Vodná planéta IV:

Prvá kapitola Vodnej planéty IV. Je možné, že bez znalostí predošlých dielov budú časti menej pochopiteľné a práve to by som chcel otestovať.

 

samozrejme neznáme pojmy rád vysvetlím.

1. Kapitola – Tvoje miesto

Navia sa pozerá na ležiacu Laryniu. Napriek tomu, že podľa nej nie je veľká zima, vidí mladé ľudské dievča v triaške. Po chvíli ju to prestáva baviť a tak ju osloví. Prvá otázka ale nepadla na úrodnú pôdu. Musela vstať a trochu do nej drgnúť.

„Hej. Čo je s tebou?“

„Je mi zima.“

„Nie je zima. Netáraj a oddychuj kým môžeš. Dnes bude pre teba dobrý deň.“

„Ako dobrý?“ Pýtala sa Larynia s rozospatými očami a celá uzimená.“

„Však uvidíš. Teraz tu oddychuj.“

 

Navia vyšla von z dreveného domu, aj keď by to ľudia domom pravdepodobne nenazvali. Drevená konštrukcia, ktorej utesnenie bolo značne nedokonalé. Žiadne okná, jednoduché drevené dvere a okrem klincov a slamy sa tu nachádzal len veľký kus kovu. Ľudia by to možno nazvali zvonom a v prípade potreby sa to na rovnaký účel aj používalo. Dom, v ktorom bola Larynia, bol kedysi skladiskom potravín. Takéto budovy sa stavali na kopci, a to z celkom zaujímavého dôvodu. Arkáni boli a vždy aj budú hladní. Kto sa chce najesť, ten môže. Ak by ale bol niekto námesačný, mohol by spadnúť pri šplhaní sa do výšky. Cez deň by zas každého videli ostatní, ako tam vykračuje.

Postaviť dom na kopčeku nad ostatnými domami má aj ďalšiu výhodu. Vietor. Vo vnútri je väčšia zima ako v nižšie položených domoch. Výborné pre potraviny a nevýhodné pre tých, čo zimu priamo nemilujú. Napríklad pre takú Laryniu.

Navia schádza po strmom chodníku nižšie. Ten sa síce používa často, ale arkánom sa do opravy veľmi nechce. Ako keby bolo jednoduchšie kráčať po tom, čo kedysi dávno pripomínalo pevné schody.

Najväčšou dominantou mesta je aréna. Obrovský pieskový kruh, okolo ktorého je osem malých kruhov a lavičky. Miesto boja, čo je tak súčasť vojenského výcviku, ako i kultúry. Arkáni nikdy nezatajovali svoju minulosť a povahu. Dodržiavali to, čím boli odjakživa. Mali tradície, ktoré si cenili a len málokedy z nich povoľovali. Poznali svoj svet a čo sa deje inde ich veľmi netrápilo. Tu sú pánmi a až príde vojna a ich víťazstvo, ostatní sa budú musieť ich kultúru naučiť a dodržiavať. Ideálne v nezmenenej podobe.

 

„Ako sa má?“ Navie sa pýta arkán s kráľovskou reťazou okolo krku.

„Neviem čo s ňou je. Stále jej niečo vadí.“

„Napríklad?“

„Teraz vymyslela že je jej zima. Predtým tvrdila, že je jej posteľ nepohodlná. Minulú noc som na nej spala a bola v poriadku.“

„Ak je jej zima, mali by sme ju presťahovať. Ten dom pre ňu nie je vhodný, keď je z púšte.“

„Musí niečo vydržať. Najradšej by som sa jej zbavila, ale z úcty k tebe rešpektujem tvoje nariadenie.“

„Dobre teda, ako myslíš. Ale pôjdem ju navštíviť.“

„Nie je to skoro?“

„Nie. Pôjdem teraz hneď.“

 

Kráľ arkánov s pre ľudí nepochopiteľným a nezabudnuteľným menom Zarem-Biur-Een-Erte-Navoli sa rozhodol navštíviť Laryniu. Tretí deň má okolo krku kráľovskú reťaz a teší sa na prvé vyjednávanie s niekým iným, ako s arkánmi. Kráľ si podľa vzoru Ziggy, ktorá s tým kedysi dávno začala, skrátil meno. Prvé písmeno z každého slova a výsledkom je zapamätateľné meno Zbeen. Bol však rozhodnutý zariadiť, aby si ho pamätali aj dávno po tom, čo odíde. Chcel byť iný ako väčšina kráľov pred ním, ktorí boli skôr najsilnejší vojaci ako diplomati, stavitelia či sudcovia. Zbeen bol nižší od väčšiny arkánov a aj keď mal kompletný vojenský výcvik a v boji sa neraz presadil ako ten, čo nemá problém ísť do prvej línie, jeho jedinečné vlastnosti mu umožnili dostať sa k moci. Stačilo na to veľa čakania, diplomacie a náhody. Kto mohol tušiť, že niekto tak opovrhovania hodný ako Ziggy zmení myslenie časti arkánov? A kto mohol tušiť, že aj s nepriateľom sa dá dohodnúť niekedy lepšie, ako s vlastným ľudom?

Zheen spolu s Naviou prichádzali do domu, v ktorom sa snažila Larynia oddýchnuť. Bol to však nadľudský výkon. Vietor zosilnel a zatiaľ čo bola Navia chvíľu von sa pod ľahkou Laryniou zlomila jedna noha z postele.

 

„Máš návštevu,“ povedala Navia a keď spolu so Zbeenom vošla dovnútra, okamžite zavrela dvere. Podarilo sa to až na druhýkrát, pretože boli akosi ešte viac nakrivo ako obyčajne.

„Teší ma, Larynia. Vyspala si sa?“ Dievčaťa sa pýta kráľ a sadá si na Naviinu posteľ spolu s ňou.

„Je mi zima.“

„Ani sa nečudujem v takej posteli. Nevedel som, že sa ti ušla táto. Je ešte aj nakrivo.“

„Doteraz bola rovno! Ona ju nejako zničila!“

„Pokoj Navia, len pokoj. Čo keby ste si tie postele vymenili?“

„Ona si svoju zničila. Moju nedám.“

„Dobre, tak to urobím ako kráľovský rozkaz. A je mi po pravde jedno, kde budeš, ale bude spať v tejto posteli.“

 

Larynia nerozumela. Bolo jej zvláštne, ako sa správa kráľ. Nikdy kráľa nevidela, iba Marina. A v porovnaní s princom Brennanom a ostatnými vyzeral tento kráľ úplne inak.

 

„Povedz mi, dievča, môžem ti nejako pomôcť?“

„Ja… neviem čo odpovedať, asi nikdy sa ma to nikto nepýtal.“

„Si skromná, je to tak?“

„Áno.“

„Dobre, pospi si teraz. Potom sa pozhovárame. A ty, dones jej misku s teplou polievkou.“

 

Kráľ odchádza a Navia tiež. Larynia nevyzradila svoje tajomstvo s posteľou. Sledovala Naviu, keď išla von. Cez jednu z dier. Keď sa vracala do domu aj s tým arkánom, rýchlo skočila do postele. Tak sa zlomila trochu viac, ako bola predtým. Maličkosť, ale v svete, kde sú všetci oveľa väčší a silnejší od nej, boli pre ňu všetky tie maličkosti naozaj výnimočné. Hlavne tá polievka priamo od kráľa bola pre ňu krásnou maličkosťou.

 

„Hej! Posuň sa!“

 

Navia si ľahla do svojej postele a zatlačila oveľa menšiu Laryniu na jej okraj. Arkánka po krátkej chvíli zaspala. Pre dievča to bolo nezvyčajné. Niekedy spala hneď vedľa sestry a dokonca vedľa Ziggy, ale toto sa jej zdalo naozaj divné. Sú tu síce dve postele, ale aj tak sú obidve v jednej. Rozmýšľala, či by mala odísť. Kráľ povedal, aby som spala tu. Ale nie je to moja posteľ. Nič nie je moje. Len tu zavadziam. Navyše si Navia želá, aby som sa posunula. Aj to urobím, aj tak je všade zima.

 

Sadla si na rozbitú posteľ a pustila sa do polievky. Nebola až tak teplá a čo je pre ňu ešte viac prekvapivé je jej množstvo. Vo veľkej miske, ktorá by sa vyrovnala skôr hrncu u ľudí, bolo polievky len máličko. Skoro celá miska bola prázdna. Skromná Larynia bola vďačná aj za to málo. Voda s kúskami mäsa a niečoho, čo nepoznala. Nebola zlá, ale to sa po chvíli zmenilo. Niektoré tie pre ňu nové kúsky boli v ústach dobré, ale potom začali silno páliť. Larynii prišlo strašne zle. Nedalo sa jej dobre nadýchnuť. V panike vyrazila dvere a chcela ísť preč, kamkoľvek. Na nespevnenom kamennom chodníku sa potkla a začala rýchlo padať. Keď si zvuky trápiacej sa Larynie všimla Navia, rýchlo vstala z postele a ponáhľala sa za ňou. Už ju ale nestíhala chytiť.

 

„Ona ju zhodila! Navia zhodila človeka z kopca!“

„Zavolajte niekto kráľa!“

„Je v poriadku?“

 

Tieto a ďalšie hlasy vydávali arkáni, ktorí si všimli padajúce dievča. Niektorí pribehli a snažili sa pomôcť, zatiaľ čo iní zazerali na Naviu. Bolo známe, že v ich meste je človek. Žiadny votrelec, ale hosť. Bezbranné dievča, ktoré nemá kam ísť. Špeciálny hosť, ktorý tu mal prečkať rokovania o politických a vojenských záležitostiach, ktoré vymyslela Ziggy spolu s osvietenejšími zástupcami iných národov. Larynii bola garantovaná bezpečnosť.

 

„Ja som nikoho nezhodila, váž slová!“

„Keď nie ty, tak kto?“

 

Kráľ sa dostavil na miesto nešťastia. Uvidel doránané dievča s ústami od polievky, ktoré síce dýcha, ale robí mu to veľké ťažkosti. Prikázal ostatným, aby sa o ňu dobre postarali, zatiaľ čo si sám chcel v súkromí prebrať niečo s Naviou. Vyšiel znovu do tej istej budovy. Na obidvoch bolo vidno hnev.

 

„Čo sa stalo?“

„Neviem. Odišla. Keď som to zistila, išla som za ňou. Potom po mne začali kričať.“

„Ako odišla? Prečo?“

„Neviem prečo.“

„Povedala si jej niečo? Alebo si jej niečo urobila?“

„Samozrejme že nie.“

„Ani si ju nezhodila?“

„To určite nie.“

„Prepáč, ale neviem či ti môžem veriť. Povedz mi, čo mám robiť. Dať ju na starosti niekomu inému? Uvedomuješ si hádam, čo by to pre teba znamenalo.“

„Vydržím to s ňou. Sľubujem.“

„To som chcel počuť. Odoberám ti túto úlohu a tvoja skúška je teda neúplná.“

„Čože? Prečo?“

„Od Ziggy viem toho o nej dosť. Je to milé, plaché dievča. Ty sa o ňu nevieš na chvíľu postarať, lebo ju nenávidíš.“

„To nie je pravda, mám ju rada.“

„Áno? Tak prečo si ju vyhnala z jej postele?“

„Čo?“

„Vidím dobre. Nezabúdaj, niekedy som bol stopárom. Oči mi slúžia dobre. Poviem ti, čo sa podľa mňa stalo. Na základe stôp a toho, čo si myslím. Mali ste si vymeniť miesta, ale ona aj tak ostala na tej rozbitej posteli, zatiaľ čo ty si si ľahla na tú lepšiu. Následne začala jesť polievku. Hmmm, čo v tom robí to silné korenie? Do spoločnej polievky ho nikto nedával. Kto chce, ten si trochu dá. Ale po tú polievku si išla ty.“

„Nič z toho nie je pravda.“

„Pozri sa mi priamo do očí a zopakuj mi to.“ Kráľ chytil Naviinu hlavu pevne do rúk a prinútil ju pozerať sa priamo na neho. Ona sa snažila vyhnúť jeho pohľadu, ale márne.

„Čo urobíš?“

„Myslím si, že správnu vec. Videl som ťa v kruhoch. Vieš narábať so zbraňami. Niekedy by si mohla byť dobrá a čestná bojovníčka. Ale na to sa musíš zmeniť v svojom vnútri.“

 

Larynia sa zobudila v inom dome. Na veľkej stoličke mala svoje oblečenie a uvedomila si, že je nahá. Jeden z arkánov jej ukladal veľké zelené listy na jedno zo stehien. Cítila sa príšerne slabá. Len čo uvidela pri sebe arkána, chcela sa od neho odstrčiť. Ten jej niečo povedal a ani nevedela čo a pokračoval v svojej práci. Všimla si krv. Ležala na akomsi stole pokrytom bielou plachtou, ktorá mala okrem bielej aj farby krvavo červenej.

 

„Čo sa stalo?“

„Navia ťa zhodila z kopca.“

„Prečo? Ako?“

„Neviem a ani ma to nezaujíma. Teraz ma dobre počúvaj, nemala by si sa hýbať a keď skončím, musím ťa nakŕmiť.“

„Prečo som celá nahá?“

„Som lekár, na nahotu som zvyknutý. Nerozprávaj a nehýb sa. V žiadnom prípade sa nepokúšaj vstať.“

„Všetko ma bolí.“

„Na bolesť si musíš zvyknúť, ale to prejde. Si príliš krehká, s nami by to nič neurobil taký pád.“

„Musela som Naviu veľmi nahnevať. Naozaj ma to mrzí.“

„Ty si ju nahnevala? Ako?“

„To neviem. Určite som ju urazila.“

„Tak nahnevala alebo urazila? Ale povieš mi to neskôr. Teraz musíš veľa odpočívať. Toto by malo pomôcť.“

 

Arkán namrvil v malej miske niekoľko lístkov a zmiešal ich s vodou. Dal sa Larynii napiť a tá za chvíľu zaspala. Celú ju prezrel a poukladal listy na všetky odreniny. V tom sa zjavila Navia.

 

„Pusti ma k nej.“

„To nemôžem. A keby som aj mohol, tak to neurobím.“

„Prečo?“

„Neviem čo proti nej máš, ale nemala by si tu byť.“

„Ale ja som jej neublížila. Úmyselne by som jej neskrivila ani vlas.“

„Pri tebe je ťažko povedať, čo je úmysel a čo nie. Choď preč.“

 

Larynia v spánku snívala o všetkom, čo doteraz prežila. Na rozdiel od Lussie nikdy extra netúžila po tom, aby bola medzi samými arkánmi. Cítila sa stará a nechápavá, aj keď mala stále len šestnásť cyklov. A práve Lussia jej najviac chýbala. Znovu a znovu uvažovala nad vekom. Čo sa len stane, ak bude mať narodeniny ona? Bude otrávaná, ako Lussia? Alebo ju chvíľu na to niekto rozmetá kúzlami na prach? Jej myšlienky boli čierne, plné smútku a utrpenia. V spánku nikomu nič nehovorila a v svojich predstavách mala Lussiu, ako ju prosí o to, aby práve ona bola medzi arkánmi.

V čase, keď sa mala Larynia zobudiť, ešte stále spala. Arkánski liečiteľ neodhadol správnu dávku a začal sa báť, že sa už nepreberie. Vyšiel von, na slnko a snažil sa aspoň trochu si užiť pekný, aj keď trochu ufučaný deň. Všimol si znovu Naviu, tentokrát v jednom z kruhov. V rukách mala tréningovú palicu a predvádzala bojový tanec. Rozličné otočky a premety, spravidla zakončené úderom do cvičnej figuríny. Tá jej rany samozrejme nemohla vrátiť. Na konci neodložila palicu, ale zobrala ešte jednu. S dvomi palicami, každou v jednej ruke, zasadzovala figuríne ďalšie a ďalšie údery. Chcela, aby ostatní videli jej silu a odhodlanie. Väčšina arkánov si však všimlo skôr jej agresivitu. Nebolo na tom nič zlé, však aréna bola aj pre tých, ktorí chceli zo seba dostať hnev.

Hlavný kruh, ktorý bol úplne v strede, sa zrazu zaplnil. Jeden z arkánov vyzval Naviu na súboj. Žiadna pomsta alebo trestná výprava, len šport. Názov tejto hlavnej časti by sa do jazyka ľudí dal preložiť ako Cesta bojovníka. Nemalo to nič spoločné s bežnými cestami, ale bol to dôležitý bod, v ktorom sa prijímala bojová prísaha. Na to však treba vyhrať boj.

 

„Malé meče,“ zahlásil kráľ Zbeen, keď sa dvojica pripravovala na súboj.

„Dobre,“ odpovedal arkánsky bojovník a vymenil palicu za malý meč, vhodný skôr pre človeka ako pre arkána.

„Malé meče? Načo? To je pre deti,“ oponuje mu Navia.

„Aj pre bojovníkov. Malé meče.“

 

Súboj s malými drevenými mečmi sa začal. Navia agresívne útočila so zbraňou, ktorá jej nevyhovovala. Neustále sa tlačila dopredu a sekala, zatiaľ čo jej protivník sa skôr bránil a uhýbal. Po chvíli bola Navia vyčerpaná, ale namiesto toho, aby poľavila, sa neustále snažila rýchlo súboj ukončiť. Jej agresivita sa nehodila pre tupé mečíky z obyčajného dreva. Od únavy sa jej začali podlamovať kolená a po čase spadla v piesku bez toho, aby bola čo i len raz zasiahnutá.

 

„Postav sa a ukážem ti, ako sa bojuje s dvomi zbraňami.“

 

Napriek veľkej únave sa Navia znovu postavila a podnikla ďalší útok. Ani nevedela ako a zrazu boli obidva mečíky v rukách jej súpera a namierené na jej krk. To bol koniec súboja.

 

Ďalšie dvojice sa dohodli na pravidelných súbojoch a na všetky strany bolo počuť rinčanie rôznorodých zbraní a bojové pokriky. Jedine kráľ bol zamyslený. Naviu poznal dobre, ešte od čias, keď bol obyčajným vojakom. Navia vie bojovať, to sa musí uznať, ale je príliš agresívna. Príliš šialená. Nebezpečná. Neviem, prečo sa nesnaží splniť všetko potrebné. Myslí si, že bude mať iné pravidlá? Alebo že je v niečom oveľa lepšia ako ostatní?

 

Navia sa stiahla, ale už po chvíli strčila do arkána, ktorý ju v súboji premohol. Začala mu hovoriť o potupení.

 

„Prečo si ma potupil?“

„Videl som ťa pri figuríne, dostal som chuť s tebou bojovať. To je všetko.“

„Nie, to nie je všetko. Chcel si ma znemožniť. Chcel si, aby som bola pre ostatných slabá. Videla som, ako si bojoval. Nechcel si ma poraziť, ale ponížiť.“

„Nie, to sa pletieš. Chcel som ťa poraziť. Takto by som bojoval aj proti inému, kto by mal rovnako agresívny štýl boja. O bojovej energií vieš tak ako ja. Prečo si ale tie vedomosti nepoužila v boji?“

„Ty si ma chcel potupiť. Nebojuješ ako bojovník, ale ako zbabelec.“

„Nie, bojujem ako bojovník. Pri útoku minieš viac energie ako pri obrane. Ak sa mi oplatí útočiť, tak útočím. Ak sa mi oplatí brániť sa a unaviť súpera, tak to urobím.“

„To hovoríš ty.“

„To hovorí každý. Spýtaj sa kohokoľvek. Aj kráľa, ak chceš.“

 

Kráľ sa venoval akurát niečomu inému, ale Navia si bola aj tak istá, že by nebol na jeho strane. Časy, keď boli spolu, sú dávno minulosťou. Teraz som silná a schopná. Prečo to nevidí? Prečo to všetci nevidia? Som lepšia, ako oni. Navia sa pozrela na bojujúcich arkánov i na tých, ktorí sa prišli len tak pozrieť. Nevedela, na koho sa má pozerať bez toho, aby sa ešte viac nahnevala. S povýšeneckým pohľadom išla preč a chcela byť sama. Počúvala slová o jej sile a odvahe, ale nevedela, odkiaľ prichádzajú. Obzerala sa okolo seba, ale nik jej nevenoval pozornosť. Len hlas. A ten jej radil, aby bola teraz výnimočne opatrná.

---