2. Bez mamy

Celý deň ubiehal vo vyjazdených koľajách. Jediným rozdielom oproti včerajšku bol taký divný pocit, ktorý vo mne plával. Bolo to čosi nové, nečakané a nevedela som sa rozhodnúť či príjemné alebo nie. Jedla som to čo vždy, preto som usudzovala, že z jedla to nebude.
    DVD Vesmír bolo už dávno pripravené na stole. Sadla som si na gauč, ruky zložila na kolená a čakala. Mama bola zas preč. Mala niekam ísť a sľúbila mi čerstvý maslový rožok. Poprosila som ju, aby kúpila dva- aj pre Danu jeden. Prešla minúta, päť, desať... Dana-poštárka meškala. To čudné čo mi lietalo bruchom a spôsobovalo, že som nutne potrebovala prekladať veci, ma teraz priviedlo k tomu, aby som Vesmír vložila do prehrávača. A nič. Prešlo dvadsať minút, polhodina, hodina, dve hodiny, ale Dana neprišla a niečo v hlave mi nahováralo, že dnes ju už neuvidím. Vstala som, odložila film, sadla k oknu a čakala aspoň na mamu.
    Svet za oknom pomaly tmavel, vlaková stanica oproti zažínala svetlá. Prešli tri vlaky, jeden rýchlik s desaťminútovým meškaním. Mama už mala byť doma, obchody sa pomaly zatvárali. Čakala som ešte chvíľu a potom som sa rozhodla dojesť starý chlieb. Tešila som sa na rožky, ale čudný pocit vystriedali kŕče, o ktorých som vedela, že sú z hladu. Ešte chvíľu som čakala mamu s nákupom, ale neskôr sa opäť ozvala moja hlava, a tá signalizovala, že nákup nepríde. Zamknuté vchodové dvere som zamkla ešte na trikrát a až potom som sa odhodlala ísť do kúpeľne a následne do postele. Prvýkrát som bola sama doma tak dlho. A dokonca cez noc! No vôbec sa mi to nepáčilo. To čudné úzko, ktoré mi zvieralo hrudník vždy keď nastal večer a nočná tma, bolo teraz silnejšie. Aj všetky tiene boli zrazu černejšie a niektoré sa hýbali. Zvuky nabrali úplne iný význam ako za dňa. Párkrát sa mi zazdalo, že sa po byte niekto zakráda. Pretiahla som si paplón cez hlavu a v dusivom teple čakala, či ma bude chrániť alebo nie. Ľúbila som svoj paplón veľmi lebo bol ku mne vždy jemný a mäkký, ale teraz som ľutovala, že nie je ako pancier. Po čase, plnom márnych snáh aspoň zadriemať, som sa posadila a oprela o stenu s perinou stále stiahnutou na hlave. Triaslo so mnou, hrudník mi tuho zvieralo to úzko, v ruke dlhé drevené pravítko ako meč. A tak som sedela do rána. 
    Prešli tri dni. Mama vôbec neprišla domov a ja som stihla prekonať dva záchvaty. Jedlo mi došlo prakticky po dni. Nákup by sa vážne zišiel, ale ísť do obchodu bolo pre mňa niečo nemysliteľné a nezvládnuteľné. Niekoľkokrát som aj stála pri dverách s rukou na kľučke, ale zrazu sa ozval zo susedného bytu tresk a vresk a odvaha ma opustila. A ja som...ani som nevedela ako sa nakupuje.
    Sedela som na gauči, Vesmír v prehrávači. Brucho mi hlučne vyhrávalo, v hlave dunelo. Nohy skrčené takmer pod bradou aby hlad nebol až taký citeľný. Myšlienka: „hlad treba zapiť vodou a zmierni sa“ bola už dávno v koši absurdít života, ktorý som mala v hlave. Kyvkalo so mnou dopredu a dozadu, rozprávala som sama so sebou aby nebolo v byte ticho. Do drezu kvapkala voda- každú minútu jedna kvapka, mucha lietala po kuchyni a hľadala nejakú škvrnu sirupu, z ktorého by sa jej naplnilo brucho. Prečo nemôžem byť mucha? Preletelo mi mysľou, ale takmer okamžite som tú myšlienku zavrhla. Haltery sú super, ale muchocapky nie. A kde je mama? Kde je tak dlho mama? Mama ma nechala? Často sa tým vyhrážala ale nikdy to neurobila. Stále sa potom vrátila. Teraz sa nevrátila. Kde je mama?
    Iba som cítila ako sa moje telo prevážilo a padla som na zem. Gauč nebol vysoký a ani by to nebolelo, keby som nemala kolená pod bradou. Takto ma, okrem divného točivého niečoho v hlave a pred očami, trápila aj boľavá sánka. A rozhodnutie „Zdvihnúť sa?“ „Nezdvihnúť sa?“ bolo vopred vykonané. Ani keby som chcela, tak sa nezdvihnem. Ešte aj oheň, ktorý vo mne včera prudko horel a spaľoval všetko čo mi prišlo pod ruky, dohorel. Teraz vo mne bolo niečo čo mi prišlo zlé a zožieralo to kĺby. Mala som ísť na nákup...mala som...
    Moja myseľ dokázala okrajovo vnímať iba to tupé kvap...kvap, ktoré vymývalo diery v lebke. A klopkanie vybíjajúce diery. Klopkanie neustávalo, opakovalo sa v čudných intervaloch. Sedemkrát zaklopanie, ticho. Znovu sedemkrát a znovu ticho. Prevalila som sa na brucho, tackavo postavila a opierajúc sa o steny sa mi podarilo doťukať k dverám. Zvalila som sa na ne a priložila ucho k medzierke medzi zárubňou a opraskaným dverovým drevom.
    „Ada-hodinárka?“ ozvalo sa tlmene, „si tam? Tu Dana. Poštárka.“
Tak rýchlo ako to šlo som odomkla a otvorila dokorán.
    „Ahoj, ja som tu, ale mama nie je doma,“ slušne som jej oznámila a jazyk ma pri tom hneval svojou neposlušnosťou.
    „Ada, čo ti je? Čo ti je?“ vošla poštárka do chodby, keď mi aj nohy odopreli poslušnosť a posadila som sa na zem.
    „Kde je moja mama?“ šepla som jej topánkam.