Februárový tieň

FEBRUÁROVÝ TIEŇ

     Dosiaľ najchladnejší februárový deň sa chýlil ku koncu. Bol pondelok a už od skorého rána padal hustý sneh. Pod čudesnými hrbolcami po okrajoch cesty sa dali sťažka rozoznať stojace autá. Cestári v snahe sprejazdniť cestu ich zasypávali ešte väčšmi. Ľudia brodiaci sa sa po kolená v závejoch šli po pamäti, chodníky akoby nejestvovali. Tridsiatnička Rea vytrvalo kráčala zaviatym chodníkom a vidina tepla domova ju poháňala vpred. Topánky určené do zimy sa iba tak tvárili. Na nohy ju oziabalo a skrehnuté prsty si takmer necítila. Podobné počasie už raz zažila. Pred trinástimi rokmi ešte chodila do školy. Vyhlásili sa kalamitné prázdniny a školopovinným sa stal sneh najlepším priateľom. Ale teraz, keď školské lavice vymenila za úradnícky stôl v práci, ktorá ju vôbec netešila, sa kvôli snehu nedalo spoliehať na kalamitné voľno.

     V prenajatej garsónke bolo príjemne teplo. Rea žila sama a so samotou sa naučila žiť. Niekedy ju však prepadol smútok a vtedy sa sama seba pýtala: Čo ak? Bolo by sa niečo zmenilo? Bolo tomu tak i dnes. Možno to spôsobil ten dátum, ten prekliaty dátum, ktorý sa blížil. Ôsmy február - deň, na ktorý by najradšej zabudla. Deň, ktorý nemal byť. Deň, ktorý sa napriek všetkému vždy, ako zákerný tieň, vynáral zo dna hlbokej studne a vytesňoval všetko dobré. A napokon deň, v ktorom jej svedomie našepkávalo: to si nemala, to preto sa ti nedarí a nikdy nebude....

     V snahe zaplašiť zlé spomienky si napustila horúcu vaňu a deň utopila v červenom víne oslobodzujúceho zabúdania. Už takmer zaspávala, keď ju z driemot prebudili prudké bolesti hrudníka. Už zas, pomyslela si a snažila sa nadýchnuť. Väčšinou to zabralo. Pomalý, slabší nádych a výdych. Teraz nie. Rea mala pocit, akoby sa bolesť stupňovala čoraz viac. Už ani poriadne nevedela, čo ju vlastne bolí. Pľúca? Srdce? Akoby sa jej na hrudi usídlil ťažký balvan a nie a nie sa ho zbaviť. Zavše ju bodlo kdesi vľavo, akoby samotné srdce vzalo do ruky pomyselný kord a metalo ním sem a tam. Bolesť neustávala. Rea začínala panikáriť. To prejde, presviedčala samu seba a pomaly sa natiahla za pohárom vody. Studený dúšok valiaci sa dolu útrobami naozaj pomohol. Bodavá bolesť sa zmiernila ale tlak nepovoľoval. Bála sa. Bála sa, že sa viac neprebudí. V tú chvíľu ju napadla absurdná myšlienka: nebola som na spovedi. Ak umriem... nebola som na spovedi... nechcela som...

     Chcela. A to bol ten problém. Vedela to a preto sa bála. Ráno sa prebudila pred zvonením budíka. V izbe bolo pološero, sneh už nepadal. Otvorila oči a pohľadom spočinula na stene, na ktorej viseli vlastnoručne maľované obrazy. Niečo tu však nesedelo. Tam, kde mali byť Benátky, visel uhlíkom kreslený Lenny Williams. Ani New York a Sixtínska kaplnka tam neboli. Namiesto nich sa dívala na niečo, čo patrilo do uzamknutej trinástej komnaty. Zarazila sa. Rýchlo prebehla pohľadom i zvyšok izby. Takmer všetko bolo na svojom mieste, nábytok, knihy i šaty, čo večer prehodila cez stoličku. A predsa to bolo iné. Rea sedela zmätene na posteli a snažila sa usporiadať si v hlave myšlienky. Začínala sa jej zmocňovať panika a v duši sa usídlil strach. Vzápätí si spomenula na včerajší večer a obavy narástli do obludných rozmerov.

      To nemôže byť pravda! To sa mi sníva. Viem, že sa mi to iba sníva, mihalo sa jej hlavou. V prítmí zimného rána cítila ako sa niekto, alebo skôr niečo, ocitlo v izbe. V okamihu sa všetok nepokoj stratil nevedno kam. Reu obklopil pocit bezpečia a pokoja. Nesmelo zdvihla hlavu. Sotva dva metre od nej stála mladučká dievčina oblečená do svetlých šiat so znakom troch ľalií. Na perách jej pohrával tajuplný úsmev.

     „Johanka?“ opýtala sa Rea celkom zbytočne. Vedela, že dievčina je naozaj Johanka. Johanka z Arcu – ako ju nazvali dejiny. Akoby sa poznali odjakživa, podišla k Ree a sadla si. „Umrela som?“ opýtala sa Rea pokojne.

     „Nie. Nie teraz,“ odvetila Johanka.

     „Ak nie teraz, umriem neskôr, za chvíľu?“

     „O tom nerozhodujem ja, to nie je v mojej moci,“ pousmiala sa Johanka. „Si v časopriestore, Rea. Máš šancu niečo zmeniť, napraviť, urobiť inak. Záleží len na tebe.“

      „Ako? Čo odo mňa chceš?“

      „Vravím, že záleží na tebe. Ak sa rozhodneš nič nemeniť, i tak sa nemusíš ničoho obávať. My vieme o tebe viac než ty sama,“ povedala Johanka záhadne.

      Rea neznášala, ak niekto hovoril v hádankách. „Tvrdíš, že som v časopriestore, ale čo to znamená? Nerozumiem tomu.“

     „Je rok 2000. Chodíš do školy. To mi pripomína - mala by si sa poponáhľať, ak nechceš prísť neskoro na vyučovanie.“

     „Do školy?“

     „Stačí, že tam pôjdeš. Tvár sa akoby si tam bola naposledy včera. Ničoho sa neboj. Uvidíš, že všetko bude v poriadku,“ dodala Johanka.

     „Ale veď... nemám zošity, knihy, nič,“ namietala Rea nesmelo.

     „Všetko je tu. Ak chceš. Neodmietaj šancu, ktorú ti ponúka. Musím ťa však upozorniť, Rea : Nikomu ani slovo! Si jednoducho Rea, máš 17 a zažívaš ďalší školský deň. Je to naozaj dôležité, mlčať pred tými, ktorí nevedia.“ Rea poslušne prikývla a Johanka sa jemne rozplynula. „Uvidíme sa neskôr,“ šepol hlas a Rea osamela.

       Odrazu stála vo svojej starej izbe. Rodičia boli v práci. Na stene viseli presne také kreslené výkresy, aké uvidela po prebudení a ktoré mala v izbe počas školských rokov. Magnetofón, video, kazety i knihy – všetko bolo tak, ako si pamätala. Školská taška odpočívala nedbalo pohodená pri písacom stole. Rea k nej podišla a otvorila ju. To je šialené, opakovala stále dookola. Cestou na zastávku sa bortila pod pálčivými otázkami: Ako zvládne predstierať pred spolužiakmi, že sa videli naposledy včera? Stále neverila, že to nie je len sen, v ktorom sa vínom podliata fantázia dosýta vyšantila. Studený vietor zaliezajúci až pod kožu neúprosne presviedčal, že je skutočný. Na zastávke uvidela stáť spolužiačku. Bola presne taká, ako si ju pamätala. Napriek počiatočným obavám, rozprávať sa s Perlou bolo také isté a jednoduché, ako pred rokmi.

     „Máš domácu? Si sa učila? Z matiky ti aké výsledky vyšli?” Zával podobných otázok Reu nevyviedol z miery. Snažila sa splynúť so všetkým, čo čudesný deň prinášal. Keď prešli zopár krokov a odbočili doľava, po chvíli vchádzali cez masívnu drevenú bránu do školy. Perla sa odpojila a odišla si kúpiť desiatu. Bol to zvláštny pocit opäť kráčať známymi chodbami, míňať burácajúce triedy a zamlklé kabinety. Na druhom poschodí zahla za roh a ocitla sa pred otvorenými dverami jej triedy, z ktorých sa práve vyrútili dvaja naháňajúci sa spolužiaci. So smiechom prebehli popri nej, len len, že do seba nevrazili. Rea vstúpila dovnútra s chvejúcim sa žalúdkom. Obklopila ju obvyklá raňajšia vrava a hluk. Podišla k miestu kde sedávala.

      „Čau. Máš?” spýtala sa Dana.

     "Čo mám mať?” Nefalšované prekvapenie sa usídlilo na Reinej tvári a ruka obracajúca stoličku na zem zastala vo vzduchu.

       „SOČ-ku. Zajtra ju bude zbierať”.

     No asi mám. Určite som ju vtedy mala. Keď si ju Dana prestala všímať a Rea sa pomaly usádzala, pohľad jej padol na Arpáda sediaceho pred ňou. Vzápätí jej došlo, že Arpi, ten usmiaty a veselý nakrátko ostrihaný tmavovlasý chlapec, v jej dobe už dávno nie je medzi živými. Mal autonehodu – aspoň tak počula. A Zdenko, ten tiež. Vraj ho zrazilo auto. A teraz tu títo dvaja sedia a nemajú ani potuchy o tom, že do roka budú obaja na onom svete. Alebo majú? Arpád sa neotáčal a Rea sa s ním nechcela púšťať do rozhovoru. Nikdy spolu veľa nenahovorili. Za štyri roky to boli snáď štyri vety... A čo Zdenko? Tiež nie bohvieaký kamarát, ale aspoň sa bavili viackrát. Naklonila sa, aby dovidela na koniec dlhého radu, kde sedel. Zarazilo ju, že sa díval priamo na ňu. Dokonca sa usmieval. Zmätená vyšla z triedy a postavila sa k oknu na chodbe. Mala pocit, že predchádzajúci život bol len nepodarenou divadelnou hrou. Hlúčiky študentov chodiace okolo jej nebránili rozmýšľať o tom, čo sa práve deje. Ale nech sa snažila akokoľvek, nedávalo to zmysel. Žiaden. Už malo pomaly zvoniť, keď k nej podišiel Zdenko.

      „Ahoj, rád ťa vidím. Po takom dlhom čase.”

     „Dlhom?”

    „Aj ja som tu len na skok,” usmial sa. „Príjemná zmena. A Arpád, ten sa v tom úplne vyžíva. Tak si to uži aj ty”.

     Než stihla reagovať, zazvonilo a Zdeno sa bleskurýchle ocitol v lavici a venoval sa spolužiakom. Takže on vie, že toto nie je bežný deň, pomyslela si a vrátila sa do lavice. Klebety Dany, Perly a ostatných si nevšímala. Akosi nepovažovala za potrebné ohovárať dievčatá z iných tried. Keď vstúpila profesorka, automaticky vstala na pozdrav. Hodinu slovenčiny vystriedala nemčina, neskôr matematika, dokopy sedem dlhých hodín. Rea bola celý čas duchom neprítomná. Výkladu učiteľov nevenovala žiadnu pozornosť. Uvažovala, čo sa to vlastne deje, ale zakaždým dospela k prázdnemu bodu. Vzala do rúk kružidlo a ostrý hrot nepozorovane zapichla do palca. Navzdory tomu, že všetko pokladala za sen, bruškom palca prebehla ostrá bolesť. Na mieste vpichu sa objavila červená bodka. Postupne sa zväčšovala, až kvapla na roztvorenú stránku zošita. Krvavá machuľa Reu presvedčila, že sa jej nesníva.

      „...a zajtra zbieram vaše “sočky”,” riekla koncom hodiny slovenčinárka. „Upozorňujem, že kto mi ju zajtra neodovzdá, toho nepripustím k maturite. Je vám to všetkým dúfam jasné.”

     Učiteľka opustila triedu zarovno so zvonením. Na konci vyučovania si Rea naskladala veci do tašky.

     „Berieš si ich domov?” ozvala sa Perla prekvapene. „Azda sa len nechceš učiť!” fľochla pochybovačne. Rea neodvetila. Priveľmi dobre si pamätala, ako na školu zvysoka kašľala. Všetky knihy, zošity aj perá nechávala v lavici, už ich nenosievala domov. Veď aj tak sa neučila. Nič. Absolútne nič. Zajtra majú mať písomku hádam zo všetkého. Bolo to neuveriteľné, ale Rea sa na ne tešila. Navzdory starým zvykom sa tešila na večerné sedenie nad knihami. Zajtra konečne napíše do písomky viac než len svoje meno, dátum, triedu a zadanie s otázkami. Uvidíte, že nie som hlúpa. Dokážem vám to, zariekala sa v duchu. Rea v povznesenej nálade došla domov. Akoby to bolo len včera, sadla si za stôl a pustila sa do úloh. Matematika šla bokom – s tou sa v Reinom prípade nedalo robiť nič. Zato nemčinu a slovenčinu si vychutnávala. Bez najmenších ťažkostí vypracovala cvičenia z nemčiny. Na slovenčinu poľahky napísala krátku úvahu a dala sa do čítania poznámok z dneška.

      „Hej!” zvolala náhle. „Z toho som maturovala! Česká literatúra 20.storočia. Aj otázky na písomke budú zajtra z tohto,” rozpamätala sa. „A ja som skutočne dostala jednotku. To sa mi snáď iba zdá,” žasla. Ako je možné, že pri maturite mi to celé vypadlo z hlavy a teraz si to nemusím ani opakovať a viem to? Potom vybrala podklady k sočke. Až teraz si uvedomila o čom bola. Hlúpy námet s trestuhodne odfláknutým spracovaním. Stihla by za jeden jediný večer urobiť úplne novú prácu?

     „Prečo nie?” začula opäť Johankin hlas.

     „A to ju mám napísať o tebe? To nie je zlý nápad,” skonštatovala Rea pobavene. „Ale nie je to ono. Poradíš mi niečo?” otočila sa za hlasom.

     Johanka, v šatách s troma ľaliami si sadla do kresla. Pozrela na hodiny. Ukazovali pol šiestej večer. Chvíľu bola ticho a potom odvetila: „Ja ti predsa nemusím radiť, o čom máš písať. Ty sama najlepšie vieš, čo ťa baví a o čom zvládneš bez problémov napísať novú prácu.” Rea uvažovala. Mohla to nechať tak, ako to je, ale cítila, že by to nebolo dobré. Nie, musí sa pustiť do novej práce a to hneď. Bez dlhšieho rozmýšľania sadla k počítaču a ani si neuvedomila, že vtedy žiaden počítač nemala, len písací stroj. Prsty vycvičené dlhoročným písaním sa po klávesnici len tak mihali. To už neboli zriedkavé ťuknutia ako na hodinách strojopisu. Občas sa pozrela do poznámok, akú formu má sočka mať. Dbala, aby všetko bolo perfektné. Správne odseky, nadpisy, epilóg aj bibliografia. Keď končila bolo takmer jedenásť. Johanka už v izbe dávno nebola. Odišla hneď, ako Rea napísala prvý odsek novej práce. Stačilo už len naskenovať a vytlačiť pár obrázkov a prácu zviazať. Rea povyberala z priečinkov v počítači dva tucty fotografií. Unavená, avšak nadmieru spokojná si šla ľahnúť.

     Ráno ju privítalo mrazivým, krásnym slnečným počasím. Bola streda a pre Reu to znamenalo ďalší dlhý deň v škole. Keď ta za hodinu a pol dorazila, zistila, že prišla ako prvá. Johanka sa neukázala, ale Rea cítila, že je blízko. Avšak cítila ešte niečo – neuveriteľný kľud a pokoj v duši. Bolo to príjemné a povznášajúce. Nevedela, z čoho to pramení, ale nazaoberala sa tým až do chvíle, keď podišla na k oknu na chodbe – obľúbenému miestu. V tej chvíli šla okolo územčistá, plavovlasá profesorka.

      „Príďte po šiestej hodine ku mne do kabinetu,” povedala a pohľadom sa zavŕtala do Reiných očí. Neuhla, ale profesorkina veta ju vydesila. Čo chce? Veď... Pamätám sa, že som tam bola. Lenže prečo teraz? Nechcem tam ísť! Johanka, kde si? Príď! V ten okamih sa Johanka zjavila hneď vedľa.

     „Prečo tie obavy? Nevieš, čo chce”.

      „To čo minule, nie?”

      „Lenže teraz je všetko iné, nemyslíš?” poznamenala Johanka a zoširoka sa usmiala.

      „Počkaj, teda...,” Rea sa zamyslela. „Včera večer sa nič nestalo. Robila som si úlohy a sočku. Nič sa nestalo!”

    ---

     „Johanka? Skutočne stačilo urobiť si pár úloh, aby bolo všetko inak?”

      „Áno. Taká maličkosť a ako dokáže zmeniť život.”

     „Ale je to skutočné?”

     „Prečo by to nemalo byť skutočné? Ty sama si sa rozhodla urobiť to včera takto.”

      „Lenže,” oponovala Rea, „včera to bolo iné, než pred rokmi. Úplne iné. Nemala som žiaden dôvod urobiť tú hlúposť...”

      „Vidíš? I to, že ty sama si vedela, že nekonáš správne, ti umožnilo vrátiť sa v čase a dať to do poriadku.”

      „A teraz? Ako dlho budem ešte v škole? Nezvonilo už náhodou?”

     „Zvonilo. Ale prvú hodinu si bola mimo triedu.”

     „Ibaže teraz sa rozprávam s tebou a vtedy s ...”

      „V tom nie je veľký rozdiel. I ona mala podiel na tom, že si sa vzdala čiernych myšlienok, či nie?”

     „Asi áno,” pripustila Rea. „Lenže ja mám strach ísť k nej do kabinetu. Všetko sa vráti. Akoby sa ten balvan roztrieštených skutkov znova spojil.”

     „Ničoho sa neboj. Všetko je v poriadku,” uisťovala ju Johanka. „A k tvojej otázke o škole: budeš tu tak dlho, ako rozhodneš. Je to na tebe”.

      „Počuj,” usmiala sa Rea „my sme neviditeľné? Stojíme na chodbe plnej ľudí a nikto si nás nevšíma.” Johanka neodvetila iba opätovala Rein úsmev. Vzápätí Rea zvážnela. „Takže teraz umriem?”

      Johanka vzala Reine dlane do svojich. „Už som povedala, že o tom nerozhodujem ja. Ale keby aj áno, nemáš sa čoho báť. Je to preč. Tvoja duša je slobodná, už ju neťaží žiadnen tieň minulosti. Vráť sa do triedy, uži si školu, odovzdaj prácu a potom sa uvidí,” riekla a Rea osamela. Keď o niekoľko minút ohromená stála pri okne, okoloidúca nemčinárka sa povzbudivo usmiala. Pre Reu mal nepatrný polmesiac pier cenu zlata.

      „Dobrá písomka, Rea, potešila si ma.”

      Ledva sa zmohla na chabé ďakujem a odišla za Zdenom. „Môžem s tebou hovoriť?” hlesla potichu.

      „Neskôr, teraz je čas na návrat.”

      „Ako?” nerozumela Rea.

     Zdenko sa iba chápavo usmial a spýtal sa: „Kto s tebou hovoril?”

       „Johanka. Z Arcu.”

       „Ona ti dá odpovede.”

     „A s tebou?” nedalo Rei.

       „Napoleon Bonaparte.”

      „Môžem ho vidieť?”

     „Áno, iste. Ale neskôr, ešte nie je tvoj čas. Musíš sa vrátiť.”

      „Ale...”

      „Spýtaj sa Johanky. Ja musím ísť,” odmlčal sa. „Uvidíme sa. Keď bude čas.”

      Než stihla zareagovať, bol preč. „Johanka?”

     „Tu som.”

      „Ja by som, ak by to bolo možné...,” jachtala „chcela vidieť, neviem, či smiem, či...?”

      „Už som sa bála, že sa nespýtaš,” zvolala Johanka. „Osoba, ktorú chceš vidieť, už na teba čaká.”

       „Skutočne?” zašepkala Rea užasnuto. „Kde?”

        „V kabinete profesorky, kam máš po 6-tej hodine ísť, spomínaš si? Bola tam aj vtedy, pred rokmi, ale to ty určite vieš. Cítila si to.” Rea ostala zaskočená a nezmohla sa na slovo. „Veľa šťastia, Rea, ako sa zvykne hovoriť na zemi. Uvidíme sa. Za nejaký čas. Či dlhý, alebo krátky, to neviem, ale rozhodne sa ešte stretneme!”

      „Počkaj!” zvolala, ale už bolo neskoro. Johanka zmizla a neprichádzala ani keď ju úpenlivo volala. Čo teraz? Mám ísť do knižnice? váhala. Zvedavosť bola silnejšia a tak sa krok za krokom pomaly blížila k dverám za ktorými kedysi prežila krušné chvíle. Rea nesmelo a váhavo, tak ako pred rokmi, s chvejúcimi sa rukami sa až po dlhšom čase zmohla na zaklopanie.

       „Ďalej!” Vošla do kabinetu a knižnice zároveň. Profesorka sa povzbudivo usmiala a rukou naznačila, aby si sadla do kresla. Do toho istého ako vtedy. Koľko strachu a neistoty v ňom zažila... Otázky, ktorými sa profesorka snažila preniknúť do najhlbších tajov žiačkinej duše na seba nenechali dlho čakať, ale Reino mlčanie malo tentokrát iný dôvod než pred rokmi. Najprv ju obklopil pokoj ako pri Johanke, ale tentokrát omnoho silnejší. Rea zavrela oči a prv než ich opäť otvorila, vedela to. V knižnici nebola len profesorka, bol tam i niekto ďalší. Zhlboka sa nadýchla.

      „Nemôžem tomu uveriť!” hlesla a nevedela sa odpútať od gaštanových očí tragicky zosnulého priateľa.

       „Neuveriteľné, ale pravdivé,” odvetil mäkký, blízky a predsa vzdialený Romanov hlas. “V tejto chvíli ti môžem povedať jediné: Mám ťa rád. Viem, že si sa pre mňa trápila, ale už nemusíš. Neboj sa o mňa. Vždy budem s tebou, ak si to ty sama budeš želať. Nikdy ťa neopustím. Nikdy. Pamätaj si to a nikdy na to nezabudni,” povedal Roman, Reina prvá láska. V očiach ju začali páliť slzy, ale narozdiel od preplakaných večerov horkosti a žiaľu, to boli slzy šťastia. Pár slaných kvapiek dopadlo na spojené dlane. Voda, ktorá ich životy, už aj tak úzko prepojené, spojila natrvalo.

       „Budem si to všetko pamätať?”

      Roman sa usmial. „Obávam sa, že nie, ale budeš to cítiť. V hĺbke srdca budeš vedieť, čo sa stalo.”

      Rea vstala a Roman učinil to isté. S rozochvenými rukami sa objali. Dlho tam takto stáli. Nielen Reu stretnutie naplnilo šťastím. I pre Romana bolo výnimočné. To, že boli na svete ľudia, ktorí ho neprestali milovať ani po rokoch, mu čoraz viac otváralo nebeskú bránu k neskonalému a večnému šťastiu. „Uvidíme sa ešte niekedy?” zašepkala Rea.

       „Áno, ak budeš chcieť. Ale...”

     „Ja viem, neskôr.”

      „Správne.” Vtom sa pri Romanovi zjavila Johanka, dotkla sa hrude, v ktorej srdce prestalo tĺcť vinou opitého vodiča a milovaný chlapec tam odrazu nebol.

      „Môžeme ísť?” spýtala sa.

      „Áno, môžeme,” povedala Rea dojato, no predsa pevne.

 

       Okenný parapet bol zasypaný hrubou vrstvou snehu. Rea civela na protiľahlú stenu postele a chcelo sa jej plakať. Všetko bolo na svojom mieste. Benátky aj Sixtínska kapnka. „Sen. Iba sen,” vzdychla si. Na pľúcach už nepociťovala žiadnu ťažobu a po telesnej stránke sa cítila vynikajúco. Keď sa chystala do práce, vo vrecku nohavíc nahmatala nejaký predmet. Bola si istá, že minule tam nebol. Váhavo po ňom siahla. V ľavej ruke zvierala dve veci : náušnicu a maličkú kovovú ľaliu. Tá bola z meča sv. Kataríny, ktorý patril Johanke. A náušnica patrila Romanovi – nikdy sa po tej nehode nenašla.

       Epilóg

      V ten deň sa pre Reu všetko zmenilo. V práci dala výpoveď a nasledujúce dopoludnie si našla prácu, o akej už dlho snívala a ktorá ju napĺňala radosťou. Darilo sa jej profesne aj v osobnom živote. Pár dní po onom “sne” stretla muža, s ktorým si skvelo rozumie. Pripravujú svadbu. Svadobná cesta ich zavedie do Benátok, mesta na lagúne. Bol to Romanov nesplnený sen a Rea vedela, že napriek všetkému tam bude spolu s ňou. Oslobodená od zlého svedomia, kedy sa sama náhlila na druhý svet za milovaným Romanom, sa uvoľnili putá súženia a dovolili znova naplno žiť. Šťastie a spokojnosť sa prevtelili do muža, ktorého mohla bez výčitiek milovať. Volá sa Johanes Romanský.

       Minulosť sa uzavrela.

     Budúcnosť je otvorená.

       Rea cíti, že jej život sa uberá správnym smerom. Na krku nosí prívesok s ľaliou. Náušnicu len jednu, druhé ucho prekrýva vlasmi...

---