Zaprášená neha

Zaprášená neha

      Upršaná noc sa krátila pomaly. Pomalšie, než kedykoľvek predtým.

     Stál som pri okne, hľadel na rozmazané svetlá hlboko podo mnou a zavše sa nielen po skle zviezla studená kvapka. V takýchto chvíľach som cítil hluchú prázdnotu po niekom, koho som vlastne nikdy dobre nepoznal. A daždivé jesenné noci mi túto stratu pripomínali so zlomyseľnou pravidelnosťou. Akoby mi pochmúrne bubnovanie dažďa klopalo na dvere svedomia a nebol tu nik, kto by mi ich pomohol raz a navždy nechať zatvorené. Ostal som sám. Starý, nepotrebný, zbytočne zaberajúci miesto v ošumelom Domove dôchodcov, kde noví čakatelia dúfali, kým niekto ako ja neodíde nadobro. A hlavne naveky. Ako supi vyčkávali na moju posteľ, kam som si napriek všetkým očakávaniam večer čo večer líhal, aby som z nej uprostred noci vstal a nechal sa kváriť spomienkami.

       Dážď ustal a vystriedala ho hmla. Vzduch bol chladný, priam mrazivý, nevľúdny. Ideálny čas na prechádzku, kam chodievam raz v roku. Vždy dúfam, že naposledy.

       Klopkanie palice o popraskaný chodník bolo jediným zvukom široko ďaleko. Kráčajúc popamäti som žmúril oči a snažil sa nevnímať zarosené okuliare. Zdalo sa mi, že v to ráno aj šelest lístia statných gaštanov akoby prestal. Vo vzduchu viselo zlovestné mlčanie. Bolo iné, aké na cintorínoch býva. Toto ticho naháňalo strach a zavše som sa, pokiaľ mi to staré telo dovolilo, prudko otáčal. Nikde ani živáčika, len mokré kamenné lôžka večnosti. Cítil som na zátylku ľadový dych smrti a napriek strachu sa pousmial. Už to nebude dlho trvať.

      Keď som zastal pred strohým pomníkom, obloha sa rozplakala namiesto mňa. Vyprahnutá duša starca už nemala zásoby slanej vody, ktorými by pokoropila hrob tej, čo už vyše štyridsať rokov spala v hlbokom, hlinenom lôžku. Drevený baldachýn sa dávno rozpadol, burina si prerazila cestu všetkým, čo jej stálo v ceste.

      „Eliška," zašepkal som zachrípnuto. „Odpusťte mi."

       Zviezol som sa na studený pomník a vrátil sa v spomienkach o štyridsať rokov späť.

 

      „Pán doktor," zvolala mladá žena, „žiadam vás, aby ste moju mamu presťahovali na inú izbu. Nepripustím, aby s tou osobou bola v jednej miestnosti!"

     Prekvapene som na ňu pozrel. Nebola prvá, kto sa na Elišku Navrátilovú z izby č. 214 sťažoval. Nebolo dňa, aby nepribehol niekto z príbuzných a nežiadal preloženie. Nerozumel som tomu. Pacientka Navrátilová mala krátko po päťdesiatke, slobodná, bezdetná, navonok azda chladná, no ja som vedel svoje.

      „Smiem vedieť prečo, slečna? Vaša matka má všetko čo potrebuje."

      „Pch! Akurát musí strpieť tú ženskú!"

    „Máte na mysli pani Navrátilovú?" spýtal som sa mierne, hoci odpoveď som poznal.

     „Áno, ju. Ani vy by ste nechceli, aby niekto z vašich blízkych musel bývať s niekým ako ona. Smrdí, je nepríjemná, dotieravá, závistilivá a zákerná!" vymenovala jedovato kruté slová a inak peknú tváričku zhyzdila grimasa.

       Zmienku o mojich blízkych som akoby prepočul. Žiadni totiž neboli. Bol som sám ako Eliška Navrátilová, no na rozdiel od nej, som bol považovaný za celkom dobrú partiu. Lekár, zabezpečený, pohľadný, empatický, no hlavne stále slobodný. Kým všetci ostatní na Elišku pozerali krivo a s pohŕdaním, ja som v nej videl viac, než všetci pacienti, lekári a rodinní príslušníci dohromady.

      „Mrzí ma to," povedal som s istou dávkou zadosťučinenia, „no vaša mama musí ostať tam, kde je. Inú voľnú izbu momentálne nemáme."

      „Toto tak nenechám." Zvrtla sa na opätku a zmizla v žiare neóniek.

       Vrátil som sa na lekársku izbu. Kolega Lubor usrkával kávu. Zopár kvapiek mu zdobilo už zájdený biely mantel.

       „Problémy?" spýtal sa nenútene, ani nezodvihol zrak od novín.

       „Stále tá istá pesnička."

        „Zasa Navrátilová?"

        Prikývol som.

        „Mali by sme ju už prepustiť. Iba čo tu kazí vzduch, baba jedna."

       Mlčky som sa pohrával s uškom prasknutej šálky. „Čo o nej vieš?"

        Neuplynul ani polrok, odkedy som prišiel do tohto malého mesta, kde sa takmer každý s každým pozná, no v návale povinností na novom mieste, som okolité dianie za múrmi nemocnice nevnímal.

        Lubor sa uškrnul, prasačie očká zasvietili, keď s vervou spustil: „Zdedila obrovský majetok po rodičoch. Nikto nevie, ako k nemu prišli, no vraví sa, že poctivosť ich k nemu nedoviedla. Z ich jedinej dcéry sa stala lakomá striga a nikdy nekúpila žiadnemu decku ani len cukrík. Mohla mať vilu, no žila v tom starom dome na konci Jarnej ulice. Odmala to bola čudáčka. Vždy utiahnutá do seba, zasnený pohľad. Vyšinutá ženská, čo ostala na ocot. A aby sa pomstila celému okoliu, začala na dvor a záhradu zvláčať všelijaké staré haraburdy. Darmo ju susedia prostili, aby upratala, že sa v tom binci začínajú množiť potkany. Rehlila sa im priamo do tváre. Robila zle, všade kam prišla. S každým sa hneď zadrapila, hádavá beštia, ktorej by sa asi nerátal deň, keby niekoho neurazila."

        „Odkiaľ to všetko vieš?"

        „Dopočul som sa. Každý to vie. A mimochodom, nerav mi, že si si nevšimol ako zapácha. Vraví sa, že to tak smrdí tá zlosť, ktorou je celá prešpikovaná."

         Odišiel som von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Luborovo rozprávanie mi nedávalo zmysel. Zavše som prechádzajúc okolo Elišky Navrátilovej poťahoval nosom, no nikdy som žiaden zápach necítil. Iba jemnučkú vôňu parfému.

         Prechádzal som sa po nemocničnom parku, keď som ju uvidel. Sedela na najkrajnejšej lavičke bokom od všetkých okolochodiacich a tvár jej halil smútok.

       „Dobrý deň, Eliška," pozdravil som. Už pred pár dňami som ju začal oslovovať menom a nebránila sa. Možno som bol jediný, kto sladko znejúce meno vyslovil.

        „Dobrý deň, pán doktor." Hlas mala presiaknutý zármutkom.

       Tušil som, čo je za tým.

       „Tak odišla aj táto," hlesla.

       „Viem. Bola za mnou jej dcéra."

        „Už ku mne nikoho nedávajte, prosím vás. Je to potom ešte horšie." Eliškine oči sa zaleskli a neobratne si otrela zradnú slzu.

       Vzal som ju za ruku. „Nedám. Ak si to prajete."

       Usmiala sa. „Vy jediný ste na mňa dobrý, pán doktor."

        „Ja jediný viem, kto ste. Anjel."

        „Anjel, ktorého majú všetci za netvora."

       „Tak im to povedzme," navrhol som nesmelo.

       „Nie." Pozrela na mňa a v tom pohľade bolo všetko. „Aj tak by nik neuveril."

       „Nenechám vás v tom, Eliška."

       „Necháte. Ako všetci."

        Keď som nasledujúci deň ráno prišiel do nemocnice, Eliška Navrátilová už bola preč. Odišla bez jediného slovka vysvetlenia, rozlúčenia. Odišla, aby som ju viac živú nevidel. Až po vyše mesiaci som sa odhodlal navštíviť ju.

         K domu na Jarnej ulici som kráčal s obavami, čo nájdem. Namiesto skladiska odpadkov som našiel malý, burinou obrastajúci dvor a malú predzahrádku s nezábudkami. Po neporiadku či potkanoch ani stopy.

        „Eliška, ste tam?" zaklopal som na zaprášené okno.

        Ticho. Zaklopal som znova, silnejšie. Skúsil som vchodové dvere. Boli otvorené. Elišku som našiel na posteli bez známok života. Usmievala sa. V ruke držala čerstvo odtrhnutú nezábudku. Musela ju vziať ráno, predtým než vydýchla naposledy. Konečne našla pokoj.

       Na jej pohreb nik nepriešiel. Ani ja. Je smutné, keď človek odchádza na Druhý svet úplne sám.

       Doteraz neviem, prečo som tak urobil. Nepriznal sa k nej. Nepriznal sa, že som v nej objavil anjela, ktorý po nociach pomáhal ostatným pacientom. Mlčal som, že Eliška chodievala k tým, čo celé noci prestonali a obetavo prikrývala zimnicou sa trasúce telá. Otierala čelá od potu, dolievala čaj do pohárov a deťom zavše čítavala rozprávky. Vedel som, že ona je ten obetavý anjel, no neviem prečo som ja jedniný dostal dar vidieť to. Pre všetkých ostatných bola odporná, zatrpknutá ježibaba. Nikdy nikomu nepovedala, ba ani nenaznačila, čo všetko pre ostatných robí. Majetok, o ktorom sa zmieňoval Lubor, rozdala rôznym charitám a sama žila skromne. Netuším, kto, kedy a prečo, začal o nej šíriť také nepravdy. Možno to bolohrdnutý nápadník, ktorému však šlo iba o peniaze. Možno to bol niekto, kto mal zálusk na domček na Jarnej ulici. Mohol to byť ktokoľvek. No nech je ako chce, zlej povesti sa Eliška nikdy nezbavila.

        Keď som prvý raz zašiel na jej hrob bez jedinej kytičky či sviečky, pršalo. Na chladný kameň som položil nezábudku a prosil o odpustenie, že som toľké roky mlčal o jej dobrote.

 

       Spomienky odvial navrátivší vietor a pod mokrý kabát sa vkrádal chlad. Práve tichý vetrík so sebou doniesol vôňu, ktorú som cítil iba ja.

       Dážď mocnel, keď som ju zahliadol blížiť sa spoza pomníka. Staré telo objal skutočný anjel a v Domove dôchodcov sa v ten deň uvoľnilo lôžko.

---