Priznanie

     Priznanie

     Ženský hlas v telefóne miestnej polície už tentokrát takmer kričal: „Áno iste, ak by to nebolo vážne nevolala by som na políciu. Ten zápach je neznesiteľný a nehovoríme tu  o nejakom pokazenom jedle. Ak tu neprídete dnes ...,“ nevedela vyhrážku dokončiť a policajt sa našťastie chytil. Taktne sľúbil, že do hodiny sa v paneláku objaví hliadka, ktorá situáciu preverí a pred zložením slúchadla ešte poďakoval.

     Cez kovovú bránu, krátkym dvorom som vstúpila do dvojposchodovej žltej budovy. Tak ako vždy som pomaly zavrela dvere, aby hlučne netresli a prešla úzkou dlhou chodbou, pravidelne prerušovanou dverami. Na každých bola ceduľa s menom a hlavne niekoľkými dôležitými titulmi pred ním. Žiadne okná okolo. Umelé svetlo osvetľovalo jemne oranžové steny. Tlmený zvuk mojich lodičiek kráčajúcich po dlaždicovej podlahe oznamoval môj príchod. Uprostred chodby bol menší priestor s lavičkou a ďalšími dverami. Tie mali ceduľu WC klienti. Dobre ich poznám. Položila som si kabelku a rituálne si obzrela nástenku na stenách nad lavičkou. Poznala som každý oznam na nej. Každý ústrižok z odborného časopisu – doplnený zväčša o usmievavé detské tváričky, každý rýchlo návod ako žiť šťastne a spokojne, typu: cielene sa usmievajte, každý deň si dajte niekoľko pozitívnych cieľov, každý deň majte stretnutie s priateľmi, buďte tvorivý a podobne. Veľmi často sa nemenili a ak vždy som to rýchlo spozorovala. Dnes mi tam niečo nesedelo. Ale mne dnes celkovo niečo nesedelo. To sú tie moje predtuchy. „Ešte sa na chvíľu posaďte prosím, pán doktor Vám bude o chvíľu k dispozícii.“ Uvítala ma tá milá pani čo stále.   Prikývla som s úsmevom na súhlas. Mám to tu rada. Spomeniem si ako som sa prvý krát bála čo to tu môže byť. Teraz mi to príde až smiešne. Z jedných dverí vyjdú dvaja muži. Pôsobia smrteľne vážne a uponáhľane. Rýchlo prejdú chodbou bez toho, aby mi venovali pohľad. Myslela som, že poznám už všetkých klientov objednaných predo mnou a po mne.  Z dverí vybehol môj terapeut. Usmiala som sa s istotou, že mi to vráti a tak aj bolo. „Ešte si spravím kávu,“ poznamenal ako takmer vždy kde ho čakám. Vlastne ma teší, že si na mňa okrem času chce spraviť aj pohodlie. Mám to tu rada.

     Usadím sa v jeho kancelárii do známeho kresla a kým si pán terapeut rozloží pohodlne kávu, moje záznamy a odloží nepotrebné papiere obzerám si okolie. Taktiež mne veľmi dobre známe. Pojmu ordinácia sa pán terapeut vyhýbal, pôsobilo príliš formálne a málo familiárne. Dve kreslá, terapeuticky správne uložené tak, aby sa dalo sedieť blízko, ale aby človek mohol v prípade potreby uhnúť pohľadom. Za nimi stôl permanentne založený celým kopami kariet klientov, testov na vyplnenie a rôznych brožúrok. Dve veľké skrine, ktoré som nikdy nevidela otvorené, ale predpokladám, že sú plné psychologických testov a dotazníkov. Vľavo pri skrini stál stolík na počítač so stoličkou. Monitor ako vždy olepený farebnými lístočkami, ktoré pripomínali nezabudnuteľné.  A ďalšie papiere okolo klávesnice. Aby som nezdvorilo nehľadela na terapeuta ako sa chystá, ešte sa rýchlo otočím k stene posiatej certifikátmi. Tiež som ich poznala všetky naspamäť. Školenie v práci s klientom v odpore, vzdelávanie v komunikačných zručnostiach pre pomáhajúce profesie, relaxačné techniky a hypnóza, terapeutické kurzy...Vždy ma zaujímalo prečo niektoré trvajú len pár dní a niektoré niekoľko mesiacov či rokov. Nevyžaduje každý problém človeka vzdelávanie za rovnaký čas?

     Pán terapeut sa konečne usadil. Svoju žltú dosku kde mal pripnuté papiere s mojím prípadom položil na rameno kresla a hrnček s kávou na jediný maličký kúsok stola, na ktorom neboli papiere. Ako vždy. Zmena bola v tom, že milá pani sociálna pracovníčka, ktorá tu organizovala stretnutia, doniesla dnes ďalšie papiere terapeutovi do ruky. Zacvakol ich na dosku. Čo tam môže byť nového? Môj prípad predsa pozná dokonale.

      Polícia sa snažila najprv slušne zvoniť, potom klopať. Nič nezaberalo aj keď zvuky z bytu zjavne znamenali pohyb vnútri. „Kto tam býva? Kde je do riti ten domovník?“ policajt kričal na ostatných, pretože z bytu sa šíril naozaj výrazný zápach a pobyt na chodbe sa stával stále viac neznesiteľným. Odpovede sa nedočkal. Baranidlo nemali tak len pohľadom odsúhlasil kolegovi, ktorý už bol pripravený dvere vykopnúť,  jeho rozhodnutie.

     Uvedomila som si, že vlastne ani neviem ako dlho sem chodievam. Minimálne mesiace, ale už to bude možno aj viac ako rok. Skúsila som predtým viacero odborníkov. Ale nik nebol ako môj mladý pán terapeut. Neformálny. Nikdy nechodieval v obleku, vždy mal vkusné čierne tričko. Vždy začínal tým, že si elegantne pohladil briadku a spýtal sa ako sa cítim. Prvý krát mi prišiel trochu neprofesionálny, ale už na ďalšom stretnutí som vedela, že on ma dokáže niekam naozaj posunúť. Že s ním sa ja dokážem niekam posunúť. Stačilo niekoľko stretnutí a dokonca som vysadila lieky. Áno lieky. Brala som ich viacero. V období keď sa už depresie nedali znášať som inak nevedela. Vtedy som sa za to strašne hanbila. Ale pán terapeut mi vysvetlil že pri mojej samote sú depresie relatívne bežné a, že to zvládam veľmi dobre. Vlastne už neviem, či nápad s mačkami nebol jeho, alebo ho len vhodne podporil. Teda spočiatku. Kým mi to neprerástlo cez hlavu. Potom bol prísnejší. Zviera ponúka lásku, ktorá nevyprcháva. Ach aká blbosť. Nikdy som nebola mačacia mama obklopená húfom mačiek. Nepotrpela som si na šľachtené rasy. Na výbavičky a strihy. Chcela som len spoločnosť. Zháňala som ich rôzne. Niektoré som si vzala priamo z ulice, jednu dokonca kúpila v malom obchodíku so zvieratami.  Vždy som mala naraz len jednu. Od istej doby už len kocúrov. Áno presne tak. Jedinou špecifikáciou bolo pohlavie. A veď aj tak. Nakoniec, o všetkých som prišla. Láska zvierat je bez toho “ale“, ale nie je nekonečná. Áno aj mačke sa dokážete zunovať. Môžete ju hladiť do bezvedomia, kŕmiť tým najlepším čo sa dá kúpiť a hovoriť s ňou a ju to všetko prestane baviť. Niekto si to na mačkách cení. Sú také samostatné, také svojské, také prefíkané. Ak sa mačka chce, kľudne Vám vyskočí aj z náručia a odbehne rovno na niekoľko dní mimo Váš dosah. Niektoré sa mi stratili za pár mesiacov. Niektoré už po niekoľkých dňoch. Jedného kocúra som vyhodila za mesto, lebo som nedokázala zniesť jeho pohľad. Viete si predstaviť pocit, keď v očiach hýčkaného mačiatka vidíte, ako Vami pohŕda? Nažerie sa, nechá sa vyhladkať a čaká kedy pootvoríte okno, aby vybehol za von.  Z myšlienok ma vytrhol terapeut.

     „Ták, dobrý deň pani S. ako sa dnes cítite? Opýtal sa spevavým tónom. Samozrejme, že sa opýta –vedela som. Nechcem sa hneď začať stážovať.  Nechcem o tých svojich snoch. O tých stavoch keď vídam špinu vo vani a po podlahe kúpeľne či škvrny na stenách. Zväčša stačí na chvíľu zatvoriť oči a všetko sa napraví. „Dobre,“ povedala som so zadržaným dychom, aby som na chvíľu potlačila to napätie. Keď som ho s výdychom vypustila von začala som plakať. Nahlas. Slzy mi tiekli po tvári a z nosa začal vytekať sopeľ. Muselo to na pohľad odporné a zvyčajne sa mi to nestávalo, teda určite nie na začiatku, ale dnes to išlo akosi samo. „Nie, nemám sa dobre, chcem sa... musím sa s niečím priznať. Už dlho Vám to tajím. Ale nezvládam to. Viem, že sú to len mačky. Ale, ale ...“ zajakávala som sa ako malé decko prosiace rodičov o odpustenie za prúser v škole. Hľadel na mňa akoby ma videl prvý raz. Dlhšie mlčal a zjavne formuloval v hlave otázky. Keď konečne otvoril ústa, už som neplakala, len mi ticho kvapkalo z mokrách líc a zvierala som ním podanú vreckovku. Čakala som čo bude. Ešte si niečo poznamenal do papiera. „No nech sa páči od začiatku.“ Tomuto psychológovia vravia otvorené otázka, zámerne nespomenú nič konkrétne, aby nenavádzali na odpoveď. Poznám už toľko takých ťahov. Napríklad aj to, že po otázke sa vždy pozrie do papierov, aby ma pohľadom nenáhlil s odpoveďou.

      Keď sa konečne dostavil domovník s univerzálnym kľúčom polícia mala dvere dávno vykopnuté. Domovník zadýchane podával kľúč policajtovi, ktorý ostal na chodbe. Ten však ostal stáť jemu otočený chrbtom a zvracal. Domovník sa otočil smerom k pootvoreným dverám bytu. Do tváre ho udrel nepríjemný zápach. Viem zvyčajne sa hovorieva, že zápach udrie do nosa, ale tento bol taký silný a odporný, že zasiahol aj oči, ktoré odpovedali slzami. Domovník by v tej chvíli prisahal, že zápach mu nasýtil aj kožu.

    „Viete, že mi utekali,“ začala som. „Že ma nechceli,“ tu som sa zarazila pretože mi prišlo nevhodné takto hovoriť o mačkách, ale bola to pravda. „Našla som spôsob ako predchádzať sklamaniu. Sú to predsa len zvieratá,“ ospravedlňovala som ešte pred odhaleným. „Tak som niektoré, teda niektorých lebo som začala až tými kocúrmi,“ dramaticky som sa nadýchla a stíšila hlas, “utratila.“  Chvíľu som sama uvažovala na tým strašným slovom. Čakala som v jeho tvári zdesenie. On si však len odpil z kávy a keď som nereagovala na gesto rukou povedal nahlas, aby som pokračovala. Čo to s ním dnes je? Kde je tá empatia, či ako tomu vravia. Kedysi mi ma chlácholil aspoň nejakou frázou, „to muselo byť ťažké, rozumiem ako Vám, alebo naopak ani si neviem predstaviť čo prežívate,“ proste ľudskosť. Ľudský, nie len odborný, preto tu predsa chodievam. „Asi len dve či tri, teda dvoch či troch,“ pokračovala som teda,“ prvého nechtiac. Chcel vybehnúť a vedela som, že sa nevráti niekoľko dní, alebo už vôbec. Hladkala som na gauči a chcel sa mi vymaniť tak som ho stisla. Silno stisla. Asi som ho chvíľu škrtila  a keď sa mu podarilo vytrhnúť sa poškriabal ma bastard jeden. Hodila som po ňom fľašu. Rozbila som mu hlavu. Trochu krvi, ale nič vážne. Veď mačky majú predsa deväť životov. Ale ochromilo ho to. Videla som to zdesenie zvieracích očí. Mačky sú veľmi pohyblivé tak som mu surovo pristúpila chvost až mraučal na celé okolie. To ma vytočilo ešte viac. Starala som sa o neho. Milovala som ho a on ... Tak som ho tou fľašou tresla ešte raz, ešte viackrát. Viac ako bolo treba na to, aby skonal.  Ale bolo mi tak dobre.“ Pri tejto vete som musela vidieť oči pána terapeuta. Čakala som odsúdenie. Neviem ako sa posudzuje týranie zvierat, ale iste to nie je normálne ani v mojej situácii. Teda v mojom psychickom stave. Jeho oči neprezrádzali nič. Žiaden súd. Žiadne opovrhnutie. Profesionálne pokyvovanie hlavou. Prehovoril keď som chcel začať o ďalšom, „čo ste spravili s telom?“ otázka ma až tak nezarazila, psychológovia sa vždy pýtajú na nepodstatné detaily, aby si utvorili komplexný obraz situácie, ale prišla mi ako nevhodné vyrušenie. „Hodila som ho do veľkého kontajnera na odpadky na rohu ulice. Samozrejme v noci, aby ma ľudia nevideli, mám ešte nejakú hrdosť.“ Pri tom som sa trochu pousmiala, ale zjavne to nefungovalo. „Ten druhý,“ pokračovala som teda so zvesenou hlavou, kým on  písal ako najatý. „Druhého som proste utopila. Už nie tak afektívne. Bolo mi jasné, že je dáky divný, ani som ho nejak zvlášť nemala rada. Divne páchol.“ Všetci vieme aké majú mačky vzťah k vode a kúpaniu, ale ten kocúr to miloval. Užíval si moju starostlivosť, ale sám od seba neprišiel nikdy. Vždy som ho musela vziať na ruky ja. Vždy som ho musela volať a lákať na potravu. Dožralo ma to. Tak som si na jeden kúpeľ pripravila rukavice. Aj tak to bolo ťažšie akoby sa mohlo zdať. Kým som ho pár krát netresla ťažkým železným kľúčom neostal pod tou vodou. Celú vaňa bola potom plná krvi a olepená chlpmi. Celé hodiny som to drhla.“ Nadýchla som sa. On stále  len písal a počúval. „Pokračujte pani S.“ posmelil ma, zas mi prišiel formálnejší ako predtým. „S tým posledným to bolo iné,“ chcela som pokračovať, ale zaskočilo ma čo som videla. Pán terapeut mal dnes košeľu. Vydesilo ma to. Nikdy nenosieval košele. Na chvíľu sa mi zdalo, že som niekde úplne inde. Že ja som niekto úplne iný. Prišlo mi zle. Naplo ma na vracanie a zakrútila sa mi hlava. „Napite sa,“ sociálna pracovníčka mi podával pohár vody. Neviem kedy vošla, ale prišlo mi to vhod. Keď som ho vypila na jeden hlt bolo mi lepšie. Veci sa vrátili do normálu. Známe prostredie. Pán terapeut v tričku a s láskavým úsmevom, ktorý mal silnejší efekt ako väčšinu psychologických techník. Chvíľu som sa ospravedlňovala a utierala si pot z čela. „Já nechcem Vás zdržiavať,“ zdôraznila som keď som si všimla, že aj pani sociálna pracovníčka ostala v kancelárii a sadla si na stoličku k počítaču. Pozrela som na hodiny na stene. Mala som dojem, že dnešná hodina terapie trvá akosi dlho. „Máte času koľko budete potrebovať pani S.“ poznamenal terapeut. Zvláštne zväčša bol v tomto prísny na minútu. Vyhovovalo mi to. Mrzelo ma prečo ma dnes neoslovuje krstným menom, ale nevládala som sa sústrediť na všetko čo mi dnes príde divné. Som predsa u svojho terapeuta a tu mám čas pre seba. 

     Keď policajti vstúpil do bytu prvé pootvárali okná, aby zmiernili puch. Prehľadávali všetky miestnosti. Všade bolo relatívne čisto. Kúpeľňa žiarila čistotou a voňala citrusovými plodmi. V kuchyni bolo poznať  ženskú ruku a celý byt bol pekne uprataný. Zápach sa šíril najmä z malej miestnosti, ktorú by väčšina  používala ako pracovňu. Keď tam otvorili dvere, aj tí najskúsenejší odvrátili zrak a ostali stáť na prahu. Mužské telo bolo položené na príliš malom stole takže mu končatiny viseli po stranách. Z každej kvapkala krv. Keď prišiel jediný policajt bližšie uvidel, že je telo pozdĺžne rozrezané na polovicu a väčšinu vnútorností bolo odstránených.  Tie boli napchaté do vedier pod stolom. Niekoľko čriev a neidentifikovateľných vnútorných žliaz z vedier trčalo čím sa ušpinila väčšina podlahy pod stolom a okolo neho. Policajt vybehol z bytu na chodbu a začal zvracať. Domovníkovi s kľúčom v rukách nevenoval pozornosť.

     Dotykom na pohár som požiadal o ďalšiu vodu, napila sa a pokračovala. „Posledného kocúra som tak veľmi ľúbila. Bol taký iný. Motal sa raz len tak blízko bytovky podvečer. Sám. Modrooký, celý biely. Ako často mávajú mačky modré oči? Obzvlášť také pouličné. Nalákala som ho na misku mlieka a pár koliesok salámy. Potom už stačilo len nechávať pootvorené dvere a sám prišiel ku mne. Príde Vám to choré tešiť sa pri nákupe na radosť v očiach domáceho miláčika? Hodinky som s ním v lone presedela pri telke. Na mojich kolenách spával, kŕmil sa aj očistne olizoval, tak ako to mačky robia. Takmer mesiac som mala pocit, že sa toho nikdy ani jeden nenabažíme. Našla som spoločníka, ktorý ma už neopustí.  Mesiac –iné meno ani neprichádzalo v úvahu, mi rozjasnil život.“

    „Potom prišiel marec,“ pokračovala som. „V marci majú mačky to obdobie...“ stačilo mi pochopenie zjavné v jeho pohľade.  Ťažko som prehltla. „Škriekanie tých mačacích kuriev sa ozývalo pod oknom stále hlučnejšie a on začal byť taký nepokojný. Veď ja tomu rozumiem. Veď som ho nechcela vlastniť, ale keď sa mu podarilo prvý raz utiecť neukázal sa dva dni. Dva dlhé noci. A tak strašne potom páchol. Neznášala som ten zápach. Mala som pocit, že všetka moja snaha vyšla proste vnivoč,“ slzy mi ticho stekali po tvári a hanbila som sa nadväzovať očný kontakt s kýmkoľvek v miestnosti.  „ Chcela som ho len zasa občas smieť hladiť. Občas.“ Poslednú vetu som povedala skoro šeptom. „A vtedy ma to napadlo. Najlepší spôsob ako si ho uchovať bude preparácia.“

     Zase sa mi akosi zatmelo pred očami. Pretrela som si dlaňami tvár. Skúsila som hľadieť do steny, aby som sa spamätala. Žiadne certifikáty. Hľadela som na polystyrénovú nástenku posiatu bielymi papiermi s textom. Farba steny stratila tú svoju veselú sýtosť a stávala sa už len bielou.  Žmúrila som rozhliadajúc sa okolo a snažila sa pochopiť ten zmätok. Pán terapeut mal zase košeľu. Prečo má košeľu? Pani sediaca pri počítači bola zrazu niekto úplne iným a v miestnosti bol ešte jeden muž. Ten mal uniformu. Pozrela som terapeutovi do očí aj keď som už dobre vedela, že to nie je on. „Pani S.? oslovil ma s otázkou. „Viete kde ste?“

    Vedela som.