Vianoce kapríka Petríka

Senzitívni ľudia a deti - odvráťte zrak od nasledujúcich riadkov, pretože raz ktosi povedal, že táto rozprávka nie je vhodná pre deti a pre ľudí s citlivými povahami. Vy ostatní si názor utvorte sami.... :)

VIANOCE KAPRÍKA PETRÍKA

 

     Kaprík Petrík sa chystal osláviť svoje prvé narodeniny. Býval spolu so svojimi vodnými kamarátmi vo veľkom útulnom rybníku neďaleko dedinky Petrovce. To, že mimo vody existuje iný život však ešte netušil. Jeho ocko, kapor Igor sa krátko po jeho narodení rozhodol, že sa presťahuje do iného rybníka. Petríkova mamina, rybina Irina sa ale sťahovať nechcela a tak ostala s kapríkom Petríkom sama v ich pôvodnom vodnom svete.

     Jedného mrazivého dňa si Petrík všimol, že na hladinu rybníka čosi padá. Rozhodol sa, že zistí čo sa deje. Potajomky sa vytratil z  domčeka z vodnej trávy a potichučky zakýval plutvami. Väčšina rýb ešte spala a tak sa Petrík dostal ku hladine úplne nepozorovane. Sledoval, ako sa z výšky znášajú k vode čudné biele bodky. Opatrne sa vynoril  a biele studené fliačky mu dopadli na čelo . Príjemne  šteklili a Petrík sa nevedel vynadívať, ako sa krajina vôkol neho mení. Bolo to vôbec po prvý raz, čo vyplával až nahor. Pred chvíľkou bolo všetko dookola pochmúrne sivé a teraz, pod tým bielym zázrakom sa krajina začala nádherne ligotať.

     Zrazu ho čosi silno potiahlo za pravú plutvu a než sa stihol spamätať, mamina ho závratnou rýchlosťou ťahala späť do  príbytku.

      „Čo si robil tam hore? Vieš, že plávať tam máš zakázané!“ zvolala mamina rybina a oboma plutvami chytila kapríka Petríka popod šupiny.

      „Prepáč mami, bol som zvedavý, čo sa hore deje. Predstav si, že čosi padá na náš rybník,“ vysvetľoval zahanbene Petrík a zvesil plutvy.

      Mamina rybina si vzdychla. Tak už je to tu opäť, pomyslela si a dlho na Petríka hľadela mlčky. Prišlo jej na um, že je načase povedať Petríkovi veľké tajomstvo, ktoré sa dedilo z generácie na generáciu, teda z roka na rok. Nežne položila plutvu na synčekov chrbát a ticho riekla: „Vieš, rybiačik môj malý, to, čo vonku padá sa volá sneh. Začína padať každý rok o takomto čase. Tento čas sa nazýva Zima. A v zime slávia Ľudia Vianoce“.

     „Čo sú to „Ľudia“? skočil jej do reči Petrík. „A čo „Vianoce?“

     Mamina rybina sa usmiala popod fúzy. Hľadala vhodné slová v  rybej reči, ako najlepšie vysvetliť  tieto dva pojmy. Napokon mu to vysvetlila tak, ako to pred rokom rozpovedal strýko Pstruh. „Ľudia sú zvláštne tvory, ktoré žijú nad vodou. Nemajú žiabre, ani plutvy, ba ani len šupiny. Sú hladkí ako kamene na dne rybníka, len na vrchu tela nosia akúsi trávu. V našom svete by neprežili, lebo nevedia pod vodou dýchať, preto žijú na brehu. Občas sem nejakí Ľudia zájdu, ale len na chvíľku. Ponoria sa a hneď zas šup hore. No a Vianoce? Vtedy Ľudia chodia k nášmu rybníku najčastejšie a berú si nás k nim domov, aby nám ukázali, ako žijú. Pripravujú veľkú hostinu, kde, ako som počula, nesmieme nikdy chýbať!“ slávnostne dodala.

      Petríkovi to na vysvetlenie stačilo, tiež už pár krát Ľudí zazrel. Ale vtedy ešte nevedel, že sa tie tvory volajú Ľudia, a že sú takí dobrí, že volajú ostatné zvieratká k spoločnej hostine. Z myšlienok ho vyrušil húf  kamarátok rybičiek. Krúžili okolo neho tak silno, že ho zopár krát prekrútilo dookola. „Poď sa hrať!“ zvolali naňho. Mamina letmo prikývla a kaprík Petrík už uháňal za svojimi kamarátkami. Cestou stretli starého Úhora, ktorý ich pozval k sebe na rybí čaj.

      „Tak Petrík, viem, že máš dnes narodeniny,“ silným hlasom riekol Úhor a vylovil spoza plutvy malý darček. Bol zabalený do veľkého listu, ktoré plávali po hladine asi pred mesiacom. Okolo listu boli omotané riasy a navrchu bol pripevnený malý kamienok. Petrík sa poďakoval a rozbalil si darček. Bol to jeho prvý dar v živote a mal z neho obrovskú radosť. Pod listom sa ukrývala ligotavá hračka v tvare valca a Petrík sa na ňu nevedel vynadívať. „Dlho som premýšľal, čo ti dám, až som napokon poprosil Ľudí, aby mi s darčekom pre Teba pomohli. No a vidíš, jedeného dňa prišiel k rybníku chlapec a hodil to sem so slovami: „Tu máte, vy ryby smradľavé!“

       Keby len bol Úhor čo i len tušil, že ten chlapec nehádže tú vec do rybníka preto, aby pomohol s darčekom pre malého kapríka Petríka, ale preto, že je nevychovaný a hádže odpadky do vody, kam  rozhodne nepatrili. A keby nebol Úhor už tak veľmi starý a lepšie sa naučil ľudskú reč, vedel by i to, že chlapec im, rybám vlastne nadáva. Ale Petrík o niečom takom nemal ani len tušenia a v duchu si zas pomyslel, akí len sú tí Ľudia milí.

      „Aj my pre teba čosi máme,“ zvolali rybičky a ako na povel utvorili dvojstup. Začali sa jedna po druhej vlniť v rytme žblnkotajúcej vody a predviedli Petríkovi nádherný vodný tanec.

      „Ďakujem, ďakujem Vám všetkým za krásne narodeniny, ale musím už ísť domov. Mamina ma už isto čaká,“ povedal Petrík a zamával  na rozlúčku. Pomaličky plával smerom k  domčeku z rias a opatrne si niesol domov darovanú vec od Úhora. Keď ho s ňou mamina rybina uvidela, tak sa rozosmiala, až jej tiekli slzy. Petrík  vyzeral s tou vecou veľmi žartovne. Držal si ju pod bruškom aby mu nevyplávala na hladinu.

      „No poď, ty môj elegán, čaká na teba prekvapenie,“ vyzvala ho a odložila  lesklú vec vedľa Petríkovej postele. Petrík vplával do domčeka a očká sa mu rozžiarili od prekvapenia. Zo strechy visel tenký povrázok, na ktorom sa hompáľala krásna farebná vecička, zo strán viselo ligotavé páperie a prekrásne svietilo pod tmavou hladinou. Z darčeka sa šírila úžasná vôňa jedla, ktorá Petríkovi pripomenula ocka. Aj vtedy, keď odchádzal, cítil podobnú vôňu. Myslel si vtedy, ako je ockovi dobre, že odchádza preč za takouto chutnou potravou a veru nechápal maminu, prečo nejdú aj oni s ním. Teraz sa rezko vydal k darčeku a oboplával ho zo všetkých strán.

     „Daj si,“ ponúkla ho mamina rybina a pomáhala Petríkovi dostať pochúťku z háčika, na ktorom visel. Veľmi sa im nedarilo, až sa mamina zahryzla z celej sily do visiacej dobroty. Okamžite zistila, že je zle – nedobre a nemôže sa od háčika odpútať. Vtom ju neznáma sila začala ťahať hore k hladine. Petrík natešene sledoval, ako krásne sa mamina hompáľa a ladnými pohybmi krúži celým telom. Vydal sa preto  za ňou, aby jej poďakoval za krásny darček spojený s tancom. Mamina nevedela čo sa s ňou deje a než sa nazdala, ležala vo velikánskom vedre spolu s inými druhmi rýb. Nebolo im tam tesno a všetci boli vysmiati. Napokon zbadala medzi húfom rýb svoju známu, Sardinku Nelinku.

      „Ahoj Sardinka, kde to sme?“ opýtala sa jej, keď sa dostala bližšie.

     „Oh, ahoj Kaprica, sme vo Vedre, a  ideme k Ľuďom na Vianoce,“ vysvetlila jej Sardinka a lepšie sa uvelebila medzi dvoma Pstruhmi. Mamina rybina sa  správe veľmi potešila, že práve JU si ľudia vybrali, aby s nimi mohla osláviť Vianoce. Spomenula si však, že Petrík ostane večer sám a to ju zarmútilo. Pomyslela si, aký nádherný darček by to preňho bol, keby mohol ísť s ňou. Z celej sily sa odrazila odo dna vedra a plutvami sa zachytila o jeho okraj. Petríka nikde nevidela. Sklamane preto čľupla späť k ostatným. Petrík však bol veľmi, veľmi zvedavý kam šla jeho mamina, preto sa vynoril nad hladinu a s úžasom sledoval, ako sa dvaja Ľudia oháňajú dlhými palicami, ktoré volali udicami. Sledoval ich hodnú chvíľu, až napokon si ho všimli.

      Spýtal sa ich: „Dobrý deň, nevideli ste moju maminu? Má lesklé šupiny a krásne vonia,“ vysvetlil im  a priplával  bližšie. Oni mu však vôbec nerozumeli a ani Petrík nepoznal ich reč. Ľutoval, že tu nie je starý Úhor, aby  prekladal. Keď však Petrík videl, ako jeden z Ľudí berie do ruky dlhú tyč s akousi sieťkou, pomyslel si, že ho chcú odviezť k mame. Vôbec preto neprotestoval a dal sa do sieťky chytiť. Čudoval sa, keď ho celého zdvihli nad hladinu. Petrík začal panikáriť, lebo zrazu nemohol dýchať. Keď ho však dali do vedra s vodou k ostatným rybám, ukľudnil sa. Začal sa cudzincov pýtať, či nevideli jeho maminu.

     „Ale áno, taká nejaká tu pred chvíľkou poplavovala,“ odvetil mu Karas Zlatistý. „Myslím, že šla dole k nejakej kamarátke. Plávaj rovno dole a snáď ju tam nájdeš,“ nasmeroval ho sympatický Karas a zakýval mu na rozlúčku. Petrík počúvol  radu a zakrátko maminu rybinu uvidel, ako si veselo trkoce s tetou Sardinkou. Cestu si kliesnil pomedzi rôzne druhy svojich súkmeňovcov keď ho konečne zbadala  mamina. Silno sa vyobjímali a mamina vysvetlila Petríkovi, že sa stalo to najlepšie, čo sa stať mohlo – vybrali si ich Ľudia, aby s nimi strávili Vianoce. Petríkova radosť nemala medzí. Rozšantene si poplavoval medzi ostatnými a nevedel sa dočkať chvíle, kedy ich už vezmú k Ľuďom. Očarený sledoval, ako veľká žiarivá guľa zapadá za kopcami a na krajinu sa začína znášať šero. Vtedy sa jeden z Ľudí naklonil nad vedro a videl, že zraky všetkých rýb sa naňho úpenlivo pozerajú. Tvár mu rozjasnil široký úsmev a milo sa k rybkám prihovoril.

      „No, hádam je vás dosť, pôjdeme na večeru!“ zašepkal a letmo sa dotkol statného Karasa. Ten bol jediný, ktorý rozumel ľudskej reči a túto novinu ihneď oznámil celému rybiemu osadenstvu. Ryby sa od radosti začali hádzať po hladine. Silné paže oboch Ľudí uchopili velikánsku nádobu a horko ťažko ju dovliekli na akýsi čudesný útvar na kolesách. Kaprík Petrík to všetko sledoval s neskrývaným úžasom. Už sa tešil, ako bude spolurybožiakom o tom všetkom zajtra rozprávať. Mamina Petríka pridržiavala, aby náhodou z vedra nevypadol. Keď sa Ĺudia zastavili, zložili nádobu na zem a Petrík videl, že stoja uprostred obrovských domov a všade navôkol sa pohybujú rôzni Ľudia. Podchvíľou prichádzali k vedru a vyberali si svojho hosťa. Petrík sa nevedel dočkať, kedy už bude i on na rade. Napäto s maminou čakali, kedy si kto vyberie ich dvoch. Držali sa za plutvy tak pevne, že ich ani nevedeli od seba rozdeliť. Jednoducho, chceli si to pozvanie vychutnať spolu, v rodinnom kruhu. Keď odišla i teta Sardinka a veselo im zamávala, kaprík Petrík posmutnel. Netrvalo však dlho a k vedru podišiel malý chlapec s veľkým človekom, ktorého oslovoval „Ocko“.

      „Tak čo, Matej, ktorý sa ti páči?“ spýtal sa malého chlapca ocko. Matej bez zaváhania ukázal na kapríka Petríka, ktorý ešte vždy držal maminu rybinu za plutvu. A keďže bol „Ocko“ dosť nenásytný, rozhodol sa, že vezme ryby obe. Petríka a maminu chytili do sieťky a preložili ich do igelitovej tašky, kde sa im  ani trocha nepáčilo. „Ocko“ podal tašku malému Matejovi a ten ju za sebou nešetrne vliekol. Keď dorazili domov k Ľuďom, vhodili kapríka Petríka i s maminou rybinou do veľkej bielej nádoby, ktorú volal chlapec vaňa. Petríkovi sa v nej páčilo, bolo tu teplučko a svietilo maličké slniečko. Na chvíľu k nemu podišla neznáma žena a krásne sa na Petríka usmiala.

      „Mami, a to budú Ľudia oslavovať Vianoce s nami vo vode?“ vyzvedal sa Petrík.

     „Neviem, rybiačik môj, necháme sa prekvapiť,“ odvetila mamina a pohladila Petríka po šupinkách. Len čo to doriekla, v otvore v stene sa zjavil malý chlapec s „Ockom“, ktorý v ruke držal záhadný nástroj. To je asi pre nás, pomyslela si mamina rybina a priplávala bližšie k okraju. „Ockove“ mohutné ruky ju jemne chytili do dlaní a niesli niekam preč. Mamina rybina cestou do kuchyne videla nádherne ozdobený stromček a bohato prestretý stôl. Už je to tu, uľahčene si vzdychla a jemne pokývala plutvou. Keď ju však neusadili slušne k stolu, ale nedbalo položili na drevenú dosku a neznáma žena ju oň silno  pritlačila, začala tušiť čosi neblahé. Jej rybí pud sebazáchovy sa zmohol na jediné: začala so sebou silno metať a z plných pľúc zvolala na Petríka, aby utiekol. Ten však hlboko pod hladinou nič nepočul a ďalej sa hral s malým Matejom, ktorý ho prišiel pozrieť. Po chvíľke prišiel „Ocko“ i po kapríka Petríka. Ten tiež videl cestou krásny stôl a stromček a tešil sa na hostinu. Od radosti sa vyšmykol „Ockovi“ z rúk a spadol na zem. Odtiaľ videl maminu rybinu ako naňho nemo hľadí a ako z nej neznáma žena robí malé kúsky. Až vtedy si uvedomil, že mamina rybina leží na drevenej doske nedobrovoľne. Pochopil, že Ľudia jej ublížili a rozhodol sa, že pomstí jej skon. Nečakane však naňho spadla drevená doska i s maminou rybinou a kaprík Petrík cítil, ako z neho odchádza život.

     Ja sa pomstím...., kmitalo mu hlavou.

      A naozaj, na veľkolepej hostine, kde nechýbala ani mamina rybina, ani kaprík Petrík, slávnostne vyobliekaní v strúhanke, sa chystala odveta zo strany kapríka. Jedna z jeho maličkých kostičiek uviazla v hrdle nenásytnému „Ockovi“, ktorý sa s ňou takmer udusil.

     Preto si pamätaj: ryby jedz pomaličky, a nikdy nebuď pažravý, stačí ti jedna, aby tá druhá nezistila, čo sa stalo s prvou, a aby sa medzi rybami mohla i naďalej šíriť krásna povesť o tom, akí sme my ľudia dobrí, ako chceme dopriať rybám krásne Vianoce, a že túžime byť s nimi pri Štedrovečernom stole. Dobrú chuť a krásne Vianoce želá kaprík Petrík.......

---