Cestovateľ

Cestovateľ

       Blížil sa koniec letných prázdnin, no mňa to na počudovanie tešilo. Už tretím rokom mi žltnúce lístie a nasladlý vzduch neprekážalo. Po tretíkrát som sa na sklonku astronomického leta chystal vyraziť do sveta. Popoháňal som stránky v kalendári a nemohol sa dočkať, kedy opustím zabehané koľaje našej malej firmy. Ako xkrát predtým som nazhŕňal hromady máp, článkov a bedekrov a zostavil si plán, čo počas týždňa v Taliansku bezpodmienečne musím stihnúť. Nakopilo sa toho toľko, že chtiac nechtiac som musel plány výrazne okresať.

      S príchodom prvých septembrových dní som nedočkavo nazeral do poštovej schránky a odchádzal sklamaný, keď v nej nebolo to, čo som tak vrúcne očakával – Pokyny na cestu. Musím podotknúť, že hoci na dovolenke som si vlastným pánom, cestu a ubytovanie zverujem do rúk cestovky. A tak som čakal. ...Najneskôr sedem dní pred odchodom obdržíte pokyny... mihali sa mi pred očami riadky z kataógu vybranej cestovky a znervóznel som, keď uplynul siedmy deň a schránka vypľula hrču reklamných letákov. Viac som nevydržal a zavolal do kancľu. Dozvedel som sa akurát to, že si po pokyny mám prísť osobne...

      Doma, pri káve, som sa radostne a s istým vzrušením pustil do čítania. Popri obligátnych infoškách, kedy a odkiaľ štartuje bus, som trocha neveriacky a priznávam, že dokonca viackrát čítal riadky o tom, že približovadlo zvané autobus, nás neprivedie priamo pred hotel, ale vysadí nás pred akousi miestnou agentúrou a tá potom, keď otvorí, bude mať na starosti rozubytovávanie hostí. Samozrejme, s dopravou na vlastné náklady, nakoľko agentúra bola kdesi v Prdelákovciach. Márne som hľadal info o výletoch a ich cenách, takže napokon som z Pokynov nebol o nič múdrejší, ako bez nich. Naopak, ostal som väčšmi zmätený. Pamätal som si, že vlani autobusár vysadil slnkachtivých ľudkov za úplnej tmy. Mohlo byť asi päť hodín ráno. Viac som sa o to nestaral. Vtedy by mi totiž ani nenapadlo, že o rok to budem ja, koho autobus vypoklonkuje do tmavého, nevľúdneho rána. Logicky som si začal klásť otázky, kde budem spolu s kuframi stepovať, kým miestnu agentúru, o pol desiatej otvoria. Nie som robot a vedel som, že zarána sa aj príroda zvykne ozývať a k večeru som mal plnú hlavu dobiedzajúcich otázok, na ktoré som mal nájsť odpovede v Pokynoch, čo sa ale nestalo.

      Neviem, či sa hanbím za svoje meno, alebo čo, no dotaz na cestovku som naťukal cez fejs pod pseuďákom. A čo? Nemusí každý vedieť, kam a kedy cestujem. Kontroloval som prípadné chyby, aby si cestovka nemyslela, že im píše negramotný pako a spokojný so stručným obsahom som ho v nedeľu večer odoslal.

     "Onedlho ideme s Vašou CK do Talianska, Alberobello, a v pokynoch na cestu som sa dočítal, že autobus nás nezavedie k ubytovaniu, ale pred agentúru, kde budeme musieť nie práve málo hodín čakať, kým ju otvoria. No čo dovtedy? Kde si budeme môcť zložiť veci, ísť na toaletu a pod.? Ďalej sa tam píše, že k ubytovaniu sa máme dopraviť na vlastné náklady. Ako a za koľko? Musím povedať, že s niečím takým som sa ešte nestretol. V pokynoch tiež nie je ani zmienka o fakultatívych výletoch, znamená to, že ani nebudú? Akosi začíam ľutovať, že sme si Alberobello vybrali práve cez Vás. Dúfam, že mi na moje dotazy odpoviete čo najskôr. Prajem pekný večer. S pozdravom Jáchym Lovecký."

     Odpoveď prišla o dva dni. "Dobrý deň, p.Lovecký. Vaše meno v našich zájazdoch neevidujeme, môžem sa spýtať, kedy do Alberobella cestujete?"

     "Cestujeme dvanásteho septembra. Moje meno by ste hľadali márne, ale na dotaz som odpoveď tak či tak nedostal."

     CK: "Pán Lovecký, tí klienti, ktorí s nami cestujú, si musia vopred prečítať všetky informácie v ponukovom katalógu Horsetour, kde sú uvedené aj odpovede na Vaše otázky. (Pri týchto slovách už vo mne kypela žlč. Ja, ktorý poznám katológ temer spamäti...). Vy nie ste náš klient, preto zrejme nepoznáte odpovede na otázky. (Dočítal som purpurový).

      Ktoril som sa, aby som písal stále slušne a bez urážok. " To som aj urobil, a práve preto som mal dotaz, lebo v katalógu a ani v pokynoch som nič na moje otázky nenašiel. Z katalógu akurát vyplýva, že bus dováža ľudí priamo k ubytovaniu, a ak nie, tak len v srdci hlavnej sezóny, kedy môže byť prístup k hotelom sťažený. Vaše jednanie so mnou sa mi nepáči."

     CK: "Prepáčte, je mi ľúto, ale nie ste náš klient, nie sme povinní s Vami riešiť tieto otázky. A poprosíme Vás, nezavádzajte verejne informáciami, že s nami cestujete, ako ste uviedli na začiatku komunikácie. Ďakujeme za porozumenie."

     Nervy pracovali na plné obrátky. "Vašim klientom som naposledy, to mi verte. Mal som obyčajný dotaz a aj keby som nebol vašim klientom, neviem, čo Vám bránilo dať jednoduchú odpoveď na moje otázky. Nechcel som nič viac, iba info, kde v tramtárii budem trčať od piatej rána a kde sa budem môcť "vyprázdniť." Odoslal som poslednú správu.

     S tou cestovkou nadobro končím, pomyslel som si nasrdene. Ostávalo necelých štyridsať hodín do plánovaného odchodu, balil som si kufor a márne hútal, ako to celé napokon dopadne. V piatok večer, dvanásteho septembra, som sa dostavil na Pastviny a pridal sa k roztrúseným skupinám mojich spolucestovateľov.

     20.00 hod. Už tu mal byť autobus.

     20.15 ktosi volá do cestovky. Nedvíhajú.

     O desiatej to ktosi kdesi zodvihol.

     Cestovka skrachovala.

      Rozíďte sa v pokoji, ľudkovia...

     Aspoň som sa nemusel trápiť, kde sa ráno vy...