Dvaja básnici

 

Boli raz dvaja básnici. Jeden z nich si raz prečítal báseň toho druhého a keď sa spolu stretli ten čo čítal báseň básnikovu

sa ho opýtal:"Udrel si ženu?" Básnikovi sa zazdalo, že básnik sa opýtal pohoršene, že ho odsudzuje a ani nevie ako to

bolo." Iba som ju ťapnul po chrbáte, lebo z mňa robila lenivého. " Vrieskala aby išiel odtiahnuť betónový poklop na

studni aby si mohla spustiť vedro do studne. Chcela popolievať záhradu. Povedal jej, že bude pršať. Išla si to teda uro

biť sama. Išiel za ňou, lebo by mu to potom dala vyžrať. Pri studni mu vyčítala:"Vypadni! Toto ti nikdy nezabudnem."

      "Ja ti to nikdy nezabudnem,"bránil sa básnik. Stále vrieskala. Preháňala to a tak ju ťapnul po chrbáte. Nie iba za toto.

Vrieskala dnes celý deň. Aj po minulé dni vrieskala. Rýpala doňho dosť často. Nebolo to preto, že mali na vec rozdielny

názor. Bola to aj pomsta za minulosť. Keby nebolo jeho tak ju deti poslúchajú. Bolo to za to ako sa k nej správal a aj nieke

dy teraz zle správa. Básnik teraz už vedel, že rys jeho povahy, keď je ona vedľa neho je nenávisť za to, že ho nezabáva. Pri

padalo mu, že ani snáď jeho žena necíti, keď bol pri nej zaujímavý, nijako nereagovala. Reagovala iba vtedy, keď bol zlý.

"Aj ja by som chcel niečo pekné cítiť,"vravel si básnik. Rysom povahy jeho ženy sa stala pomsta. Hlavným rysom pomsty

boli chyby za ktoré by kedysi sa iba usmiala. Ani ona sa nezabávala, lebo potom by doňho nerýpala. Hlavným výsledkom

rýpania v takýchto zlých chvíľach je niekoho dokázať vyprovokovať a potom sa nám uľaví. Nemala peniaze, šťastie a syn

ostal poškodený z drog.

     Ako ju ťapnul vybehla jeho žena na schody a odtiaľ hádzala plačúc po ňom kvetináče. Chcela po ňom niečo, čo nebolo

rozumné. teraz naozaj nebol lenivý, vravel si básnik. Stále mu vŕtalo v hlave, či tou otázkou ako sa ho básnik opýtal, či ud

rel ženu, či ňou nenaplnil akt súdenia a tak preto sa rozhodol, že o tom napíše báseň. Napísal báseň:

                                                                                                               Tú báseň že zbil ženu nenapísal

                                                                                                                Nejako sa to dozvedel tamten

                                                                                                                a posúval tú báseň ďalej

                                                                                                                a ten čo zbil ženu sa dozvedel  

                                                                                                                od jedného že ho jeden ohovára  

                                                                                                                Ohováranie je hnusná vec

                                                                                                                Niekto to schová za to že ho

                                                                                                                rieši a chce mu pomocť

                                                                                                                 vobec mu to nepraje 

                                                                                                                vobec ho to nepohoršuje

                                                                                                                iba ho rieši nepraje mu to

 

                                                                                                                 Že zbil ženu...iba ju ťapnul po chrbáte

                                                                                                                  našťastie

                                                                                                                  Čo ju mal čo ťapať?

 

                                                                                                                   Človek nenávidí ohováranie

                                                                                                                   lebo nenávidí súdenie

                                                                                                                   Ohováranie je súdenie

                                                                                                                   a súdenie je najhorší hriech

                                                                                                                   Ohovára a nevie dovody

                                                                                                                   On sám ľutuje že to urobil

                                                                                                                   Aj keď doňho neúnosne vŕtala

                                                                                                                    mal sa smiať

                                                                                                                    Na hnev sú všetky dovody slabé

                                                                                                                    Jeho vina stále je silnejšia

                                                                                                                    ako jej odpustenie 

                                                                                                                     Nie že by jej až tak ublížil a nechcela

                                                                                                                     s ním žiť je to neodpustiteľné

                                                                                                                     Stalo sa to druhá šanca neexistuje

Básnikovi sa zdalo, že túto hádku mu poslal boh, urobil z neho hlúpeho zato, že v jednej básni rozširoval nepravdy. Nie

vždy ho hlúpym urobil Boh. Zvádzal to na seba a nie na Boha, keď sa mu nedarilo a bol hlúpy. 

    Básnik, čo sa ho opýtal či udrel ženu si ale vztiahol báseň na seba a keď tamtoho básnika stretol čo napísal báseň o

ohováraní začal mu nadávať:"Ty asi preto si taký, lebo tvoja poézia je denník nevzdelaného hoväda." Básnik mu pove

dal:"Ty chudáčik moralistický. Pozri sa do zrkadla a tam uvidíš hovädo." Ale potom ešte dodal:"Nepísal som to otebe ne

možem zato, že si si to vztiahol na seba. Len ma inšpirovala tá tvoja otázka." A v pokoji sa rozišli. Básnik premýšĺal:"Opi

soval som iba situáciu, alebo som sa nahneval na tú otázku, že ma súdi a chcel som sa mu tou básňou pomstiť?" Bolo

to tak aj tak a trochu to patrilo aj tomu básnikovi tá báseň,"pomyslel si básnik. Ale išlo veľmi aj o ľudí. Tým som venoval

hlavne tú báseň. Asi to bolo pól na pól. Polovica pre básnika za súdenie a polovica ako dielo. Neuniesol pravdu. O mne

koľký píšu v básňach a je očividné, že to negatívne je o mne na základe básní škaredých, ktoré som o sebe napísal a

nie som vzťahovačný. Aj keď nič nové nevymyslia a iba sa stotožnia s mojou myšlienkou. Neuniesol pravdu, čím by mo

hol byť namiesto sudcu. namiesto sudcu ohovárač. Čo si to čo mal vzťahovať na seba. Strieĺal prvý súdením. Teda as

poň sa mi zdalo, že mnou pohŕdal. Matka básnikovi povedala:"Robíš zo seba ešte väčšieho hlupáka ako si. Oslabuješ

sa tým, že o sebe píšeš také hnusné básne. Považujú ťa potom za nieko podobného masovému vrahovi. Robíš zo seba

chudáka, ktorý sa bojí bitky a pritom keby prišlo k boju by si zmastil bárskoho. Veď ti to vtedy povedal ten tvoj kamarát ako

si sa ho zastal v meste. napadol ho jeden a začal udierať do hlavy a ty si hneď priskočil a chytil tamtoho bitkára za plecia.

Chcel si ním pohnúť, ale akoby bol zarastený do zeme. Nevyzeral na to, ale mal oveĺa väčšiu silu ako ty. Bol si za prácou

v jednom meste a zobudil si sa na pleskot. Niekto niekoho facká, pomyslel si si. Vstal si a šiel tam. Pred jedným stál malý

muž aten oproti sa usmieval a facklaho. tamten malý nič. Stál akoby ho vystrúhal z dreva. Nezapklakal, nezaskučal, nebrá

nil sa. Vyzeralo to akoby sa to tomu malému páčilo. Ale to najskor nie. Čo mu zbývalo, keď pred ním bol taký chlap. Vedľa

toho chlapa sedeli na stole ďaľší dvaja, ktorý sa tomuto krutému divadielku prizerali a bolo vidno, že sa zabávajú.Toto sa

mi nepáči, povedal si tomu chlapovi. On povedal:"Chceš aj ty?" A vzápätí povedal:"teba by som nikdy nezbil." Z tých dvoch

čo sa prizerali bol jeden ten čo si ho zachránil pred bitkou v meste. Keď si tamtoho malého muža zachránil od faciek pove

dal si mu, že by ťa ten chlap určite premohol a on s úsmevom povedal:"Určite nie." Ráno, keď sa stretol malý muž s tým

chlapom silák mu vraví so smiechom, keď ho uvidel s tvárou zapuchnutou:"Čo ťa poštípali včely Honzo?"

    Keď sa raz stretli títo dvaja básnici ten jeden čo napísal báseň ohovárač si myslel, že ten druhý zaútočí, ale on nezaúto

čil, lebo sa mu ospravedlnil, že to nepísal o ňom. "Mohol sa ovládnuť a nevztiahnuť to na seba," vravel si básnik aj keď to

negatívne by bolo zrovna o ňom. Do druhých by si to nedovolil ohovárač, keby o ňom písali, lebo o nich nevedel svinstvá

a vážil si ich. Aj včera o ňom ohovárač napísal báseňv novinách. Najprv mal chuť mu to vytknúť ale potom si povedal:"Od

pustili si, teda on odpustil ohováračovi, tak ho nazval. On mu odpustil ohováračovi a zároveň sa mu ospravedlnil. Áno od

pustil, lebo si myslel, že si to nemal ohovárač vztiahnuť na seba. To negatívne čo patrilo trochu jemu a trocha ľuďom ako 

dielo. A on sa nemal podráždiť, keď sa ho opýtal ohovárač či udrel ženu. Keby bol zrovna pohoršený. A nemal o tom písať

báseň v ktorej sa tamten básnik našiel. Našiel si v tom ohovárač pomstu za tú otázku. Ale básnik bol stále nahnevaný na 

ohovárača, lebo si myslel, že si to nemal vztiahnuť na seba, lebo ohovárač bol vinný. On prvý si začal. On prvý súdil. Ne

mal si to vztiahnuť, lebo sa mal ovládať. Nemal si to vztiahnuť, lebo to nebolo o ňom. Bol nahnevaný na ohovárača, lebo

nestrielal po ňom, ale po jeho tieni. Musel sa ovládať a presvädčovať tú silu v sebe, aby si nemyslela že ohováračovi dlží

útok. Pomyslel si básnik:"Zaútočil som ja prvý, ale stále si myslím, že mu útok dlžím. Útok za to, že ohovárač zaútočil zato,

že on zaútočil prvý. Lebo si stále myslel, že ohovárač súdil a tak zaútočil prvý. "Neviem si priznať pravdu ja, alebo ohová

rač?" Premýšľal básnik. "Naozaj sa pohoršoval? Keby aj nie. Musím mu vrátiť, že zaútočil, keď som ja zaútočil, lebo sa mi

nezdá, že som ja zaútočil prvý." Prestal na to myslieť a napísal báseň o tom, že báseň ohovárač bola namierená proti oho

váračovi. Neprešiel deň a dočkal sa básnik odozvy, kde ho v celej svojej básni Ohovárač uráža. Ohovárač zaútočil. Básnik

čítal jeho báseň plnú zloby. Títo dvaja básnici boli každý z inej zeme. Títo dvaja sa práve stali kráľmi vo svojich zemiach.

Ľudia vedeli o ich spore a vraveli si:"Čo nás čaká, keď budú títo dvaja kráľmi? Najskor vojna. Toto ale dopadne...."

                                                                                                                                                     

                                                                                                                                                     

---