Oheň

    Hmatať rukami naprázdno, krotiť ohnivé vetry. Zbytočná snaha zviazať ich v jedno, utíšiť. Plamene, kresliace pred očami krvavé ruže vízií a planých predstáv, napĺňajú vnútro túžbou konať.
    Len tak sa dívať ako ruky hmatajú naprázdno, vraždia, mučia prázdny vzduch. Nechať vetru Vedomie- nech len letí, a oddať sa bezuzdnosti. Plamennej, ničivej spaľujúcej ako peklo samo. Ničiacej všetky prístavné laná. Ničiacej všetky nože zabodnuté hlboko v tele, duši. 
    Len tak sa dívať ako spravodlivosť bujaro klíči v prstoch škvariacich kožu. A ako hustým čmudom upcháva hrdlá protipólom bocianov. Nech škriekajú, nech vrieskajú, čo im pomôže? Vlny vôd zaplavujú, ale netíšia. Vietor chladí, ale nehasí- rozfúka, rozpáli.
    Čo skrotí ohne vnútra? Natrvalo. Tie nehasnúce, čo pod zemou sa skryjú a zefír ich jemným dychom k životu prebudí. A oni vzklíčia, chmatnú. Po dreve vnútra sa rozplazia a rozhoria túžby skryté, čo nás v bohov pomsty menia. Do plášťov ohnivých odejú, dovolia aby z úst plamenné jazyky šľahali a potápali lode. Čo ich skrotí?
    Nič.
    Len tak sa dívať ako ruky klesnú k bokom, skryté vody mora vnútra zvlažia tvár a kopija zaplaví telo kŕčmi sklamania. Padnúť. Horieť vlastným ohňom. A splynúť s vetrom v jedno.