Modrá krv

Modrá krv

      Moja stará mať vždy vravievala, že dobré dobrom odplácaj, na zlé zabúdaj a odpúšťaj. Rád by som povedal, že som si neľahkú pravdu vzal k srdcu a riadil sa ňou, no s päťdesiatkou na krku sa mi niektoré krivdy ťažko zabúdali a o odpustení nemohlo byť ani reči. A keby sa stará mať nerozlúčila s týmto svetom už pred štvrťstoročím, pekne od pľúc by som jej povedal, čo si o podobných táraninách myslím.

      Ležiac na posteli som si trpko uvedomil, že v jednom mala predsa len pravdu, keď s varovne vztýčeným prstom riekávala: „Juro, nehas, čo ťa nepáli" a ak si nebola načistom, či som to pochopil, povedala mi, a nie raz, „Nepchaj nos do cudzích vecí. Máš ho dosť veľký na to, aby si do problémov prišiel."

      Že sa to môže vypomstiť, som na vlastnej koži okúsil až nedávno. Prekotil som sa na nepohodlnej posteli na bok a zaboril hlavu do vankúša spomienok.

      Poniže našej dediny stojí kaštieľ. Chátral už keď som sa narodil a mne bolo zaťažko uveriť, že ta kedysi mohli bývať páni. Nedokázal som si ho predstaviť v plnom rozkvete, kým múry nezačali zhadzovať fasádu a neobnažovali svoje poctivo pálené tehly. Ako šarvanci sme neraz preliezli drobiaci sa múr, ktorý ho mal chrániť pred holotou a čvargou neurodzených a nakúkali sme dovnútra. Skrz povybíjané okná som videl prepadajúci sa strop a zlomené schodisko. Nánosy prachu a pavučín ma neodradili od ďalšieho skúmania a zatiaľ čo dievčence pišťali pri každom zavŕzganí práchnivejúcej podlahy, my chlapci sme s búšiacim srdcom presnorili kedysi honosné sídlo.

      Posledný pán kaštieľa, gróf Matyáš Révai, umrel kdesi pánubohu za chrbtom a naposledy ho videli, ako nasadá do koča a odchádza prezimovať kamsi na juh. Pravda, to som len počul. Stará mať, odkojená na príbehoch, ktoré sa po večeroch v kruhu rodiny rozprávali, mi raz, medzi polievkou a hlavným chodom spomenula, že jej mati Matyášovi do oka padla a bol by ju zaiste i za ženu pojal, keby v ten pamätný deň, pred mnohými desiatkami rokov s lastovičkami na streche koča neodmašíroval. Veru, stará mať neraz banovala, že namiesto slamníka v skromnom domci, v riadnych perinách spávať mohla. Nuž, tieto rečičky mi šli jedným uchom dnu, druhým von, až som na ne zabudol úplne. Aspoň som si to myslel...

      Okolo Révaiovho kaštieľa, ktorý rokmi schátral ešte viac, som chodieval deň čo deň do práce a už ma unavovalo dívať sa na toho padlého svedka panskej minulosti. Nebol som jediný, ktorý do toho z času na čas zabŕdal a žiadal, aby kaštiel zbúrali, ale keby som bol počúvol rady starej matere včas, mohol som si ušetriť kopu starostí. No nedal som si povedať – nos som vopchal do cudzej veci, v tomto prípade do kaštieľa a hasil som niečo, čo som nezapálil. Doslova.

     V jeden piatkový večer vzal niekto iniciatívu v podobe zapáleného trsu slamy do vlastných rúk a vhodil ju priamo na miesta, kde Matyáš Révai kedysi hodoval. Než sme začínajúci požiar so zburcovanými dedinčanmi uhasili, ľavé krídlo kúrie s hromovým rachotom padlo a ráno sa nám naskytol ešte zúboženejší pohľad na niekdajšiu pýchu kraja. Vehementne som naliehal, že kaštieľ musíme zrovnať s rodnou hrudou celý a kým ja som hučal do starostu, niekto spod trosiek vydoloval úfúľaný portrét grófa Révaia.

     „Juro," povedal starosta a díval sa na obraz akosi zvláštne. „To nejde len tak. Musel by to schváliť pamiatkový úrad a čo ja viem kto všetko ešte. Keby mal gróf potomkov, bolo by to jednoduchšie. To na ich bedrách by teraz ležala táto opacha a boli by to oni, kto by musel zabezpečiť likvidáciu v záujme všeobecnej bezpečnosti. Alebo opravu."

     „Pokiaľ viem, Révaiovci vymreli po meči," povedal som nadurdene a sledoval, ako neveľký očernený obraz lícnatého grófa prechádza z ruky do ruky. Chcel som ešte čosi povedať, keď najväčšia klebetnica, Suchardová, zvýskla od prekvapenia a ani deväť krížikov na chrbte jej nezabránilo vrhnúť sa za niečím, čo vypadlo spoza pomaľovaného plátna. Stará jazyčnica spínala ruky k nebesám, keď ako pomätená vykrikovala: „Ľudia! Ľudia Boží! Tu je! Posledná vôľa pána urodzeného! Posledné želanie pána grófa! Našla sa..."

      Všetci ju obskákali, len ja som postával bokom. Nejaké háky-báky čudáckeho grófa mi boli ukradnuté. No nie nadlho. Keď som odchádzal od kaštieľa, začul som ešte starostu. „Budeme to musieť preskúmať."

     Uplynul mesiac od požiaru a čoraz častejšie výzvy na odstránenie kúrie starosta odbíjal slovami: „Už sa na tom pracuje." Pokiaľ som videl, nedialo sa nič. Iba čo k ruinám pribudli obhorené trámy ľavého krídla. Aby toho nebolo málo, rozposlal som sťažnosti snáď na všetky kompetentné miesta a keď som konečne obdržal nejakú odpoveď, takmer ma smrtka pobozkala. Doslova som cítil jej ľadové hánky, ktorými zovrela besniace srdce, keď som prečítal nečakaný verdikt.

      V strohom liste mi oznamovali, že nedávno svetlo sveta uzretý závet grófa Matyáša Révaia, vrhá na všetko celkom nové svetlo a keď sa preukáže nielen jej pravosť, ale najmä všetky dôsledky z nej vyplývajúce, je viac než pravdepodobné, že právoplatným majiteľom kaštieľa som práve ja.

     Nuž, tak sa i stalo. Mať starej mati skutočne do oka grófovi padla a nielen tam. Grófske periny by veru vedeli rozprávať. Nie nadarmo si stará mať vzdychla, že slamník sa zdal byť pritvrdý.

      A ja? Posledný potomok grófa Révaia som nič netušiac kopal do riadne preplneného osieho hniezda. Zdedil som kaštieľ. Na opravu nemám. Ani na odstránenie. Vlastne, ostal som na mizine. Všetko som minul na právnikov, ale neželaného príbytku som sa zbaviť nedokázal. To všetko som si uvedomoval v ten večer, keď som s priamym výhľadom na kaštieľ pozeral na dno pohárika. Lepšie povedané na to, čo z neho ostalo. Zaliala ma zlosť, keď som si na grófa a mať starej mati spomenul. Aj na závet, ktorý mal radšej zostať neobjavený. Kus papiera, ktorý mal zhorieť spolu s podobizňou chlapa s fúzikmi a nepríjemne povedomým nosom.

      Veru, nie nadarmo sa hovorí: ´Nehas, čo ťa nepáli´ a keby som do toho nestrkal ten svoj raťafák, mohol som v pokoji žiť. S neúprosným finančným bremenom to šlo ťažko.

      Posledné, na čo som si pamätal, než som sa o pár dní prebral v nemocnici, bol odraz žiletky kĺžúcej sa naprieč zápästím. Znova som sa prevalil na posteli. To pípanie prístrojov mi nedovolilo poriadne spať. Dovnútra vstúpil bielopláštenník. „Prečo ste to spravili?" spýtal sa nezúčastnene.

      „Chcel som sa presvedčiť, či mám modrú krv," odvrkol som.