3. Nechytať!

    „Ada, Adinah, je ti zle?“ Dana pustila listy a čupla si ku mne.

    „Kde je moja mama?“

    „Neviem kde máš mamu,“ natiahla ku mne ruku.

    „Nechytaj ma!“ upozornila som ju. Nestiahla sa. Premeriavala si ma pohľadom a jej dlaň mi visela nad plecom.

    „Máš teplotu?“ opýtala sa vážne.

    „Ja neviem čo mám,“ zakňučala som, „neviem čo mám. Je mi zle, veľmi zle.“

    „Ako zle? Niečo ťa bol...“

    „Nechytaj sa ma! Si cudzia! Nesmieš sa ma chytať!“ odsunula som sa od nej a oprela o stenu. V hlave mi bolo zle. Aj všade. V kĺboch, žalúdku, hrudníku. A bola som unavená. Hrozne unavená. Privrela som oči a studený múr mi chladil dunenie v mozgu.
    Danine ruky ma pevne schmatli ako zveráky a snažili postaviť na nohy. Prinútilo ma to otvoriť oči, odtrhlo ma to od bezpečnej steny.

    „Nechytaj!“ vykríkla som. „Nemôžeš! Dana, pusť ma! Pusť ma! PUSŤ MA!“ zrevala som po nej, ale ona ako keby nepočula. Držala ma. A bola cudzia. To sa nemá, to sa nikdy nesmelo. Z hĺbky sa zo mňa vydralo zavytie, cítila som ako vo mne stúpajú vlny niečoho čo mi zahaľovalo rozum a spôsobovalo vrchol nepohody spolu so strachom. V poslednej snahe zbaviť sa jej cudzích rúk som sa s výkrikom plnou váhou hodila o zem. Vedľa hlavy mi padlo Danino poštárske vrece a takmer vzápätí som zacítila aj ju. Spadla na mňa ako tonové závažie. Vybilo mi to dych z pľúc, no o stotinu sekundy som po nej mohla zas začať kričať.    

    „Dana, si cudzia! Si cudzia, nechaj ma!“ v ústach som cítila vlákna z koberca, ktoré sa začali pchať aj do nosa. Dana sa zo mňa dvihla jej ruky ma zas našli a nepúšťali. Bolo mi z toho na vracanie. Z dotykov, ktoré nesmeli byť a ktoré boli. Bolo to čosi nemysliteľné, čosi neskutočné, čosi čo ma nútilo bojovať o slobodu.
    „Máš teplotu,“ zafunel mi jej hlas v ľavom uchu, „iba ti pomáham.“

    „Pusť ma! Pusť ma!“ Moje výkriky sa zmenili na súvislý krik keď sa poštárkine ruky ovinuli okolo môjho hrudníka. Snažila som sa oslobodiť, hádzala som so sebou, kopala, mlátila kolo seba rukami. Padli sme na gauč, kde ma jej ramená objali, zachytili ako siete moje ruky, a držali drvivou silou.
    „Len krič, krič. Aspoň sa unavíš!“ A ja som poslušne kričala a snažila sa metať, ale to sa mi nedarilo, tak som nakoniec iba kričala, až kým to divné niečo konečne nezoslablo. Stále som cítila nepohodu a lepivý strach z toho, že Dana je tak blízko a je cudzia. A z toho, že sa ma dotýka. Visela som v jej náručí ako handrová bábika, úplne bez energie. Zmohla som sa iba na kňučanie, a to sa zo mňa dralo nejak bez môjho pričinenia. Proste to šlo. Okrajovo som dokázala vycítiť, že to nie je iba Danou, ale aj tým, čo sa vo mne odohrávalo. Tým ohňom čo pálil, zaplavoval a spaľoval všetko vo mne. Cítila som ako mi stravuje kĺby pri každom pohybe, pokožku pri každom dotyku. Ale nevedela som, čo sa so mnou robí. Bola som zmätená. A bolo mi úzko.
    „Máš veľmi vysokú teplotu,“ zachripela Dana. Čosi som zamrmlala a jej ruky ma stisli tuhšie. Bolesť mnou mykla.

    „Pokoj, len pokojne, prosím,“ zastonalo mi vo vlasoch. Poslušne som prikývla a snažila sa byť pokojná aj keď poštárkine ruky boli stále kameňom úrazu. „Si strašne horúca, Ada. Poď,“ nadvihla ma, „vstaň a choď do kúpeľne pod vlažnú sprchu. Potom sa zahrab pod paplón a ja zatiaľ urobím čaj.“

 Roztrasene som sa zdvihla a skoro som zas spadla pred gauč. Stihla som sa zachytiť stolíka.

    „Hej, si v poriadku?“ zdvihla sa cudzia žena a zachytila ma. Zakvílila som keď mnou prešiel boľavý otras.

    „Nemôžem,“ riekla som bezradne.

    „Čo nemôžeš?“

    „Bolí ma,“ vydýchla som roztrasene, pustila sa stolíka, urobila krok a spadla som do kresla. „Hrozne ma bolí!“ vzlykla som.

    „Čo ťa bolí?“

    „Celá ja ma bolí.“

    „To bude teplotou. Dvihnem ťa?“

    „Ne- au! Au! Bolí ma! Nevládzem.“ Zavrela som oči.

    „Hej! Ada, vstaň!“ nešetrne mnou zatriasla.

    „Si cudzia, nedot...ned...“ šepla som a nechala všetko tak ako bolo.

---