Rituál

„Kto z vás mi vie povedať, prečo sú na svete vojny, choroby a bieda?“ opýtal som sa mojich troch žiakov, usadených  na saténových vankúšoch predo mnou. Už chvíľu trpezlivo čakali na moju dnešnú otázku. Tá dnešná je jednou z tých komplikovanejších. Zo šiestich orieškovohnedých očí na mňa sála chlapčenská zvedavosť a súťaživé sústredenie.

Pomedzi roztvorené okenice nazerá dovnútra popoludňajšie slnko a zatiaľčo mladíci zvažujú svoje odpovede, ja som bez ďalších slov ponalieval mätový čaj a pred každého postavil jeden sklenený kalíšok. Potom som prešiel k oknu a teraz sa dívam do tváre hravého vetra, ktorý svoju prítomnosť dokazuje aj vlnkami na inokedy pokojnej hladine jazera.

„Vojny, choroby a bieda rozožierajú ľudstvo, sú ako rakovina a tá tu tiež bola odjakživa. Nevieme, odkiaľ sa berie, vieme len, že niekedy sa dá vyliečiť,“ zaznie po chvíli hlas prvého z nich. Jakub, si najpohotovejší, zato sa však veľmi často uchyľuješ k povrchným odpovediam. Máš v sebe slnko, ktorého energia je nezmerateľná, potrebuješ žiariť, potrebuješ byť prvý. Si i láskavý a dobroprajný. Mám ťa veľmi rád.

Miestnosť je po Jakubových slovách tichšia než predtým. Bez slova hľadím von a čakám na ďalšieho z nich. Bude to Jozef alebo Marek? K akému záveru dospeli vo svojich myšlienkach? Vedia, že ich nebudem prerušovať, že smú vyjadriť svoj názor, že potom možno dôjde k diskusii, neraz veľmi zaujímavej i pre mňa.

Tesne ponad hladinu preletela volavka. Slnko na okamih zastrel  mrak a tieň padol ako bledý závoj na malú záhradu za domom.

„Vojny, choroby a bieda sú nocou tam, kde mier, zdravie a blahobyt zažívajú slnečnú stranu,“ preťal tieňové ticho Jozefov hlboký hlas, silne kontrastujúci s jeho útlym zovňajškom. „Sú prirodzenosťou pre náš svet, ktorý je vytvorený na spôsob palice s dvoma koncami. Je tu gazela, ktorá požiera trávu, stará sa o potomstvo a migruje po pláňach savany a potom je tu lev, ktorý žerie gazely. Ani jeden z nich nie je vinný, zodpovedný za to, čím je, tak je to proste dané. Dobro a zlo – i keď je oboje subjektívne – patria k sebe, nemôžu existovať bez seba. Mojou odpoveďou je teda, že sú tu, pretože tu byť musia.“

Jozef. Si nevšedný chlapec, plný snahy porozumieť všetkému okolo teba. Veľa študuješ a veľa diskutuješ, snažíš sa dopátrať pravde na koreň, aj keby to znamenalo pohádať sa s niekým. Máš v hlave veľa myšlienok a niekedy sa bijú medzi sebou navzájom, keď opustia tvoje ústa. Rozumieš však mnohému a tvoje postrehy sú neraz hlbšie, než by sa mohlo zdať. Si blízky môjmu srdcu, dúfam, že to cítiš, i keď ťa opravujem a káram.

Posledným odpovedajúcim bude teda Marek, tak ako neraz. Počujem, ako si druhí dvaja chlapci uchlipkávajú z čaju. Som k nim ešte stále obrátený chrbtom, ale  zreteľne si dokážem vybaviť jeho nohy založené do tureckého sedu, o ktoré sa v predklone opiera lakťom a v zamyslení podopiera bradu. Nevníma nič okolo seba, Jakubovo hlasnejšie chlipkanie ho teda neruší.

Z neďalekého kláštora sa sem donesie zvuk zvonu. Mnísi začnú čo nevidieť slúžiť nonu, popoludňajšiu omšu. „Zvon symbolicky ukončil čas určený na premýšľanie, Marek. Prosím o tvoju odpoveď.“ Obrátil som sa, urobil pár krokov a sadám si pomaly na svoje miesto. Najstarší z nich, Marek, mi pokývne hlavou a s vyrovnaným pohľadom upreným do mojich očí začne. „Pane, myslím, že ste položili veľmi dobrú otázku. A hoci si žiada oveľa dlhší čas na zváženie jej odpovede, tak som presvedčený, že Jakub i Jozef nepovedali nič zlé. No mám taký dojem, že... hm,  ospravedlňujem sa, ale myslím si, že odpoveď vôbec nie je podstatná. Dôležitejšie než poznať dôvod prečo sú tu s nami vojny, choroby a bieda, je nájsť spôsob ako si s nimi poradiť. Snažiť sa o mier v každej situácii, postarať sa o to, aby bol pre každého dostupný dobrý lekár a lieky a nenechať zatvrdiť vlastné srdce, aby sme pomohli biednym vždy, keď sa dá a boli tak príkladom pre ostatných. To je moja odpoveď.“

Počas celej svojej reči mi pozeral do očí, hrdo, a pritom s bázňou, s pokorou žiaka,  toho, ktorý sa učí a nevie všetko. Som na teba nevýslovne hrdý, Marek. Tvoji bratia sú sľubní, ale v tebe má budúcnosť vpísanú svoju cestu vďaka tvojmu dobrému srdcu i bravúrnosti myslenia. Si z nich najstarší a si im výborným príkladom. Dnes si nevedel odpovedať, a predsa si našiel odpoveď hodnú kráľa. A to som ti sťažil odpovedanie tým, že som ťa konfrontoval priamo.

Neuhol som pohľadom a nechal ticho rásť. Bolo to dobré ticho, uznanlivé. Miesto ďalších slov, ktoré by som od dojatia nezvládol, mu zatlieskam. Ostatní dvaja chlapci zajasajú a pridávajú sa k môjmu potlesku, vediac, že je to najvyšší druh chvály, ktorý sa im môže dostať. Marek sám sa červená a klopí zrak, očividne potešený a zahanbený súčasne.

Vstal som a dvíhajú sa i Jakub, Jozef a Marek. Cítim, že by som mal niečo povedať, ale nedá sa mi vysloviť ani slovko, nedokážem k nim podísť a objať ich. Nechcem, aby sa hanbili jeden pred druhým. Premýšľam, prečo je otcom niekedy tak ťažké vyjadriť svoju lásku. Prečo vždy nad tými najjednoduchšími vecami toľko premýšľame, miesto, aby sme poslúchli nevýrazný hlas v nás, ktorý dobre vie čo robiť?

Konečne sa premôžem a každého z nich pohladím po tvári. Cítim sa lepšie, akoby zo mňa niečo opadlo. Kým si stihnú všimnúť slzy v mojich očiach, mierim k dverám: „Poďte, synovia moji, na dnes už bolo vážneho premýšľania dosť. Čo keby sme sa išli spolu prebehnúť k jazeru?“