Stolička

Jeden deň, jedna hodina, jedna minúta a jedna stolička. Boli sme prepojený jedným kusom nábytku. Potom čo som ťa nechala odísť a všetky tvoje veci som vyhodila na smetisko vzťahov ostala tu len ona. Stolička spomienok, hádok, radostí, zúfalstva. Kus nábytku a veľká časť nášho spoločného života. Keby bola vedela rozprávať. Tisíc a jedna noc, tisíc a jedna slza, ktorá sa mi tak tlačí na slobodu.

Pamätám si ten deň. Bola streda a my sme nevedeli , čo s voľným časom , tak sme jednoducho ako 99% modernej populácie šli do nákupného centra zabaviť svoje myšlienky a potrápiť kreditné karty. Prechádzali sme tak podlažiami, ruka v ruke na eskalátoroch a plnohodnotne využívali chvíle strávené spolu. Aj ten najjednoduchší a najbežnejší moment znamenal pre nás viac ako dovolenka na toľko ospevovaných Maledivách. Ono to tak býva v dnešnom konzume, tí ktorí majú všetko, už nevedia čo by. Je to smutné. Plačem za nich , oni to totiž to nedokážu.Nanešťastie ty a ja – my sme to dokázali. A poviem ti , s odstupom času dokázali sme to bravúrne. Plakali sme od šťastia, smútku, keď vletela muška do oka, po hodinovej bitke, pri ktorej sme zase dospeli k záveru, že si proste silnejší jedinec. Boli sme tak živí, že život zostával za nami cítiť ešte minimálne kilometer, potom čo sme prešli na ďalšiu ulicu. Vtedy si bol pre mňa všetkým. A práve v tú chvíľku, v tú chvíľku, kedy sme si pripadali ako Alica v krajine zázrakov a každý výklad bol pre nás ako dvere do iného sveta, v tú chvíľku sme ju zbadali. Bola stará, nič zvláštne , ale pre nás akoby bola jednou z najúžasnejších vecí , ktoré sme za posledné roky videli. Dostal nás jej minimalizmus , jemnosť, a jej strohosť jednoduchosti. Charakteristiky tak charakteristické v čase rozkvetu nás dvoch. Hneď sme vedeli, že to bude práve ona, stolička, ktorá začne éru nášho spoločného bývania, nášho spoločného života.

Už dlhšie sme premýšľali nad našim bývaním, len akoby to už v dnešnej dobe býva: málo peňazí, málo času, veľa starostí. Nepriama úmera dnešného sveta. Mala som pocit , že to nikdy nepríde, že to naše spoločné nebude nikdy reálne. Boli sme odkázaní len na prítomnosť a budúcnosť pre nás bola tak vzdialená. Premietalo sa mi to hlavou deň čo deň. Nechcela som byť tá prvá, ktorá spraví ten ten krok, strach a hrdosť mi to nedovolili. Príliš hrdá, tak hrdá, pocítiť trpkosť vlastnej porážky.V dobe kedy som prestala dúfať , to prišlo samé. Po tom magickom momente , čo sme ju uvideli, bez slov, bez zbytočných rečnení. Dva týždne, prvý májový týždeň , až takto sentimentálne to bolo. Na schránke moje vedľa tvojho mena a v duši zavládol pokoj. Šťastná, spokojná svojou budúcnosťou, ktorú som tak zreteľne videla a cítila, že som zabudla na prítomnosť. Na našu prítomnosť. Aj tá najkrajšia kvetina uhynie, ak sa nezalieva. Môžete jej dávať dostatočne veľa kvalitnej zeminy, kupovať tie najdrahšie koflíky ale ...

Tak dlho som premýšľala, kde nastal ten zlom. Teraz mi ostal byt, stolička, ale to hlavné mi odišlo. Nebol to byt, ktorý robil náš vzťah lepším, ani tá stolička... Len ty a ja sme tvorili to zamotané klbko nášho vzťahu. Niekde vo vnútri cítim to plné prázdno, ktoré tak bolí. Bolesť, na ktorú nezaberie ani tá najhlbšia spoveď. Nechcela som byť tým človekom, čo by kvôli ničomu opustil niečo. Človek, ktorý veril a sám seba zradil. Ten, ktorému bolo odpustené a sám takého činu nie je schopný. Je správne veci zavrieť do škatuľky, spomienky deletnúť a vykročiť s ľahkosťou piatkového rána vpred? Mala som veľa priateľov, ktorí to dokázali. Ktorí si svojou vlastnou fantáziou vytvorili život z poskladaných pestrofarebných škatuliek. Stala som sa jednou z nich, jedna z mnohých. Aké sebecké... Sedieť si na stoličke, ktorá spojila moje sny a rozdelila našu lásku. Na tej stoličke, ktorá vie o nás viac ako my dvaja dohromady. Počúvala tvoj plač, môj smiech, tvoju radosť , môj žiaľ. Tak hrozne by som chcela, aby ti vedela povedať, ako pomaly bez teba odchádzam z našej lepšej reality. Vedela by rozprávať aj o tom, ako som ti skladala básne, kým si spal. Ako verš po verši som sa cítila viac zamilovaná. Jeden upršaný deň som bola hrozne smutná a nešťastná, vyzeralo to, ako keby celý svet smútil, pretože ja som sa tak zle cítila. Vtedy si prišiel do izby, podal mi šálku čaju a zase odišiel. Na hrnčeku bol namotaný špagátik, na ktorom konci bol vzkaz len pre mňa. Vzkaz, ktorý chcel byť iba môj a ja by som ho za nič na svete nechcela pustiť z rúk. Iste si spomínaš, čo si naň napísal: „usmej sa láska a uvidíš, že príde dúha...“ , tak jednoduché, tak naše.

Chcela som príliš veľa, viac ako si mi mohol dať. To moje málo ťa privádzalo do šialenstva, málo lásky, málo nábytku, málo sem, málo tam. Stal si sa otrokom môjho materializmu. Všetko to bolo pre teba únosné len do tej miery, kedy si vedel, že aj ja tvoje málo, plním tým pomyselným veľa.Potopila nás moja vlna egoizmu. Práve teraz je ten čas , keď si hovorím, že sa snažím , že sa snažím z celých svojich síl, z celej mojej duše – chcem. Nejde to až tak podľa plánu, ako som si to vysnívala. Myseľ premýšľa a slzy pre mňa už neexistujú. Niekedy si len tak stekali, mrzli a čakali na teba v našej stoličke....Neprídeš ani ty, ani tie slzy a srdce si krváca. Dni, mesiace a nejaké tie roky už to budú a akosi rýchlo to všetko ubehlo. Ja a ty v mojej hlave, spolu nikdy. Rovnaké chyby, pár hodín teba za rany v duši. Nepriama úmera ale priama bolesť.