Slamená odvaha

Slamená odvaha

       „Už nech je po tom," vzdychla si profesorka Žemličková, „táto várka štvrtákov ma privedie do hrobu." S trpiteľským pohľadom upreným k stropu, sa po chvíli predstieranej tragédie usmiala na kolegyňu Novákovú. „Aj teba to čaká, uvidíš. Za pár rokov v školstve budeš rada, keď sa za maturantami zabuchnú dvere a vrátiš sa k obyčajnej výuke. Ver mi, Klára," dodala nízka, no zato poriadne zavalitá žena, ktorá mala bohaté skúsenosti so všakovakým žiactvom. Na koreň nosa si posunula okuliare, vlasy, ktorými sa prehnal fialový preliv, si založila za ucho a s ošúchaným perom v ruke sa vrátila k rozvrhu maturít. Dostala ho ani nie pred pol hodinou, a za ten čas si mladučká praktikantka Klárka stihla vypočuť nekonečné ponosy na strašidelný a hektický čas blížiacich sa maturít. Sama mala v živej pamäti onen čas skúšok dospelosti, no pomyslela si, že Žemľa, ako ju nielen študenti prezývali, robí z mulice palicu.

      Nervozita maturantov bola podľa nej omnoho oprávnenejšia a k mladým pociťovala skôr empatiu, než škodoradosť z nastávajúcich horúcich chvíľ. Ešte zopár minút so Žemľou z kolegiality posedela v kabinete, potom vstala a mysliac na nadchádzajúcu hodinu v prvej A, sa pobrala do triedy. Keby nezazvonilo, bola by svedkom Žemličkových ponosov hádam do večera. Každý, kto ju v ten deň zahliadol, či už na chodbe, alebo v kabinete, sa jej pratal z cesty a šeptom naznačoval ostatným niečo v tom zmysle, že: „Žemľa sa trúsi, bacha. Už padajú omrvinky!"

       No či už bola poletujúca strúhanka oprávnená alebo nie, termín písomných maturít sa blížil nepríjemne rýchlo. Štvrtácke tváre sa na seba začínali podobať ako špagety v hrnci a zdravú farbu v lícach vystriedal prazvláštny nádych vápennej beloby.

        Desiateho apríla, v deň konania písomnej maturitnej skúšky, sa už aj najväčší frajeri triedy so stihanutými polovičkami mrvili v lavici, čakajúc na vyhlásenie tém. S každou pribúdajúcou im klesala sánka a pochopili, že tentokrát stoja pred výzvou, ktorú budú musieť zvládnuť sami. Akoby im až teraz došlo, že tu odpisovanie nepomôže.

        Jakub Ražný si hádam po piatykrát predčítaval zadané témy a celý nesvoj sa obzeral po spolužiakoch. Niektorí sa už s vervou pustili do práce a perá sa po dvojhárkoch len tak mihali. Po pol hodine bol Jakub, ktorý sa nijako nevymykal priemeru triedy, jediný, kto nenapísal ani riadok. Stále sa nemohol rozhodnúť, do akej témy sa zahryzne a ako na potvoru, Žemľa neustále chodila pomedzi lavice a ako surikata striehla na čo i len nepatrný, nepovolený a najmä podozrivý pohyb. Každé otočenie hlavy sprevádzalo nepríjemné odkašliavanie.

       Žemľa pripečená, pomyslel si Jakub a naštvane sa zahľadel na tabuľu. Umelecký opis, výklad, fejtón a charakteristiku zavrhol hneď na začiatku.

       Do batôžka si nalož pretvárku lož a faloš a všetko hoď z mosta do vody... Jakub si trpko pomyslel, že písať sloh na túto tému, to by radšej on sám vliezol do batohu a nechal sa zhodiť z Prístavného mosta.

       Ostávala úvaha na tému ,Čo je najväčšia odvaha", ale chlapec, na rozdiel od zbytku spolužiakov, mal v to ráno pocit, že zúfalý mozog nedokáže uvažovať nad ničím, než nad nezávidenia hodnou situáciou, v akej sa ako maturant ocitol. Žemličková nezabudla každú polhodinu upozorňovať na míňajúci sa čas a Jakubovo čínske pero ledva držalo pohromade, od úmorného žmolenia medzi prstami.

       S vypätím posledných študáckych síl zosmolil jednoduchú vetu a otrasený, z toho čo urobil, opustil triedu medzi poslednými. Žemličková zberajúc práce zalapala po dychu, keď očami prebehla Jakubov sloh. Neprítomným pohľadom zrovnala ostatné papiere a v sprievode predsedu maturitnej komisie vypochodovala von.

       Ohodnotenie písomných maturít pripadlo na budúcu stredu a Jakub mal čo robiť, aby sa nezosypal. Jeho osud bol v rukách komisie a keď Žemličková začala oznamovať výsledky písomnej maturity, pohľadom sa neustále zavrtávala do Jakuba Ražného.

        „Nuž," povedala drsne, „za toto, Jakub, ak by som známkovala výlučne ja, by som ťa bez milosti k ďalším skúškam nepripustila. Komisia sa však zhodla udeliť ti chválitebnú, ale vedz, že s takýmto hodnotením kategoricky nesúhlasím. To, čo si si dovolil, je arogancia najhrubšieho zrna a pamätaj na moje slová, že pri ústnej skúške ťa prevetrám ako zatuchnutý paplón. Rozumel si?" dodala napajedene a na katedru pleskla Jakubov dvojhárok.

        V triede zašumelo, hlavy sa naťahovali vpred, aby dovideli na príčinu Žemličkovej vyhlásenia vojny a keď Miroslav Putifrčka prečítal krátku vetu, s pootvorenými ústami civel raz na Jakuba, raz na Žemľu.

       V krátkom riadku bolo napísané: „Toto je najväčšia odvaha."