6. Ručné istoty

Na druhý deň ráno lialo ako z krhly. Stála som pri okne a jedla „toto je náš posledný chlieb“ s „už aj maslo došlo“. Nijaký rozumný človek by v takom počasí nešiel nakupovať, a pretože som sa sama za rozumnú považovala, počítala som s tým, že nikam nepôjdem. Dana ale povedala, že nakupovaniu sa nevyhnem ani pre dážď. Dana nebola rozumný človek. Bola ryšavý človek, kučeravý človek, človek so zlými ponožkami, človek s peknými rukami... dokonca bola aj poštárka. No rozumným človekom nebola.

„Mojko, čaj si vypila?“ Mojko, to bol nejaký slovný posun k niečomu čo som nepoznala a za čo mohla naša noc.

Odvrátila som sa od okna a vzala hrnček do ruky. Pohľadom som zablúdila na Danu vo dverách a vypila čaj na ex. Ešte bola v uniforme. Presnejšie bola v košeli uniformy, nohavice boli pohodené cez stoličku. Pohoršene som na ňu pozrela.

„Nemôžeš chodiť vyzlečená.“

„Nie som vyzlečená. Mám na sebe...“

„Ale nemôžeš tak chodiť. Ja som pre teba cudzia a pred cudzími sa tak nechodí.“

Otočila som sa späť k oknu. Dážď pomaly, ale isto ustával. Nevidela som ako sa Dana zatvárila, ale po chvíli som začula jej šomranie a odpochodovala z izby. Necinkol opasok nohavíc.

„A Dana,“ ozvala som sa hlasnejšie, „tie nohavice nemôžu byť prevesené cez kuchynskú stoličku lebo je to kuchynská stolička.“

Ozvalo sa ďalšie šomranie a opasok nohavíc cinkol.

„Aj ty sa už obliekaj!“ doľahlo ku mne z vedľajšej izby. Žalúdok mi padol do prázdna. On bol dnešné ráno striedavo raz hore a raz dole a to jeho ustavičné poskakovanie mi pripomenulo, prečo som nechcela vypiť čaj. Zakaždým hrozilo, že zo mňa vybehne.

„Ešte prší,“ odvetila som ticho.

„Prestáva. No tak, šup.“

„Ešte prší,“ otočila som sa od okna do kuchyne a vyľakane mnou myklo. Rovno predo mnou stála Dana. Zas sa škerila. A ja som nevedela prečo.

„Čo je?“ skúsila som.

Jej ruky mi vystrelili oproti tvári, „joj, ja by som ťa tak...tak by som ťa...podusila.“

„Som zlá?“ opýtala som sa jej, pozorne sledujúc jej ruky pred tvárou. Chceli mi vyštípať líca, ale vedeli, že sa nemajú chytať.

„Si decko. A teraz sa choď prezliecť. Chytro!“ povedala to tónom, o ktorom som vedela, že už nemám vyjednávať. Aj mama so mnou tak často rozprávala, ale pri nej som nikdy nemala na vyjednávanie chuť.

Po polhodine sme stáli pred vchodovými dverami bytovky a pozerali na ulicu. Bol to pre mňa naraz obrovský priestor. Nevedela som kam patrím. Nevedela som sa zaradiť. Všade bolo plno ľudí, plno hluku, smradu, svetla... celý môj vnútorný systém sa zbláznil. Boleli ma oči, hlava, bolo mi zle od žalúdka. Trúbenie áut bodalo do mozgu ako nôž.

Zakvílila som a prikryla si uši rukami, ale to trúbenie tam stále bolo a farebné svetlé fľaky pred očami tiež. Všetko sa krútilo, svietilo, blýskalo ako kolotoče. Zdvíhalo mi z toho žalúdok a chytala ma panika. Znovu sa zo mňa vydral kvílivý zvuk a posadila som sa na zem.

Niečo mi zovrelo hlavu a pritislo moju tvár k mäkkému teplu, ktoré voňalo ako Dana. Otvorila som oči a pred nimi mi už netancovali svetielka. Videla som iba Danino modré tričko. Jej dlane sa skĺzli po mojich rukách, odtisli ich a prikryli mi uši. Prvýkrát som sa nechcela brániť. Prvýkrát som sa dobrovoľne k niekomu pritúlila. Pevne som zaborila tvár do jej hrude, rukami som kŕčovite zovrela tričko na jej chrbte.

„Som tu, už je dobre,“ zamrmlala mi do vlasov a jedna jej dlaň pristála na mojom chrbte. Cítila som jej teplo medzi lopatkami. Niečo vo mne jej slovám verilo. Bola tu. A bude dobre. Postupne sa vo mne všetko začalo uvoľňovať, pľúca prestali pumpovať vzduch ako šialené.

„Už je dobre,“ zakolísala mnou. „Ideme pomaly ďalej.“

„Ja tam nemôžem...“ zamručala som pridusene a hlas sa mi nebezpečne triasol.

„Dáš mi ruku, budem blízko. Poď,“ opatrne sa odo mňa odlepila a pomaly ma dvíhala na nohy. Podala mi ruku, ja som sa jej chytila ako utopenec a vykročili sme do ulíc.

Dana ma viedla. Jemne ma ťahala tam, kde bolo menej ľudí, pretláčala ma pomedzi hlúčiky tak, aby sa ma nikto nedotkol. Chcela som ísť na vlakovú stanicu, ale tá bola na druhej strane bytovky a Dane sa tam nechcelo ísť. Chvíľu som do nej domŕzala, ale ňou to nepohlo. Miesto toho mi začala ukazovať rôzne domy a okná a vchody a rozprávala o ľuďoch, ktorí tam žijú. Nezaujímalo ma to. Ale vraj je neslušné povedať, že ma niečo nezaujíma, tak som sa tvárila, že ju počúvam a uľavilo sa mi keď sa pred nami zjavili Potraviny. Dana do nich nakukla a hneď ma vytlačila von, pretože to tam bolo narvané.

„Tu sa postav,“ postavila ma k rohu domu vedľa obchodu, „ani sa nepohni, o chvíľu som tu.“ Poslušne som prikývla a ona zmizla v dverách. Čakala som päť, desať, dvadsať minút a začínala som premýšľať nad pojmom „chvíľa“. Ono to  je nejak tak, že asi u každého je chvíľa niečo iné. U mňa je chvíľa minúta, takže viem, že u ľudí musím väčšinou čakať niekoľko chvíľ. U Dany je chvíľa polhodina.

Začínali ma pobolievať nohy a chcela som si sadnúť na schod, ale Dana povedala, že mám stáť. A schod bol špinavý.

Prešlo tridsať tri minút, päť psov a sedemnásť áut, keď sa Dana konečne zjavila.

„Uf, vieš ako tam bolo plno?“ vydýchla vysmiato, „a ešte im aj vypadol terminál.“

„Je tam lietadlo!“

„Nie letiskový. Pokladňa, ty trúbka,“ zasmiala sa. „Ideme?“ podala mi ruku. Akurát som sa jej chcela chytiť, ale zrazu ma niekto schmatol za plece, surovo otočil (ani som nestihla vykríknuť, že ma nemá chytať) a do ucha mi zrevalo:

„ADINAH! Čo tu robíš?! Čo to má znamenať?“

Mama!

---