a miestnym pečivom, ktoré som si v rámci rozcvičky dobehol kúpiť, pozerám neprítomne na more. Veru, dajte pokoj s hotelmi a all inclusive...

      Z cestovky som odchádzal nadmieru spokojný. Dostal som parádne zľavy a už teraz, priťahujúc si kapucňu hlbšie do čela, som sa nemohol dočkať leta. Za pol roka sa namiesto čľapkanice na chodníku budem čľapkať v mori.

      Pargu som si vybral z troch dôvodov: ešte som tam nebol, mám rád Grécko a navyše, pred rokom sa tam utopil kamarát Paľo. Jeho telo sa nikdy nenašlo, ale na nejakom kopčeku mu rodina dala vystavať maličkú kapličku, takú, akými je celé Grécko doslova posiate. Tak som si povedal, že spojím príjemné s užitočným a do kufra som o šesť mesiacov vkladal aj veľký kahanec. Niežeby som v Parge nezohnal sviečku, ale Paľova mama trvala na tom, aby som vzal práve tento. No čo, šortky mi beztak stačia dvoje, tričká cez deň takmer nenosím a miesta v batožine bolo habadej.

      Do Pargy sa cestuje dlho, ale ja som sa na cestu busom tešil. Po Belehrad to dáko pretrpím a potom sa už je na čo pozerať. Kým sme (autobus bol obsadený do posledného miestečka, vidíte, preto si zájazd kupujem prvý) sa dostali na mosty vzdialené od Belehradu asi hodinu, rozmýšľal som nad Paľom. Naposledy som ho videl pred rokom. Chystal sa, tak ako ja teraz, do Pargy. Na Gevgelii sa naše autobusy rozutekali inými smermi, ja som vlani smeroval na môj milovaný Thassos.

     Pamätám sa, že Paľo bol samý vtip. Kým sme popíjali na pumpe brečku od vodičov, ktorú honosne nazývali kávou, Paľo mi hovoril, prečo si vybral Pargu.

     „Je ako úlomok nebesky krásnej zeme,“ rozplýval sa. „A tie výlety! Pred pár rokmi mi jeden známy básnil o akejsi taverne. Vraj stojí na neobývanom ostrove medzi Pargou a Antipaxom a ak máš šťastie, vystroja ti hostinu, až si všetky prsty oblížeš. Počul som, že nie všetci sú s jedlom takí spokojní a som zvedavý, ako si pochutím ja.“

     Z minulosti ma vytrhlo trúbenie a ja som si uvedomil, že som zadriemal. Sklamane som si uvedomil, že Belehrad je už za nami a teraz stojíme v poriadnej zápche na kopci. Na druhý deň ráno som zažil nádherný východ slnka. Kopce Epiru sa kúpali v slnečných lúčoch a keď sme dorazili na miesto, všade panoval pokoj. Ubytovali nás hneď. Ďalšia výhoda prvého turnusu. Ani som sa nevybalil a vydal som sa do mestečka.

     Takmer na každom kroku som videl Paľa a na jeden bláznivý okamih mi napadlo, či svoje utopenie len nehral, aby mohol ostať žiť tu, na mieste, ktoré si ma okamžite získalo. Rozpamätával som sa na zdanlivo zabudnuté maličkosti o taverne a napokon ani nebolo ťažké zistiť, na ktoromže ostrovčeku vlastne je.

      Starý rybár sa ponúkol, že ma ta zvezie zajtra ráno. Teda, ak som vraj ochotný si privstať. Súhlasil som. Nechcelo sa mi čakať do pondelka, kedy na ostrov vypláva jediný spoj. Poľahky som našiel ´Paľovu kapličku´. Vo vnútri bola jeho značne vyblednutá fotka a vyhorené sviece. Kahanec som pri sebe nemal, ale to mi nevadilo. Aj tak som sa sem hore plánoval vrátiť. Výhľad bol úchvatný a Paľo si snáď lepšie miestečko na rozjímanie ani nemohol želať.

      Ako sa ukázalo, ísť s rybárom Demetriom bola riadna hlúposť. Jeho loď, no skôr ledva sa vznášajúca škrupina, bola neskutočne špinavá a páchla rybacinou. A než ma ten starý kmeť odviezol na ostrovček, musel som prečkať zopár uzimených hodín učupený na dne, aby som mu nezavadzal. Bol som šťastný, keď ma vysadil. So slovami: „Zajtra po vás prídem, pánko,” sa tá jeho páchnuca taktiežloď vzdialila od pobrežia.

      Rozhliadal som sa po vychýrenej taverne, až som ju uvidel. Stála na kopci a už napohľad vyzerala lákavo. Stúpajúc som sa vydal za vidinou labužníckeho jedla. Prekvapilo ma, že terasa pred ňou bola pomerne preplnená. Začul som slovenčinu a pátravo sa obzeral. Došlo mi, že skupinka hodujúcich tu má prvú zastávku na fakulťáku a potom zamieria na Paxos. Z terasy bol úchvatný výhľad. Videl som loď kotviacu dole. Čakala len na to, kedy dovolenkári zhltnú pokrm a znova sa vydriapu na palubu. Ja som mal iný plán, vychýrené jedlo som si hodlal naplno vychutnať.

      Kde asi sedel Paľo? rozmýšľal som a potom som to uvidel. Osamotený stôl utisnutý v područí starého stromu, ma akoby lákal k sebe povievajúcim bielo-modro károvaným obrúsom. Naposledy, keď som s Paľom hovoril cez mobil, rozplýval sa nad tanierom čohosi nebesky lahodného a podľa jeho vlastných slov, musel sedieť práve tam. Ja som sa usádzal, keď fakulťáci odchádzali. No nezostal som úplne sám. Dovtípil som sa, že moji spolutaverňania, sem prišli na prenajatých šifách z okolia.

      Konečne som sa dostal k jedálnemu lístku. Musel som naň civieť akosi tupo, lebo ihneď sa prihnal majiteľ. Bolo mi jasné, že to nie je Grék. Tipol by som ho skôr na nejakého čudáka z Orientu a vôbec – nemal v sebe ten príslovečný grécky šarm. Dolmades, Patates jachni, Keftedes, Choriatiki, Tzatziki, Souvlaki, Mousaka... to všetko boli veci, ktoré som mohol dostať hocikde. Nič z toho ma nelákalo a dary mora mi boli odjakživa cudzie.

     Už som myslel, že odídem s dlhým nosom, keď mi práve doň udrela vôňa, čo vyburcovala všetky zmysly. Takmer som cítil, ako sa mi žalúdok mení na pahltnú jamu a jazyk sa priam skrúcal od nedočkavosti.

     „Čo je to?” vykoktal som v pomykove a hnal sa za voňou. Všeobecne známy fakt, že v Grécku je možné nakuknúť v kuchyni priamo do hrncov, som prijal po prvý raz za svoj a bez akýchkoľvek okolkov vstúpil. Za sporákom sa zvŕtala počerná žena a keď ma uvidela, na okamih akoby zdrevenela. Chcel som vedieť, čo to tak božsky vonia, ale tvárila sa, že vôbec netuší o čom hovorím a po chvíli ma už celkom vážne s očami blčiacimi od zlosti, vyháňala na terasu. Vraj nech počkám...

      Nebol by som vyšiel, keby sa nezačal durdiť aj jej muž. Nestál som o žiadne nepríjemnosti a ustúpil som. Čakal som, že napokon mi donesú nejakú žbrndu, ale ten pokrm bol nad všetky, čo som kedy, za celých dvadsaťsedem rokov ochutnal. Doslova som vylízal tanier. Mäsko bolo jemné a priam sa rozplývalo a moje chuťové poháriky sa ho nedokázali nabažiť. Vypýtal som si dupľu, na čo sa škaredá ženská šťastne zazubila a ja som mohol porátať všetky zuby, ktoré jej vo vykrivených ústach ostali. Žobronil som, aby mi prezradili recept, ale nechceli o tom ani počuť.

      „Ochi, ochi,” opakovala dookola babizňa. Chcel som aspoň vedieť, čo to bolo za zviera a začal som bečať, mečať, bučať, ba dokonca kvákať. I som nesmelo zabrechal a mňaukol. No nad všetkými pazvukmi sa iba záhadne usmievala. Cvrčka a cikádu som napodobniť nevedel, ale pochyboval som, že by som dolu gágorom spustil niečo, čo malo viac než štyri nohy. No vzdať som sa nechcel. Skúšal som to peniazmi, ale to muža rozčúlilo. Predtým, než ma nadobro vykopol, povedal, že to bola špecialita a recept je chránený jeho famíliou už celé storočia. Povedal som, že prídem aj na večeru, na čo sa napajedil.

     „Žiadna večera,” frflal. „Neni. Všetko zjedlo. Nebude. Príst inokedy. Neni sezona.”

      Navonok som skutočne odišiel, no keďže Demetrios mal prísť až ráno, ukryl som sa v zátoke. Volali ju Zátoka utopencov a netušil som prečo. Voda bola pomerne malá a mala nádhernú tyrkysovú farbu. Samozrejme, nechýbala ceduľa, že kúpanie je zakázané. Keď začal príliv, vyškriabal som na skaly. Mal som v pláne vyčkať noci a pod rúškom tmy nakuknúť do tajomstiev kuchyne vychýrenej taverny. Vedel som, prečo niektorí odchádzali spokojní a iní nie. Tí prví, čo bol aj môj prípad, dostali to, čo ja. A tí druhí požívali všetky bežné grécke jedlá.

      Stoj čo stoj som chcel vedieť, aký druh zvieraťa má tak lahodné mäsko a pomaly som sa zmieroval s myšlienkou, že to bolo niečo, čo je zakázané loviť. Niečo ako náš kamzík, svišť alebo bobor. V horách Epiru bol dostatok zveri, vrátane medveďov a možno ho títo čudácki majitelia vykupovali od nejakých pytliakov. Zdalo sa mi to celkom pravdepodobné, kým...

     Výkrik mi zamrel v hrdle. Práve som prekutával kuchyňu, keď som naďabil na malú, akosi podozrivo skrytú mrazničku. Čakal som, že uvidím zvieracie hlavy, vnútornosti a podobné za surova nechutné prkotiny, no namiesto toho som civel na ľudskú ruku a naporcovanú nohu. Obsah žalúdka orosil hnáty, keď mi došlo, čo som v skutočnosti zjedol. Točila sa mi hlava a nemohol som ani rozmýšľať. Ako zhypnotizovaný som čumel na zmrazenú ruku, keď som si všimol nepatrné znamienko nad malíčkom. Nová dávka nevoľnosti ma priklincovala o zem. Paľo!

      Nevedel som, kedy prišli. Babizňa s mužom znenazdajky zažali a tak trocha útrpne si ma premeriavali.

      „Ja vravieť vy odísť,” zavrčal muž.

     „Zavolám políciu!” zajačal som naoko trúfalo, no už vtedy som vedel, že tí dvaja ma z ostrova živého nepustia. Skončím ako Paľo a ktovie koľko ďalších, pomyslel som si zúfalo a strach vo mne prerástol v bezmocnosť čokoľvek urobiť. Už som vedel, prečo sa Paľovo telo nenašlo. Koho by už len napadlo hľadať ho v mrazáku taverny na neobývanom ostrove!

      Keď som bedákal nad hrozným osudom, mužovi zazvonil mobil. „Pecialita?” zopakoval úlisne a pozrel pri tom na mňa, „ano, ano, mame pecialita. Zajtra hotova byt.”

      Ropucha v podobe ženy sa mi matersky prihovorila. „Vy sa nebat, ale my nemocť vas pustit. Vy tarat čo vidieť. To neni dobre pre nas biznis. My povedať, že vy utopiť v Zatoke utopencov. Nebať sa, všetko vybaviť. Vy mal odist, no vy byt zvedavy.” So zvráskaveným prstom kývala zo strany na stranu. „Vy byt neposlusny, tak vy platit.”

     Uvedomil som si, že skôr než by ma polícia začala skutočne hľadať, už by som ležal na zajtrajšom menu ako vychýrená špecialita. Než som sa naposledy nadýchol, zočil som Paľa. Kráčal ku mne a zoširoka sa usmieval. Zaviedol ma k ´nášmu´ stolu a spoločne sme sa dívali na svetielkujúcu pevninu.

      Za pár hodín sa Parga prebudí do nového rána a delegátka bude mať starosti. Jeden z dovolenkárov sa už nikdy nevráti.

     S plným bruchom si šiel zaplávať do Zátoky utopencov, dozvie sa nepríjemnú správu odovzdanú majiteľmi taverny a na vrub nevinnej zátoke sa pripíše ďalšia nezmyselná skaza.

      Paľova kaplička ostane bez kahanca. Možno, preblesklo mi mysľou v posledných záchvevoch vyprchávajúceho života, dajú moju fotku k jeho. A keď sa rok stretne s rokom, zapáli nám sviece niekto ďalší. Niekto, komu sa do uší taktiež dostane zvesť o taverne. Ostávalo mi dúfať, že ja budem posledná ´pecialita´ podávaná v ticho stojacej taverne.

---