Čarovný vankúš

 

 

 

Jedného kráľa nič nebavilo. Ani zábava. Ani práca. "To ty si na vine,"zvaloval to na kráľovnú.

Za oknom vonku zahrmelo a ozval sa hromový hlas:"Keď vydržíš svoju prázdnotu bez vyrypo

vania budeš odmenený." Ale kráľ nedbal toho hlasu. Len chvíľu bol vyľakaný z toho hlasu.

Chvíľu bol dobrý a potom zase začal byť zlý na kráľovnú. A zase začal vyčítať kráľovnej:"Baví

ma to iba so zaujímavými ľuďmi, ktorých baví všetko. Tých ktorých baví všetko a nie sú zaují

maví ako ty  s tými ma to nebaví. Pociťujem pri nich svoju slabotu. Pri zaujímavých rozprávam

ako zaujímaví. Celý deň rozprávaš a žiadna veta ma krásou neprekvapí, nenadchne, nezahre

je aby som mohol povedať to bolo krásne."

             Stalo sa, že kráľovná ochorela. Bol to trest za to ako sa správal. Aj keď kráľovnú nemal

rád, ozvala sa v ňom vina. "To mám zato. Trest zato čo mi malo byť najcennejšie." Ale kráľ bol

i naďalej zlý. Kráľovná dobra začarovala zámok, aby bolo okolie samý krásny kvet. Kráľovná keď

pozrela z okna a zbadala tú krásu, zaraz vyzdravela.

            "Keby som mal peniaze bol by som lepší a mal by som kráľovnú viac rád,"povedal si raz

kráľ. Ale zaraz aj povedal:"Ale budem dobrý aj bez peňazí." Vtom prišla za ním kráľovná a vraví mu:

"Včera zabudli dať prasiatkam najesť a ja som im hodila tvoj vankúš od hnevu, nech sa reku po

zabávajú než ich nakŕmia. A ako sa do vankúša prasiatka pustili, začali z neho vypadávať samé

zlatky.Tak som im ho zobrala. Nevedela som, že máš taký čarovný vankúš." Odvtedy kedy rozpára

li vankúš, vždy tam našli veľa zlatiek a bolo im veru sveta žiť.

 

---