Slepá nádej II.

CŔŔŔN!

Stojím pred dverami starého sedliackeho domu a nástojčivo stláčam gombík zvončeka. Na chvíľu nastalo ticho, potom započujem tlmený hlas ako hromží. Čo mu asi poviem? A čo asi povie on mne, keď ma tu uvidí nahého? Je mi to trápne, ale stále sa to javí ako najlepšia možnosť.

Dvere sa náhlivo otvoria a v nich stojí starec, môže mať tak sedemdesiat: „No poď ďalej, naháč.“

Prekvapene sa naňho zadívam a veľmi ochotne prijímam jeho ponuku. Prvým pohľadom prichádzam na to, že interiér domu je zariadený veľmi stroho a staromódne. Všade je navyše neporiadok a do nosa mi udrel silný pach plesní a zatuchliny. So starcom pred sebou postupujem skrz dom, až kým ma neusadí v kuchyni. Nemohol som si nevšimnúť rozbitú šálku s kávou, ktorá sa rozliala po svetložltých dlaždiciach a na podlahe tak vytvorila tmavé jazero.

„No čo pozeráš, naháč?! Áno, to ty si musel zvoniť ako blázon. Potom aby ma skoro neporazilo,“ vylieva si na mne zlosť starec.

„Prepáčte, nechcel som--„

„Čó? Čo si nechcel, há? Keby si nechcel, tak mi dáš pokoj. Počkaj, donesiem ti dačo na oblečenie, ty teploš,“ a nervózne popritom upratuje pohromu zo zeme.

„Hmm, príjemný pán. Dobre... dá mi oblečenie a vypadnem odtiaľto. Čo najskôr odtiaľto vypadnem a nájdem najbližšie mesto,“ pomyslím si. Medzitým sa starec vzdialil a nechal ma v kuchyni samého, a tak zvedavo počúvam zvuky, ktoré vychádzajú z miestnosti vedľa. Čo tam robí tak dlho dopekla? Presúvam sa do opačného kúta kuchyne, bližšie k chodbe, aby som lepšie počul. No keď sa chcem oprieť o stolík, nešťastne z neho zhadzujem prázdnu plastovú fľašu. Minerálna perlivá voda.

PRÁSK!

Brokovnica v starcových rukách spravila v nemúranej stene kuker do obývačky: ,,Čo je to tu za bordel, sakra?!“

Podráždene na mňa mieri zbraňou a ja ostávam ochrnutý strachom. Hodí mi nejaké oblečenie a neustále ma popoháňa: „Makaj, makaj, ty buzerant! Obleč sa už!“

Na jeho povel si tak obliekam starú ošúchanú košeľu a až príliš tesné tesilové nohavice: „Tak pán má ozaj vycibrený vkus,“ pomyslím si.

A starec ako keby ma počul, nadšene odpovedá: „No aký fešák z teba,“ a sucho sa popritom zasmeje.

„No rýchlo, poď už,“ vraví mi, pričom ma ťahá, nevedno kam.

PRÁSK!

Dostal som čímsi po hlave. Cítim tupú bolesť. Svet tmavne. Koniec.


Au. Bolesť. Tmavá miestnosť. Závoj svetla klesajúci od maličkého okna.

Sakra, dnes sa už druhýkrát zobúdzam s pocitom, že neviem, kde sa nachádzam. Spomínam si na starca, brokovnicu a úder. Mám pocit, ako keby sa to stalo strašne dávno. Radšej to však púšťam z hlavy, nedokážem sa sústrediť a dať dokopy svoju myseľ. Len tak sa opieram o stenu, snažiac sa na nič nemyslieť. Až keď sa chcem poškriabať na tvári, prichádzam na to, že mám zviazané ruky. Serem na to. Zaspávam.

Hmm, to by šlo. V hlave sa mi rodí plán úteku, keď hľadím do okna. Možno keby som ho rozbil, dokážem sa ním prepchať a zmiznúť odtiaľto. Zdravý rozum na mňa kričí, varuje ma, že to nie je ani trochu dobrý nápad. K starcovi sa určite donesie rachot a všemožný hluk, ak to okno rozbijem. Hneď ma chytí. Vnútorný hlas mi ale našepkáva, že to mám skúsiť. Aspoň to vyskúšať. Mám na to príležitosť. Prečo váhať? Mám nádej. Len ťažko sa bez pomoci rúk zdvíham z chladnej kamennej podlahy a smerujem k oknu. Záhradu zalieva ostré svetlo, trvá príšerne dlho, kým si naň privyknem. Asi oslepnem.

PRÁSK!

A na zemi sa ozvali zvuky rozsypaného skla. Päste mám krvavé a cez otvor v stene sa pomaly prebíjam na slobodu.