Šéfka

„Viete, vo svojej podstate som kanec. Úspešný kanec.

Snažím sa to nerozširovať.  Zo skúsenosti  viem, že ženy nemajú rady pocit, že podľahli profesionálovi a moje sebavedomie je na takej úrovni, že s výnimkou pár priateľov sa tým nepotrebujem chvastať.  To isté platí aj o mojej zbierke dámskych pančúch a samodržiek. Tak tak, z prebdených nocí a horizontálnych dní zbieram práve takéto „suveníry“.

Nohavičky sú klišé. Aspoň pre mňa.

Gaťkárom som vlastne nikdy nerozumel. Ak už niečo zbieram, tak mám rád pocit, že nekupujem mačku vo vreci. A neviem akým spôsobom si preverujú oni, či rovnaký kus nemajú už dávno vo svojej zbierke skôr, ako zalezú do svojho šmajchl-kabinetu, ale ja si rád vyberám. A prirodzene, že tie najkrajšie kúsky mám na rozdiel od nich priamo na očiach. V niektoré zberateľské dni si sadnem na kávičku pred kaviareň na rohu ulice, kde pracujem a relaxujem a zároveň sliedim po kráse.

Samozrejme, že viem, že takých ako ja - myslím zberateľov - je kopa. Väčšina z nich sú však len fetišáci, ktorí odkupujú použité a potajomky k nim doma čuchajú.

Pardon, ale to vonkoncom nie je môj štýl. Ja zastupujem starú školu – za krásu platím láskou a fantáziou. Pretože získať, podmaniť si ženskú bytosť je miestami ťažké umenie. Nadpriemerne dobrý výzor je mužovi skôr na škodu.  Žena je bytosť z krajiny kúziel a presne to si vyžaduje aj pri zvádzaní.  Bez fantázie a detailov z denníka môjho starého otca by som dodnes o ženách len sníval alebo tápal ako každý druhý. Pre začiatok mi denník stačil, neskôr som už prispôsoboval metódy modernej dobe.

Byť kancom je - zdá sa - rodinná črta.

Niekto by si myslel, že ženy nosiace elegantné, vzorované pančuchy budú skôr neatraktívne dámy v strednom veku, ktoré chcú pritiahnuť pozornosť mužského oka tým, čím sa ešte dá. Opak je pravdou. Poviem vám, že ani jedna slečna či mladá pani, ktoré mali tú česť stráviť so mnou osamote pár hodín, by nebola odmietnutá žiadnym módnym časopisom, ktorý za niečo stojí. Skúste sa občas v týchto teplejších dňoch rozhliadnuť po ulici. Tie ženy vedia čo chcú a vedia, že v tom vyzerajú dobre, že ich to robí ešte žiaducejšími.  Viem o čom hovorím, sám pre jeden taký časopis pracujem.

No v poslednom čase som si začal uvedomovať istý problém. Snažím sa byť sám k sebe úprimný a tak mi udrelo do očí, že od polovice druhej stovky mojich vzácnych zberateľských kúskov pokukujem viac po pančuchách než po ženách. Ženie ma vpred túžba vlastniť nový kúsok, trávim čas listovaním pančuchových príloh v katalógoch, hľadám a sliedim po uliciach. Ktovie čo všetko budem možno o nejaký čas schopný urobiť za nový prírastok do mojej zbierky.

Keď ma tá myšlienka prepadla, bol som pár dní dobre vydesený. Som závislý, som zberateľ!  Niečo vo mne kričalo: „Juhú, konečne si to niekam dotiahol, pokračuj v tom, čo ťa baví,“ no druhý hlas bol triezvejší: „Si v pekných ritiach, kámo. Na toto sú dostupné lieky, vieš to, však?“.

Nevedel som, čo im na to povedať. Čo spraviť?

Potom prišiel zlom. Ten typ situácie, ktorý vás donúti jednať, tak či onak.

 

Mám totiž šéfku. Vyzerá úžasne. Tmavé, jemne kučeravé vlasy, plné pery a hnedé oči mandľového tvaru, ktorými dokáže hypnotizovať, hodnotiť, vyzvať k akcii, protestovať, zúriť i vykázať z miestnosti. Chladná a ostrá ako švédska oceľ s potenciálom pokaziť normálnemu chlapovi oči tým, že pritiahne jeho pozornosť minimálne piatimi rôznymi  prednosťami svojho tela naraz. Jeden by z toho zoškuľavel. 

No v podstate je to správna žena na správnom mieste. Zaradil som si ju pri prvom stretnutí, keď mi podala ruku. Ona očividne urobila to isté, odvtedy ma nejako nemusí.

Problém sa dostavil, keď som ju minulý týždeň uvidel  vychádzať z výťahu smerom k zasadačke. Sukňa po kolená, hojdavý krok, práve preberala niečo s účtovníčkou a mne sa zastavilo srdce, keď som uvidel, do akej farebnej krásy má odeté tie štíhle nohy. Nevídaný exemplár. Museli by ste vidieť. Moja zásada o neriešení intímností s kýmkoľvek z práce sa vo mne  v tú chvíľu rozpustila ako šumivý celaskon. Ostala vo mne len akási pachuť pokrytectva, ktorú som dokázal prehltnúť a sústrediť sa na Plán.

Uvažoval som v štandardných rovniciach, kedy spojenie ja + ona by znamenalo príjemné uvoľnenie a následné zavesenie jej majetku do mojej Skrine slávy. Potom mi však napadla jedna možnosť, ktorá vyplynula z môjho zberateľského Ja. Čo ak by sa dali tie zlatíčka získať aj inak, bez toho, aby som sa sexuálne zaplietol s mojou šéfkou a tým porušil svoje zásady a nariadenia o vzťahoch na pracovisku?

Musel som zvážiť túto a ďalšie varianty, kým som sa rozhodol konať a nebolo to ľahké. Nakoniec som sa rozhodol neriskovať.

Čakával som na ňu v lobby pri výťahoch každé ráno a čítal dennú tlač a ...proste čakal.  Každé ráno sa objavila tesne pred ôsmou. A pred troma dňami sa konečne opäť zjavila v kostýme ladiacom s tými tmavomodrými nádherami.  Mišo z recepcie už vedel čo má robiť, nepomáhal mi za malú hotovosť prvýkrát. Ti recepční sú vskutku  nezaplatení ľudia.  Počkal som, kým šéfka neprivolá jeden z výťahov, žmurkol na neho a zamieril k nej.

Pri výťahu som zastavil vedľa nej a na jej spýtavý pohľad som jej poprial dobré ráno a povzbudzujúco sa usmial. Myslím, že úsmevom č.3. Takým tým, čo sa ním topia ľady. Výťah cinkol a otvorili sa dvere, ona zaklopkala podpätkami a už bola dnu. Nečakal som viac, vošiel za ňou a ešte raz mrkol na Miša, kým sa dvere zavreli a ostali sme vo výťahu sami.

Naša konverzácia z výťahu vyzerala asi takto: „Ešte raz dobré ráno, šéfka, prepáčte, že otravujem, smiem?“

„Nemám na vás náladu, nie je to vidieť?“ ozvalo sa podráždene, jej oči upreté na lištu s gombíkmi.

„Nuž, javíte sa mi dnes ako jeden môj obľúbený ranný úkaz.“ Na takúto ženu som musel opatrne.

„Skutočne?“ v jej otázke som čítal stopy rednúceho podráždenia a rodiacej sa zvedavosti. Stlačila deviatku, chystá sa teda k sebe do kancelárie, tak ako som počítal.

Obrátil som sa k nej priamo, zatiaľ čo ona stála obrátená k dverám. „Ste ako rodiace sa ráno, ešte nevedomé svojej krásy, no už hrajúce mäkkými farbami. Máte v sebe prísľub slnka i mrakov, kedykoľvek môžete zažiariť prvými lúčmi, či zachmúriť sa po zvyšok dňa, no len pesimista a človek neznalý by predpovedal búrku či víchricu. Cítim z vás svetlo, ja operenec na najvyššom konári, najbližšie k slnku, pripravený zaspievať mu. Vám.“

Zmĺkol som, pozerajúci na ňu. Kým som táral poeticky ladenými výrazmi čerstvo zamilovaného, mal som oči upreté priamo na ňu. Kým som rozprával a dvoril sa jej, jej výraz pomaly mäkol a začala sa obracať ku mne, akoby bola len vtedy zbadala s kým sa skutočne vezie vo výťahu.

Boli sme akurát na šestke a Mišo nesklamal. Výťah sa s trhnutím zastavil a plné svetlo nahradilo núdzové osvetlenie. Ostali sme stáť oproti sebe, hľadiac si do očí. Chcelo to trochu pevnej vôle aj odo mňa, spomenul som už jej omračujúcu krásu?

Pôvodne som chcel v tomto okamihu spustiť hraný klaustrofobický záchvat, aby som v nej vyvolal ochrancovské pocity, ale ako už mnohokrát predtým sa mi osvedčilo posúdiť situáciu podľa aktuálnych okolností . Miesto toho som pristúpil som k nej a pobozkal ju na pery. Bez iného dotyku. Bez varovania. Len som priložil pery na jej pery a čakal na odozvu. Vo výťahu ostalo úplné ticho a tak som s perami na jej perách začal hmkať pieseň od Joe Cockera  „You are so beautiful“.

V tej chvíli všetko záležalo na tom, čo som mágiu okamihu namiešal správne. Nedokážete si predstaviť moje napätie.

No potom sa začala smiať a konečne opätovala bozk. Mal som vyhraté. Dokonca ani táto chladná kráska nedokázala odolať trom šokom za sebou. Už starý otec vo svojom denníku tvrdil, že klasická žena má trojitú hradbu nedôvery, ktorá sa dá prekonať len trojitým úderom skombinovaným z romantického gesta, priamosti a odvážneho činu. Mal to tam dokonca zvýraznené a podčiarknuté červenou.

Z Mišom zaseknutého  výťahu nás vyslobodili  až po 20 minútach a strávili sme ich viac než dobre. Stále som však nemal, čo som chcel a tak som bol okolnosťami prinútený pozvať ju ešte na večeru. Večer sme strávili u mňa.  Som proste kanec. O jeden úžasný prírastok bohatší kanec.

Horšie však je, že ona hodlá v našich schôdzkach pokračovať. Vyvoláva mi, necháva si ma volať k sebe a kolegovci už začínajú mať podpichovačné poznámky.  Cítim, že mi moja zberateľská vášeň spôsobila obmedzenie môjho tak nádherne slobodného života. Ako z toho vyjsť von?  Poraďte mi prosím, neviem na koho iného sa obrátiť.“

„Nuž, všetko je to zaujímavé. Pre dnešok nám síce akurát vypršal čas, ale môžem vás objednať na budúci týždeň o tomto istom čase. Celkom určite sa dostaneme k vášmu problému.  Pôjdeme  najprv  viac do hĺbky, budem chcieť informácie o vašom detstve a rodičoch. A čo keby ste mi doniesli aj ten denník starého otca na preštudovanie? Bol by som vám veľmi, veľmi povďačný...“

 

---