Rozprávka o hlúpom vajci

Len čo kvočka Júlia zniesla v poradí už tretie vajce vrátila sa na bydlo bez toho, aby sa čo i len jediný raz obzrela späť. Novoznesené vajce ležalo v podstielke a spočiatku sa len veľmi nesmelo rozhliadalo po kurníku. Nechápalo, prečo tu len tak leží a netušilo, čo sa s ním bude diať.

Deň plynul a ono si všimlo, ako si každá kvočka, ktorá tu v kurníku sedí, stráži svoje vajíčka. Osamotené vajce sa na ne pozeralo a nedávala mu pokoj jedna jediná otázka. "Prečo si na mňa nijaká kvočka nechce sadnúť? Som divné?" Nechápalo. Sliepky chodili okolo, niektoré si ho všimli, dlhšie si ho obzreli ale išli ďalej. Vajcu sa takáto pozornosť zapáčila a preto sa trochu viac vystrčilo z podstielky.

"Akú má krásnu bielu škrupinu." Utrúsila kvočka Etela. "No páni moji, Júlia, neviem ako to ty robíš, ale ja môžem poďobať všetku omietku v kurníku, ale takúto bielu škrupinu nemá ani jedno moje vajce." Pyšná kvočka Júlia sa na bydle zamechrila a usmiala. "Poďte sa pozrieť, takéto krásne vajce dokonalého tvaru ste ešte nevideli." Pozývali sliepky svoje ďalšie kamarátky, ktoré nešetrili obdivom k majstrovskému dielu kvočky Júlie.

Vajcu sa ich obdiv páčil. Vytŕčalo sa z hnoja, ukazovalo škrupinu, vykrúcalo sa v poludňajšom slnku, ktoré preniklo do kurníka, než sa tetky sliepky nerozišli, každá za svojim zobom. Pred tým ešte stihli od Júlie vymámiť všetko o jej novej diéte vďaka ktorej znáša tak žiarivo biele vajcia. Všetky rozpaky vajca boli preč. Vedelo, že je výnimočné a bolo konečne rado, že ho nijaká sliepka nezacláňa svojím perím. Po čase, si vajce všimlo, že okrem sliepok sú v kurníku aj malé kuriatka, liahli sa pod kvočkami z presne takých istých vajec, ako bolo ono. Tieto kuriatka ho pekne naštvali, keď totiž prechádzali okolo uštipačne sa ho opýtali: "Kedy sa vyliahneš aj ty?"

Vajce by na to pokrútilo hlavou, keby nejakú malo, ale keďže bolo úplne bezhlavé, pyšne sa zavrtelo a odpovedalo: "Pozrite na seba aké ste žlté! To máte z toho, že na vás sedeli. Ja som krásne biele. Ako to slnko na oblohe." Presne to slnko na oblohe, ktoré sa teraz už klonilo k západu.

"Vidím, že teba ešte nik nevysedel," prihovoril sa vajcu kohút, keď išiel okolo. "Nájdi si kvočku, čo ťa vezme pod krídla, aby sa aj z teba vyliahlo kuriatko." "Ešte to tak," ohradilo sa vajce, "nevieš, že mojim poslaním je skrášľovať kurník. Aj ty sám si sa zastavil, aby si sa pokochal. Keby ma nejaká sliepka zacláňala, ani by si ma nevidel. A že by sa zo mňa malo niečo vyliahnuť? Brrr... aká nepríjemná predstava. To už by som potom, ani nebolo vajcom, ale ..." Vajce pokračovalo vo svojom prejave aj ďalej, ale kohút bol už preč. Odkráčal z kurníku na dvor. Podobných rečí sa za svojho života napočúval dosť na to, aby vedel, čo sa bude ďalej diať.

Večer, keď gazda zatváral sliepky nazrel ešte naposledy cez dvierka, aby skontroloval, či je všetko v poriadku. Ihneď ako ho hlúpe vajce uvidelo, vystrčilo sa z podstielky, aby ukázalo, aké je krásne a čakalo, že mu gazda vzdá hold. Ako ho však uvidel, vzal ho a doma z neho pripravil praženicu. Ráno potom škrupiny primiešal sliepkam do krmiva. A tak výnimočne skončilo pyšné, hlúpe, ale nakoniec celkom užitočné vajce.