Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seLabyrint
Autor
elusiatko
Túžila sa tak rýchlo dostať z toho začarovaného kruhu , že stratila mapu z toho labyrintu, a pritom jej ju pred začiatkom pekne krásne odovzdali. Oni vedeli, že by bola veľká škoda, ak by sa stratila práve ona. Oni vedeli, že nie je ako každá iná.
Viete bola výnimočná. Sama to často krát nedokázala spozorovať a trápila sa vo veciach nepochopiteľných. Ale práve tí ostatní, tí ktorí na ňu hľadeli tak úprimne a bez predsudkov, ó áno, tí to vedeli. Jej hlboká duša je tak veľká, že by sa v nej nejeden stratený hlások niesol tak dlho, pokým by ho ona - sama duša neutíšila. Nebola veľká svojím zrastom, ale svojou dušou.
Ničilo ju veľa vecí, no za najpodstatnejšiu vec, ktorá jej bránila sa zhlboka nadýchnuť, považovala práve ten labyrint. Nie a nie nájsť východ!
Blúdila hodiny, dni, týždne a týždne. Kompas, čo jej daroval po ceste jeden milý pán, vytiahla z vrecka, v nádeji, že jej ukáže SEVER.
Ten sever, ktorý by bol pre ňu oslobodenie, vykúpenie z tohto zlého sna. Dobre vedela, kam ju v budúcnosti jej nohy povedú, pripravovala sa na ten labyrint už roky. A teraz tam tak stála, sama, v ruke kompas, v očiach plné dúšky nadeje, a v srdci hrozný strach. Nádych bol ako vždy bolestivý a iba z jednej polky pľúc.
Hľadela do stratena.
Zrazu ten kompas v jej rukách ožil a kmital hore dole, dole hore zmätený ako prvoaprílové počasie v našich končinách. Nedokázala už ani vzlyknúť, zatvorila oči a len tak sa vydala na pospas osudu. Osudu, ktorý k nej nebol tak úprimný a dobrý ako v rozprávke o Alenke v krajine zázrakov. Ako tak kráčala bolesť jej stále menej a menej vysielala signály do hlavy, celá ranená tam tak narážala a bojovala.
So silou vlčice sa tak bila s tým darebákom, nemyslela na nič iné, iba na to ako ju nezlomia a ako to dobojuje.