Tanečná

Čo všetko nám život nedopraje vysvetliť?

Na ulici sa ocitol celkom sám. Nie je to jeho zvykom, túlať sa mestom. Ale život je aj taký, s prázdnymi ulicami, s prázdnymi ľuďmi, ktorí nie náhodou hľadajú najbližšiu čerpaciu stanicu. Vnútorná navigácia pouličným vnucuje svoje správne smerovanie. Najskôr zahlási: otočte sa vľavo, potom zahnite vpravo, skloňte hlavu, vystrite hlavu, pokračujte vzpriamene. Aj keď neviete kam. Najistejšie je aspoň na chvíľu sa zastaviť, ignorovať akékoľvek pokyny, postaviť sa na hlavu a pozorovať aký je svet smiešny. Údajne všetky cesty vedú do Ríma, tak načo hľadať tú najsprávnejšiu...

Dávno predtým kdesi čítal múdru myšlienku, ktorá ho v poslednej dobe dosť často rozčuľuje: Nič horšie ako samotný pocit nešťastia je vedomie, že šťastie je za určitých nereálnych podmienok dosiahnuteľné. Najviac ho hnevá, keď sa tie hnusné, málo pekné podmienky ocitnú v rukách niekoho, komu nespôsobujú žiadne problémy. Neprekážajú mu na ceste za kúskom toho poondiateho šťastia. Zmyslom života je vraj poznať zmysel života. Na to prišiel niekto, kto už určite nie je medzi nami. Ľahké je zbaviť sa problémov života, hodiť ich na plecia tých, ktorí ešte žijú.

Pre Štefana však okrem smrti existujú aj iné, príjemnejšie, radosti. Keď je na to vhodná chvíľa, s ľahkosťou vtáka, dokáže sa vznášať na vlnách milovaného valčíka. Baví ho to. Nie je buzík. Je dieťaťom, ktoré sa narodilo niekde na brehu Modrého Dunaja. Žije z hudby. Pri rytmických zvukoch krv v jeho žilách sa mu náhle spení. Červené krvinky nepotrebujú hemoglobín. K životu potrebuje len jednú životnú funkciu, dokonale vnímať trojštvrťový takt, celým svojim telom i mysľou.

Aj teraz mu v ušiach znejú tie diabolské tóny... Musí ju mať pri sebe. Cítiť pulz jej života. Držať ju vo svojom náručí. Zažívať tanečnú symbiózu dvoch spriaznených duší. Žiaden akt, popísaný v stáročnej knihe lásky v najrôznejších polohách, nedokáže nahradiť splynutie v tanečnom objatí. Je sám, ale už prichádza tá chvíľa. Dotieravá samota už melie z posledného.

Kráčajú proti sebe. Je pozdná večerná hodina. Ulica je tmavá. Stále jasnejšie počuje jej kroky. Chce sa mu vyhnúť, ale nemá kde odbočiť. Nie je to náhoda, je to zázrak. Vyprosil si ho vo svojich predstavách. Mal na to celý večer. Miestna ulica sa pre neho stane novým pútnickým miestom s názvom: „Zjavenie tej najdokonalejšej.“

Na tanečnom parkete z nej nespustil oči. Dokázala ho zaujať svojím dokonalým pohybom. Smiech a dobrá nálada, ktorú okolo seba rozdávala, nemohla uniknúť ani jeho pozornosti. Bola pre neho prvou tanečnou dámou večera. Priatelia, v kruhu ktorých sa zabávala, tu už nie sú. Už si dosť užili jej krásy. Nemôžu mať všetko. Oni to ani nevedia, čo to je, mať všetko. Pozývali ju do tanca, ale nevedeli koho držia v náručí. Nemotorne prepletali nohami, a mysleli si, že tancujú. Svojím skoro tanečným pohybom dokázali zohaviť aj tie najkrajšie tanečné pasáže. Tanečnica večera potrebovala niekoho, kto jej rozumie. Kto dokáže prežiť spolu s ňou každý záchvev jej tela. Niekoho, na koho sa môže spoľahnúť, že ju uspokojí tým najlepším spôsobom. Dokáže jej sprostredkovať tú najdokonalejšiu rozkoš. Tá chvíľa je už tu.

„Dobrý večer... Už sme sa dnes videli, môžem sa predstaviť?“

„Nemôžete, nie je na to vhodná chvíľa...!“

„Musíme si vykať...?

„Dovolíš...!? Stojíš mi v ceste. Až chceš vedieť koľko je hodín, tamto sú vežové hodiny.“

„Pre nás sa čas práve zastavil. Stretli sa nám naše cesty. Mám z toho radosť.“

„Maj si z toho, čo chceš. Ja už musím ísť.“

„Krásne tancuješ. Naozaj, myslím to vážne.“

„Myslíš si, že mi na tom nejako záleží?“

„My dvaja si určite budeme rozumieť.“

„Bude najlepšie, keď ti niekto iný vysvetlí, že mi máš dať pokoj.“

„Dám ti ten najlepší pokoj, najskôr ale musíš odložiť ten telefón.“

„Musím?! Budem kričať o pomoc...“

To nie je teraz potrebné. Kričať môže, ale len od radosti. Určite si to zaslúži. Na to jej dá svoje čestné slovo. Nemá žiadne zlé úmysly. Už znie melódia len pre nich dvoch. Spolu oslávia radosť z pohybu.

„Škoda každého slova naviac. Vrátime na tanečný parket,“ nalieha Štefan.

„To nemyslíš vážne.“

„Smrteľne vážne. Prepáč, použil som nevhodné slovo.“

„Už som povedala!“

Nerád, ale musí ju pevnejšie chytiť za ruku. Musí pocítiť, že to naozaj myslí vážne. Cesta na ich spoločný tanečný parket sa stala neodvratnou. Nevedomá, čo ju čaká, bráni sa. Čas s vypätím všetkých síl už súhlasí so všetkým. Už sa presýpa do tej lepšej polovice. Od okolitého sveta ich oddelila farebná opona. Vstúpili do nového sveta. Všetky svetlá sa rozsvietili naraz, na jeden povel. Všetko je pripravené podľa jeho predstáv. Dokonca aj jeho čierne topánky ktosi zbavil pouličného prachu. Lesknú sa tak predpisovo, ako to vyžadovali v tanečnej škole. Starostlivá maminka mu vždy pripomínala, nezabudni, z teba raz bude známy tanečník. Budeš známy svojou dokonalosťou. Uznávaným kráľom tanca. Keď tu nebudem, pošleš mi pohľadnicu do neba. Nech aj tam všetci vedia, že si môj milovaný syn.

Ona, jeho tanečnica, si z líca zotrela poslednú slzu nedôvery. Oblek, ktorý má Štefan na sebe, určite nie je z požičovne. Na takú slávnostnú chvíľu sa to nehodí. Čierny motýlik, v bielej košeli so zlatými gombíkmi, všetko ako na prvom svätom prijímaní. Spoločne sú pripravení Bohu tanca sľúbiť svoju vernú oddanosť. Čaká ich zaslúžená odmena. Je prekvapená. Hovoril predsa o valčíku. Kde sú tie známe husle? Straussov valčík to určite nie je. Musí jej to vysvetliť. Inak mu nebude veriť.

„Táto melódia je len pre teba. Musíš sa lepšie započúvať. Práve začína slávnostná premiéra, bez divákov. Len pre nás dvoch... Smiem prosiť...?“

Ona nevie ako sa odmieta pozvanie na slávnostnú tanečnú premiéru. Takú príležitosť ešte nezažila. Váha, strach jej bráni povedať mu svoje rozhodné NIE. Áno, ale s podmienkou, že urobia len pár spoločných krokov.

Je neústupný. Tú melódiu už určite musí počuť aj ona. Je podmanivá. Nenechá ich stáť ne jednom mieste. To sa jednoducho nedá. Jemne ju drží, aby cítila, že ju vedie, ale nenúti. Všetko je zrazu také prirodzené. Dlaň v dlaní, ale súdružský pozdrav to nie je. Čo je to? Tomu môžu rozumieť len oni dvaja. Už nemá strach. Určite, je to tak. Nemýli sa. Vidí jej to v očiach. Na perách má nevyslovené poďakovanie. Celý večer nezažila to, čo cíti práve teraz. Chce začať spievať. Slová nepozná. Určite ich pozná len on. Stretli sa pohľadmi. Celá ulica patrí len im dvom. Točia sa vo sviežom tempe. Melódia sa postupne zrýchľuje. Svet okolo nich už neexistuje. Majú na sebe krídla anjelov. So nedokonalou cudnosťou zabúdajú na svoje hriešne telá. Všetko ostatné je také zbytočné. Rozumejú si bez slov. Dotyky dlaní, druhou rukou ju už drží silnejšie. Odstredivá sila ich chce vzdialiť od seba. Zákony fyziky im nerozumejú, práve teraz potrebujú byť pri sebe čo najbližšie...

Brieždi sa. Denné svetlo do ich programu už nepatrí. Už je zase sám. Do uší mu vráža drnčiaci zvuk električky. Prvý ranný spoj. Zváža opozdilcov, čo túto noc nemohli spať. Vyhodili ich z vyhlásených nočných lokálov. Za neslušné správanie. V podnapitom stave. Električka číslo 7 rozváža aj ospalých pracujúcich z nočnej smeny. Len Štefan je triezvy, momentálne evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný. Bytom v ulici Okrúhla č.15. Slobodný. Číslo občianskeho preukazu SL 550314. Vie slušne pozvať svoju vyvolenú do tanca. Tak ako ho to naučili v tanečnej skole.

Bráni sa, nič zlé predsa neurobil. Drží v rukách bielu šálu. Už nie je čisto biela. Sú na nej stopy. Zanechala mu dôkaz – jej svetlé kučeravé vlasy. Majú za sebou tie najkrajšie spoločné chvíle. Čas sa už nepresýpa, každá minúta Štefanovi udiera rovno do spánkov. Napíše o tom tam hore, do neba. Teraz ešte nie, až potom, keď sa to všetko skončí.

Ktosi volal z mobilného čísla na policajnú stanicu. Mladá žena. V pozdných večerných hodinách. Vraj potrebuje pomoc.

Na vine je údajne Štefan. Nedokázala prečkať toľký príval radosti...? To im musí vysvetliť...

 

---