7. Prázdno bolí

„Mami, ale ty to nechápeš!“ kričala som zúfalo. „Dana je dobrá! Ona nie je zlá.“ Zakopla som a zahryzla si do jazyka.

„Máš byť doma!“ zasyčala mi do tváre a ja som sa snažila všemožne dostať od nej ďalej. Bolo mi zle. Cítila som niečo v hrdle a bála som sa, že sa po zvraciam. „Nebudeš mi tu robiť hanbu!“ A keby som sa povracala, hanbu by som jej asi urobila.

„Ale pani,“ zamontovala sa do toho Dana. Jednu ruku som mala stále kŕčovito zakvačenú do jej trička. Mama ťahala za ruku mňa, ja Danu. „Nič zlé som neurobila! Ada bola chorá a viem, že je chorá aj tak ináč...“

„Vy do nášho života zasahovať nebudete!“ ďobla mama Dane do hrude a silno mi myksľovala rukou. „Čo si o sebe myslíte? Ju,“ trhla mnou dopredu, „nemôžete ťahať na verejnosť!“

„Prečo by som nemohla? Lebo je autista? Autizmus neznamená, že má byť do konca života odpísaná, nie?“ To bolo priveľa. Dana to prehnala. Vedela som to. Mame navrela na krku žila. Keď jej na krku navrie žila, mama už nie je dobrá a ani pekná. Ona vtedy zvykne veľmi kričať. Kričanie je zlé. Bolí z toho hlava a je to príliš hlasné rozprávanie. A keď niekto kričí, potom aj bije.

Vytrhla som si ruku z maminho zovretia, pomaly sa zviezla na zem a poriadne si pritlačila dlane na uši. Nechcela som počuť ako sa hádajú. A že tie zvuky stále prenikali do mojej hlavy, začala som si hmkať. Začínalo mi byť dobre, ale mama si asi všimla čo robím, pretože ma dosť boľavo zdvihla na nohy.

„Pozri čo robíš!“ schytila mi mama bradu medzi prsty a prinútila pozrieť jej do očí. Stratila som niť. Otvárala ústa, vydávala akýsi zvuk. Hovorila to mne? Svet okolo sa zatriasol a nedobrovoľne mi do zorného poľa vstúpila Dana. Aj ona otvárala ústa. Svet sa opäť zatriasol, moja ruka pustila Danu a zrazu bola Dana preč.

Cesta domov bola iba ako jedna šmuha plná rôznych iných farebných škvrniek. Zastavili sme pred bytovými dverami a ja som ani nevedela ako sme sa sem tak rýchlo dostali. Mama zúrivo narvala kľúč do zámky, rovnako zúrivo ním skrútla a posotila ma do chodbičky. Vo vzduchu sa ešte vznášala vôňa čaju, ktorý sme doobeda pili.

Potkýnavo som vletela do bytu, koberček sa mi zaplietol pod nohy a takmer som sa nestihla zachytiť steny. No len čo som sa vystrela zo strán prileteli dva dôvody, prečo sa schúliť. S pálivým plesknutím mi dopadli na tvár a hlavou mi trhlo. Po kriku prišlo bitie.

Prikryla som si hlavu rukami a vpálila do svojej izby. Vedela som, že nemôžem plakať a že nemôžem kričať. To by mama bola ešte horšia. Ju to provokuje. Lenže, ja som kdesi v hrudníku cítila také niečo ťažké a čosi mi našepkávalo, že je len otázkou sekúnd a budem aj plakať, aj kričať. Len čo som si stiahla na hlavu paplón, aby ma nebolo počuť, už mi stekali po lícach slzy. Ku kriku som sa nedostala, pretože to prišla vykonať mama.

„Ako si to predstavuješ!“ v podstate to nebola otázka, iba konštatovanie skutočnosti. A ja som nevedela, čo si mám predstavovať. Odpoveď prišla okamžite: „ísť na ulicu, keď vieš čo si! Privliecť sem cudziu ženskú! Držať ju za ruky! Zbláznila si sa! Teraz už načisto a naisto- si blázon!“

Potlačila som čudesnú triašku, ktorá na mňa šla a chripľavo som sa spod paplóna ozvala: „nie som blázon.“

„Čože? Odvrávaš? To ťa naučila ona?“

„Nenaučila. Ona mi povedala, že som decko. Nie som blázon, iba decko,“ podarilo sa mi zafilozofovať pomedzi slzy.

Mama niečo nazúrene zamrmlala a vyšla z izby. Po chvíli sa jej brblanie zmenilo na ďalší krik. S dupotom nabehla do mojej izby a na chrbát mi treslo čosi poriadne tvrdé. Zjajkla som a vyletela zo svojej skrýše, pričom mi z chrbta skĺzli Danine nohavice. Siahla som po nich a blysla očami po mame. Stála vo dverách a vyzerala ako stelesnenie búrky. Kučeravé čierne vlasy jej odstávali od hlavy, pery mala pevne stisnuté a čierne oči jej iskrili. Keď som bola malá, zdalo sa mi, že mama vie očami metať blesky po ľuďoch. A po mne, keď som bola zlá.

„Budeš v izbe,“ vyriekla a v izbe sa ochladilo. „Žiaden televízor, žiadne vlaky, nič. A teraz poď so mnou, chcem ťa mať pri sebe.“

„Ale ja s tebou nechcem byť,“ odvetila som ticho, „ty nie si Dana. Chcem byť s ňou.“

„Potrebujem tvoju pomoc, ideš!“

„A ja som potrebovala tvoju! Kde si bola? Päť dní ťa nebolo.“

„Ležala som v nemocnici.“

„To už viem, povedala mi to Dana. Vidíš? Povedala mi to ona. Nie moja vlastná mama,“ zamrmlala som a utrela si slzy z tváre.

„Dobre,“ ozvala sa pokojne až mi mráz prešiel po chrbte, „dobre. Nechceš byť so mnou? Nebudeš s nikým. Možno si uvedomíš, že ty nemáš možnosť výberu. Nikto iný ťa pri sebe nechce.“ A odišla.

Celý zvyšok dňa som potom strávila v izbe. Pokúšala som sa mame vysvetliť, že som mala teplotu, že preto Dana prišla a bola so mnou. No stále to nevysvetľovalo fakt, že som bola s cudzou ženou v meste. Pomaly mi dochádzalo, prečo sa mama hnevá. Určite sa jej nepáčilo to, že Danu nepozná a mohla mi čosi urobiť. Možno je dokonca vrah alebo nejaký únosca a infiltrovala sa nám tak do bytu. Postupne som tomu všetkému začínala veriť- Dana je zlá, podvodníčka.

Prišiel večer a s ním tma a potom také niečo divné, čo som cítila keď Dana prvýkrát odišla. Bolo to prázdno. Tak strašne boľavé prázdno. Ležala som pod perinou, silno si ju pritískala k hrudi, ale stále ma v nej bolelo. Nechcelo to prestať. A myseľ mi stále blúdila k tej spomienke, v ktorej Dana sedela na stoličke oproti posteli, zakrývala zlé ponožky a vysvetľovala mi, že je žena.

Celý môj organizmus sa pustil do usedavého plaču a vnútro mi kvílilo: Danka, kde si? Poď späť ku mne. 

---