Lieková krajina pokračovanie 2

 

 

 

"Išiel som od kríkov. Tam sme sa chodievali s kamarátmi hrať. V tento deň som išiel do prírody sám.

Kríky sme vraveli stromom ktoré rástli po obidvoch stranách potoka a boli tam aj rozne malé aj vačšie

kríky tak preto kríky. Hľadali sme hniezda, hrali sa v kukurici, lovili myši tak, že sme šúchali paličkou

v jednej diere a  druhý stál pri diere, ktorá bola východ. Myš sa naplašila a vybehla východom a tam ju

paličkou ten čo tam čakal proste ťukol po hlave a bolo po myši. Robili sme to len jeden rok. V ten rok 

sa myší urodilo hojne. Po ďaľšie roky sme skúšali šúchať, ale ulovili sme sotva tri myši. V ten hojný

rok sme ich nepočítali. Bola ich kopa do výšky pól metra. Ale o tom som nechcel hovoriť,"povedal Peter

dievčaťu. Išiel som vtedy sám  od kríkov k činžiakom. K činžiakom to bolo tak tri kilometre. Išiel som te-

da po polnej ceste až som prišiel k stohu. V stohu som našiel dve mláďatá trasochvosta.Vedel som to,

že to bol trasochvost podľa toho, že ich mama stále hopkala okolo mňa a chcela ma odlákať od hniezda.

Jedno z tých mladých som vybral z hniezda, zobral som ho do dlane a stisol mu ukazovákom a palcom

nozdry, ktoré mal po obidvoch stranách zobáka. Keby som ho chcel z huncútctva zabiť tak ako ke´d sme

zabili s kamarátom zabili malého zajačika. Kamarát ma balamutil aby sme ho zabili, že z mladého zaja-

ca je dobrá pečienka. Po chvíli som vedel, že nebude žiadna pečienka, že ho chce iba zabiť. Rád zabíjal

zvieratá. Z takého mladého zajaca by nebolo ani masa tobož pečienka nejaká. Tretí kamarát čo bol s nami

prosil aby sme ho nezabíjali. Aj tak si ho nepripravíte k obedu. Chcete ho len zabiť. Neopýtal som sa

vtáčika či sa mu to páči. Neopýtal  som sa vtáčika, pretože by neprišla odpoveď. Azda preto, že nerozprá

val som to urobil. Nevedel som vtedy či som skúšal koľko vydrží bez kyslíka, alebo som experimentoval

či sa mi ho podarí oživiť. Zakryl som mu prstami nozdry a čakal čo bude. O chvíľu odkvacol. Fúkal som 

mu do nozdier vzduch pokým sa nepohol. Bol som taký š´tastný, že sa prebral. Bol som šťastný, že ne-

musím v sebe dusiť, že som ho zabil a  bol som šťastný, že budem musieť v sebe dusiť iba ,že som expe

rimentoval so životom. Vtedy som sa v tom nevyznal čo to je, ale vedel som, že je to niečo zlé, čo som vykonal.

Chcel som ho zabiť, alebo som experimentoval so životom či sa preberie? Možno som ho nechcel zadu-

siť a dlhšie som mu podržal nozdry. Mal som ho radšej pridusiť dlhšie. Neviem čo je horšie či ho zabiť

len tak, alebo experimentovať so životom. Pohlo sa vo mne svedomie, alebo som to plánoval?"

              "Nemyslím si, že keby vedel rozprávať by si to neurobil. Tu vedia zvieratá rozprávať a kráľovná voňa

vého kvetu sa k nim správa zle."

              "Si prvý človek ktorému som to povedal. Viem, že je to hrozné. Je to niečo najhroznejšie čo som

v živote urobil. Neurobil som už nič hroznejšie,"kajal sa Peter.

              "Dusiť vtáčika. Veď mohol zomrieť,"povedalo dievča kývajúc pritom hlavou. "Ale tento príbeh ja dávno

poznám. Ty si tu bol dávno kedysi, keď si bol malý. A presne takisto si sa sem dostal po vysokej rastline. Vo

vašej záhrade sa zhŕklo kopa detí a ty si im povedal, že len ten može ísť hore kto urobí taký istý hrozný čin

ako ty. Deti sa začali predvádzať všelijakými skutkami čo urobili zvieratám, jeden chlapec aj udusil vtáčika,

ale tak, že ho stisol v dlani a potom ho zahodil. Takisto ako ja povedalo vtedy jedno malé dievča:"dusiť vtá

čika, no to je hrozné. A potom ho zahodiť. Mal si ho aspoň pochovať. Jeden chlapec sa chválil, že sa hral s

mačičkou a ako sa s ňou hral, zrazu zistil, že nežije. Nechcel priznať, že jej vykrútil krk."

                 "To čo som urobil ja,"povedal chlapec. "Keby bol pri mne ešte jeden, vina by sa potom rozdelila a

ľahšie by sa niesla až by sa úplne stratila, ale bol som v tom sám. Ml som v ten deň ako sa to stalo práve

jedenásť. Pamatám si ako som stále chcel byť starší a starší. Potom som sa rozhodol, že o tom napíšem

báseň. Najradšej by som to niekomu povedal, tak ma to ťažilo, ale zdalo sa mi pto príliš hrozné aby som to

povedal a tak som mlčal. Požiadal som rodičov či by mi nezaplatili zbierku básní. vedeli, že píšem. Ukázal 

som im veľa básní, ale túto jednu o vtáčikovi som im neukázal. dal som ju do vydavateľstva tesne pred vyda

ním. Aj som čakal, že príde vydavateľ za rodičmi, že či vedia o mojej básni, ale nikto neprišiel. Ale keď knižka

vyšla a rodičia sa začítali do básne o vtáčikovi zhrozene na seba pozreli a takmer naraz povedali:"Náš syn 

musí ísť na liečenie. A tak som sa ocitol za mrežami liečebne. Bol som tam tri dlhé mesiace. A keď lekári

dospeli k názoru, že už to nikdy neurobím, prepustili ma domov. Doma som musel poctivo brať lieky. Ale

i keď som ich bral rodičia mi neverili, že už som vyliečený. Po nejakom čase sa rozhodli po dohode s leká

rom, že by som mal ísť na nejaký čas na preliečenie. nahneval som sa na rodičov, zobral som lieky a zako

pal ich do záhrady. Už si spomínam. Pamatám si presne čo rozprávali deti pod tou rastlinou. To z mojich

liekov vyrástla,"povedal Peter. U vás sú hádam preto taký zlí ľudia pretože jedia ovocie z liekových stromov."

                      "Mýliš sa. Z liekov vyrastú zase len lieky. A čo vyrástla z liekov rastlina, kto vie odkiaľ sú tie lieky

Možno od nás."povedalo dievča.

                      V tom vošli vojaci do domu a jeden z nich vraví:"Kráľovná ťa predvoláva. Pojdeš so mnou.!"

                     Čo mu zbývalo, len ísť s vojakmi. Pohli sa smerom k zámku. "No kde si?"privítala ho stroho 

kráľovná voňavého kvetu. Počula som, že vieš rozprávať zaujímavé historky, ja mám rada hlavne tie vražed

né. Alebo raz som počula, že niekomu sčerneli nohy. Tak začni, počúvam."

                     "Pavúk zožral muchu,"povedal Peter.

                    "Fúj to je hnus. Nemyslím odporný strašideľný príbeh ale hnus....slabota. To dokáže aj arachno

fobik,"povedala znechutene kráľovná.

                    "Bol som hladný ako sviňa."

                    "A kedy je sviňa hladná?"opýtala sa kráľovná so smiechom.

                    "Zastrelil som prakom u reholných sestier v kláštore špačka. Nevedel som veľmi strieľať. Namie

rim na špačka ktorý sedel na dráte...puk a už bol dole. Chrčal a zo zobáka mu vytekala krv. Alebo kamaráti 

zabili mačku škridlou. Vraveli, že je prašivá ale to bola zámienka aby ju mohli zabiť. Keď som bol malý šťu

chal som do škrečka v akváriu pokým sa neprestal hýbať. Ale len sa robil. Potom som ho nechal na pokoji.

Alebo som zatvoril mačku do krabice a keď chcela vyskočiť zo škatule, vždy som škatuľu zatvoril

                      "Mačka sa chce maznať. Baví ju len to načo je stvorená. Túliť sa, keď chce od teba jesť. Tak ako

ke´d sa hraje s myšou než ju zje tak sa hrá s mojou nohou, keď mám na nej čiernu ponožku. Moje mačky

možu škriekať aj moje psy zavíjať ale nestrpím, keď to robia susedove,"povedala nahnevane kráľovná. "Po

kračuj, pokračuj."

                       "Alebo som ťukol kameňom mladej korotve po nohe, keď  mi utiekla do kukurice. Alebo sme 

vybrali hniezdo sovy a jeden z kamarátov si zobral k sebe štyri mladé. Dole v sklepe im urobil hniezdo vo

voliére a ke´d sme prišli raz pozrieť sovy kamarát povedal:" Štyri mladé neuživý stará a tak dve mladé zabil

a dal ich zjesť tám dvom čo ostali."

                       "Aké nelogické,"povedala kráľovná. "Veď starú nevybral z hniezda a kŕmil ich ten chlapčisko.

Na ňom predsa záležalo koľko im dá . On určite nerobil rozdiely ako stará, ktorá toľko potravy nezoženie.

Ešte, ešte,"ťapkala naradostene kráľovná.

                       "Keď som bol malý zjavil sa mi pred záchodom trojuholník, taká postava s trojuholníkovou hla

vou. Nechcel ma pustiť na záchod. Alebo kamarátovi vletelo do izby cez pootvorené okno čudo so striebris

tým prachovým závojom a malo to červené oči. Nedalo sa mu vtedy brata ani zanič zobudiť."

                         "Ako mu závidím. Mne sa nič také nestalo,"povedala kráľovná. "Pokračuj,"povedala. 

                        "Raz sa kamarátovi pri postieľke zjavila smrtka-zubatá-kostra."

                       "Kostra-Nostra. Moji poddaný sú také kostry Nostry, "vtipkovala kráľovná.

                       "A zadrapila sa tá kostra do postieľky a začala ňou triasť, hodil sa na postieľku a rozbil si pusu."

                       "Ešte, ešte,"povzbudzovala ho kráľovná.

                       "Neviem si spomenúť."

                        "Kto vie nejaké vražedné pravdivé so súčastnosti. To čo sa stalo?

                        "Neviem si spomenúť, "povedal jeden sluha

                        "Nikto si nevie spomenúť,"hnevala sa zase kráľovná.

                        "Ešte viem jednu, ale to je tajná. Nechcem aby sa to donieslo kráľovi. Musela by si mlčať lebo je 

o kamarátovi, ktroý urobil niečo strašné. Nechcem aby sa to donieslo kamarátovi, že som to povedal. Mohol by

mať z toho problémy."

                          No tú tajnú, šup, šup,"povedala kráľovná. Keď videla, že nechce povedať znovu povedala:"No 

daj tú tajnú nože, šup, šup. Keď videla, že z toho nič nebude nahnevala sa a povedala:"Šup, šup nože tú taj

nú lebo ťa uderím do žalúdka" a hodila palicu čo držala v ruke v zlosti o stenu. Palica sa zlomila na tri kusy.

To preto chytila taký záchvat zlosti, že sa nemohla dozvedieť tajné ale aj preto, že doteraz jej dobrák Peter roz

prával príbehy a aj preto, lebo ho mama v hrsti. Niektoré príbehy ktoré rozprával kráľovnej boli naozaj aj tieto

tajné.

 

 

 

 

 

                     

              

---