Na tenkom ĺade

Život na tenkom ľade, v pätách zákon, klasický začiatok - klišé z  kriminálneho filmu. 

Toto nie je film, ty nie si hrdina a ja nie som hrdinova žena.

Realita sa nám posunula o čo si ďalej, ale mne pripadá, že ty kráčaš oproti eskalátoru s hrdosťou na to, koľko si už prešiel. „Môžem ťa už konečne zobudiť?“

Život nie je len o tom žiť na kraji svojich možností, zobúdzať sa s pocitom, že ten pomyselný risk ťa odokrýva každé božie ráno. A ty? Aspoň náznak malého strachu by ma v tak vážnych situáciách upokojil, ale to ty, nedopustíš. Nechceš sa ani na chvíľku pripojiť k nám smrteľníkom, ktorí sa dokážu báť, cítiť a zbožňovať. „Prečo to robíš?“ nechápavo na teba pozerám, ale tebe to je zjavne jedno, veď predsa „žijem a robím veci, pretože to milujem.“ Koniec citácie, a v hlave zavládol chaos a panika. Uvedomuješ si vôbec, že ti je zima? Mrzneš a city ti odišli asi príliš ďaleko aby si vedel, že jedinú svoju nádej a naozajstnú lásku zanechávaš ďalej a ďalej od seba samého?

Ak by si sa teraz pozrel do zrkadla, budeš tam vidieť hrdinu? Nezabúdaj, že hrdina má tri základné charakteristiky, ktoré si ty zabudol niekde na poslednej stanici metra vo Viedni ako v to sobotné ráno mňa. Bolo mnoho takých „hrdinov“ a ja ti porozprávam ako skončili.

Hovorí ti niečo meno Al Capone? Tiež mu zo začiatku ležalo celé Chicago pri nohách. Žien toľko, že by na zrátanie nestačili ani ruky celého symfonického orchestru.

Peniaze, o ktorých sa ti ani nesnívalo. Bol jednoducho nedotknuteľný, aspoň si to myslel, rovnako ako si to teraz myslíš ty. Jedného dňa, bola jeseň a písal sa rok 1931. Predstúpil pred porotu muž, ktorý mnohým naháňal strach. Muž, ktorý bol nenávidený, milovaný a v neposlednom rade aj obdivovaný. Keby si bol býval žil v tej dobe, dobe Al Caponeho, kráčaš s ním ruka v ruke. Na proces, ktorý bol jednou z tých udalostí, kedy všetci s pukancami v ruke sledovali verdikt poroty, kedy aj dýchanie počas sledovania bolo zakázané. Nečudo, pred súdom stál najznámejší americký gangster, sám veľký Al Capone. Na to všetko čo spáchal, nikdy nebolo dosť dôkazov, bolo to verejným tajomstvom. Tak ako obyčajne, aj teraz si myslel, že sa všetko zametie pod jeho drahý indický koberec, ktorý mu tak krásne ladil s nábytkom rustikálneho typu v jeho slávnej kancelárii. „Al Capone Spravodlivosti opäť unikne!“ nieslo sa v ten deň ulicami Chicaga. Nikto neveril v jeho konečné dopadnutie. Tak si predstav na pojednávanie prišiel načas, vyzeral suverénne, aj keď bolo jasné, že sa pod tým tvrdým štítom ukrýva nervozita. „Nie! Nebudem Vám nič podpisovať, mám z toho len problémy, takže mi uhnite z cesty,“ odbil rázne jednu zo žien, ktorá tak neúprosne žiadala jeho autogram. Čo myslíš? Kam sa podela jeho istota a sebavedomie, ktorými vždy tak oplýval?

V minulosti sa ho snažili mnohokrát obviniť z niekoľkonásobných vrážd, statisíce zmiznutých peňazí, machinácie a iné podvody. Polícia vždy narazila na kameň. Tým najväčším kameňom bolo neskutočne vypracované alibi a svedkovia, o ktorých nebolo na fronte ani chýru ani slychu. Takže jednoducho a v skrakte nemal kto vypovedať. A aj keby sa predsa len nejaký nešťastník našiel, vždy vypovedal s Al Caponovým duchom na pleciach. Poznáš to porekadlo: „Nič netrvá večne?“ možno ho ani sám Al Capone nepoznal a podcenil silu karmy a osudu. Federálni vyšetrovatelia pracovali veľmi dlho na jeho prípade a čakali na každý malý omyl, ktorý sa mu pripletie do cesty, aby potom mohli jasne, rýchle a rázne zaútočiť. Začali sa vŕtať v jeho účtoch. Zistili, že neplatí dane a vzniesli proti nemu nové obvinenia. Pred štyrmi mesiacmi síce jeho advokáti navrhli, že výmenou za miernejší trest sa prizná, sudca to však odmietol. Veľký bos Al Capone tušil, že z tohto tak ľahko nevykľučkuje. Koniec zlatých čias, koniec veľkého Al Capone. Verejný nepriateľ číslo jedna, sa stal vinným. Uznala porota, uznal súd, uznala Amerika. Damoklov meč predsa len padol. Verdikt znel: 11 rokov väzenia, pokuta 50-tisíc dolárov, zaplatenie súdnych poplatkov vo výške 7 692 dolárov a daňového nedoplatku 215-tisíc dolárov plus úroky. „Počúvaš ma?“ nič netrvá večne, žiadna sláva, žiadny risk. Ani Al Caponemu, keď v izolácii od sveta, niekde v Alcatrazy ochorel a pak následne umrel. Kedysi veľký, v ten moment len tieň mocného muža. „Mám pokračovať?“ neodpovedáš, mlčíš, neviem, či vôbec rozmýšľaš. Nechcem, aby sa z náš stala, len akási story pre bulvárny plátok. Titulok by znel: „Mafián zastrelený na svojej vlastnej svadobnej ceste. Exkluzívne fotografia zrútenej vdovy“. Príbeh ala Pablo Escobar? Aj on mal všetko, na čo len pomyslel. Drogové impérium a denne milión dolárov zisku. Aj on sa stal jedným z najbohatších ľudí sveta. Môže sa mŕtvy Pablo pýšiť týmto titulom?

Pre zaujímavosť, zlato, zastrelili ho na úteku v štyridsiatych štyroch odžitých rokoch. Veľké príbehy, veľký muži, veľké zločiny a plno trápenia zanechali. Žili pre prítomnosť, a rovnako ako ty si mysleli, že ich nemôže nič zastaviť. Že ten pomyselný meč sa nad nimi len tak hojdá a bude to práve on, slávny to meč, ktorý sa bojí dopadnúť na tú hlavu osudu. Nemysleli na tú bolesť, ktorú svojimi činmi spôsobia, tým, čo ich tak vrúcne, bez predsudkov, slepo milovali. „Počúvaš ma?“ prosím, sprav pre mňa len jednu vec, buď múdrejší. Teraz, keď máš z čoho porovnávať. Ešte stále máš možnosť vrátiť sa späť, je tu tá možnosť. Nechcem od teba už nič počuť, pretože mi to berie aj to málo, ktoré mi ostalo. Je mi ľúto toľko vecí, mlčím, aby som si ešte viac neublížila. Pochop, že bojujem  sama so sebou, proti sebe kvôli sebe!!!

Niekedy mám silu chápať mnoho vecí a  tou silou dokážem s každým zbohom chápať viac!

Odovzdáš mi silu, čo tak chýba mojej podstate, ostaneš či odídeš, zbohom po miliónkrát...

Zomrieš či budeš žiť... len Ty vieš...

S každým zbohom čím ďalej verím.