5. Otázka hanblivosti

„Bála som sa.“

„Prečo?“

„No, lebo si vyzerala a robila hrozné veci.“

„Toho si sa bála?“

„Že mi ublížiš.“

Pomrvila som sa v posteli a našla lepšiu polohu. „Neublížim, ja nikdy.“

„Ale ako som to mala vedieť?“

Pozerajúc na oranžový strop som jej odvetila: „nemala. A máš zle ponožky. Zas.“

Zavŕzgala stolička. Pozrela som tým smerom. Dana sa na nej schúlila a ponožky rukami skryla. Bradu si oprela o kolená.

„Prečo nevieš nakupovať?“ zamručala.

„Nikdy som nebola v obchode,“ zdvihla som si ruky pred tvár a obzerala ich.

„Prečooo?“ ťažko vzdychlo poštárka. Prečo musí dávať toľko veľa otázok?

„Mama ma tam nikdy nezobrala,“ skrčila som palec, ukazovák, prostredník a prudko som ich vystrela.

„Nezobrala ťa tam lebo...“ snažila sa Dana naďalej.

Ťažkopádne som sa prevalila na brucho a pozrela na jej ruky skrývajúce oranžové ponožky. Mala veľmi pekné ruky s dlhými prstami a pestovanými nechtami.

„Lebo...“ teraz som si ťažko vzdychla ja, „čo si sa pýtala?“

Dana zopakovala otázku.

„Nebrala ma preto, lebo hovorila, že som na hanbu,“ zamrmlala som, „ale ja som nikdy nechcela byť na hanbu.“

„Na hanbu?“ opýtala sa Dana. Pozorovala som tiene ktoré na jej rukých vytvárali žilky. Putovala som po kĺboch prstov k dlaniam skrytým v temnote.

„Áno,“ prikývla som a pozrela jej do tváre. „Ja...asi neviem ako sa teraz tváriš,“ ticho som sa ozvala.

Dana zdvihla obočie, „som prekvapená. Ako môžeš byť na hanbu?“

„No, napríklad tak, že sa neviem správať. Nepýtaj sa prečo! Pred chvíľou si to zažila.“

Dana prehltla otázku a stíchla. Párkrát si vzdychla a keď som sa na ňu sem-tam pozrela, rýchlo som odvrátila pohľad, pretože pozerala na mňa a zamyslene prechádzala prstami po ponožkách.

„Nerob to,“ upozornila som ju, „nemám rada, keď sa na mňa niekto pozerá.“ Jej pohľad som hneď prestala cítiť.

„Urobím ti niečo na jedenie. Si hrozne chudá; pri prezliekaní, vyzliekaní a obkladoch som ti mohla napočítať všetky rebrá,“ riekla po hodnej chvíli.  

Cítila som ako mi do tváre stúpla horúčava a moje oči za Dane okamžite začali vyhýbať.

„Ty sa hanbíš? Hanbíš sa!“ zasmiala sa. „Nemáš pre čo, veď sme ženy, nie?“

Túžby po existencií v pštrosom tele sa vrátila. Ak by som mohla, zapchala by som hlavu do piesku a nevyšla, až kým by som neumrela. A ani potom by som odtiaľ nevyšla, lebo by ma museli vytiahnuť. Zaborila som tvár do matraca, čo u Dany vyvolalo ďalší smiech. Stolička opäť zavŕzgala a ja som začula jemné puknutie v jej kĺboch, keď si čupla blízko mojej hlavy. Opatrne som pohla hlavou a jedným okom som rýchlo mrkla pomedzi vlasy do jej vyškerenej tváre. Nerozumela som, čo ju tak rozveselilo. To, že sa hanbím nebolo smiešne. Aspoň mne do smiechu nebolo. Začala som premýšľať nad tým, čo zábavné som urobila, ale Dana si moje mlčanie vyložila nejak ináč.

„Urazila si sa?“ opýtala sa so smiechom v hlase.

„Niee,“ zamručal môj, matracom pridusený, hlas.

„Ty si aké decko,“ zachichotala sa mi do ucha. „Zajtra musím ísť do práce, ale keď prídem, pôjdeme do obchodu, lebo ja sa za teba nehanbím.“ Telo mi stuhlo nervozitou. „Čo budeš jesť?“ opýtala sa odrazu.

---