Káva sociálnej fóbie

Ako každé ráno či deň, to je skoro jedno, chystám sa do kaviarne, úplne obsesívne. Vyhľadávam tie najpopulárnejšie, najväčší vrchol davových más, najlepšie McDonaldov McKafé alebo Starbucks a podobne. Dôležitý je aspekt anonymity. Vyhovuje mi miesto, kde je každý druhý týždeň iný feťák za pultom, alebo kde je 5 homosexuálov na jednu šálku kávy a tak. Kde pamäť odchádza s parou mlieka k ďaľšiemu kozlovi v rade a nikto si nevšimne moju neurotickú nedočkavosť a závislosť.

“Jedno stredné cappuccino, prosím.”, poviem pokojne blondýnovi.

“Ou. Ok. Dáte si doň príchuť? Karamel, vanilka, čokoláda…”

“Nie, ďakujem.”

“A čo keksík? Nedáte si keksík?”

“Nie, vďaka. To bude všetko, to cappuccino.”

“Ah, ale vidím to vo vašich očiach. Od túžby k dortíkom by načisto vypadli z lebky, keby mohli.”

Som ticho a v šoku.

“Dosť ste nervózna, však? Dosť na tu kávu čakáte, hm? Neviete sa dočkať a potom tam vonku, vídam Vás, veru vidím; vonku to vždy obrátite do seba a s očami zatvorenými lahodne vnímate rozliate teplo v žalúdku a ten príjemný pocit zasýtenia. Respektive, och joj, to je len taký klam, v skutočnosti to nie je až tak veľmi zasysujúce, ale Vy máte zjavne akýsi veľký problém. Taká podváha môže znamenať len jedno - ste anorektička. To poznám.” vypukol v strašný smiech.

Čo je to za hnusného buzeranta?

“Aaaach. Tak. Život.” vzal do ruky fix. “Vaše krásné meno, prosím?”

“Anna”, poviem trochu vyľakane.

“Ano, ano, Anna to je. Ja viem,“ funel trapným chichotom, “ Ako anorexia, že?”

S hrôzou som preciťovala jeho pohľad. Odkiaľ to všetko o mne vie?

“Nuž. Poďme k Vašej káve. Koľko presne by ste bola ochotná za ňu takto tu zaplatiť? Koľko mi dáte? Že keď Vám poviem, že žiadnu kávu nedostanete, pokiaľ mi nezložíte tu 20 eur, čo vy na to?” kútiky úst mu siahali až k očiam. Tie pery sa zväčšili mnohonásobne, nedokážem to popísať.

“Prosím?”, na viac som sa nezmohla.

“Tak ako? Tak 30 eur? Dáte?”

“Dám Vám toľko koľko je napísané v cenníku.”

“Aaaach. Tak za to Vám ale nedám kávu. Lol!” fŕkol slinami. Vôbec mu nevadilo, že za mnou je rada ďaľších nedočkavých zákazníkov.

“Ste len zástup kozlov! Všetci tu a za Vami. Všetci ste chorí a závislí. Tu na mojej káve.”

Za mnou sa rozmnožil šomravý šum. Nevedela som ako reagovať, čo robit, čo povedať. V mihu sekundy som vybehla von a bežala za desať rohov, aby som si bola istá, že ma všetci stratili z dohľadu. Už tam nikdy nevstúpim.

V tom ma napadla strašlivá idea. Čo ak podobný rozhovor vyvolá niekto aj z tých ostatných kaviarní?

---