Zelené Vianoce

Zelené Vianoce

       V kozube pukali horiace polená a mihotavé obrazce plameňov sa odrážali od stien starého domu. Horská dedina, ktorej bol súčasťou už vyše šesťdesiat rokov, sa chúlila v malebnom údolí. Už druhý deň odolávala snehovej metelici. Káble elektrického vedenia neodolali nánosom snehu a takmer stovka obydlí sa vrátila do čias sviečok a lampášov. Včerajšia lavína pochovala jedinú prístupovú cestu, malý obchod so zmiešaným tovarom, ktorý ostal bez čerstvého chleba a pečiva, sa inak čiperná predavačka ani nepokúsila otvoriť. Dvor mala zaprataný snehom, bráničku takmer nebolo vidieť a pokusy susedovcov, ktorí sa pasovali so závejmi, mlčky pozorovala spoza okna.

       „Budeš tam ešte dlho čumákovať?" začula manželovo zavrčanie.

        Neodvetila. Nemalo to význam. Za tých šesťnásť rokov, čo tvorili pár, ho dobre poznala. Mlčky sa od okna odvrátila. Naskytol sa jej pohľad na zatrpknutého muža a deti. Pomyslela si, že je príjemnejšie pozorovať ľudí bojujúcich proti snežnému živlu, než vidieť vlastnú rodinu, s tvárami potiahnutými súknom tkaným z nudy a nechuti.

          „Vydrbaný sneh!" zaklial patnásťročný chlapec a zachmúril sa. Od zloti hodil do ohňa krivé poleno a spŕška iskier oblizla steny kozuba. „Fakt úžasné Vianoce!"

         Zuzana hľadala oporu v manželovi Milanovi, no ten, rovnako ako syn Adam, zaryto prevrtával pohľadom dlážku. Jedenásťročná Monika ledva zadržiavala plač a spodnú peru vzdorovito odúvala. Pani domu s vypätím všetkých síl potlačila narastajúci hnev.

          „Možeš mi vysvetliť, kde si k takému presvedčeniu došiel, mladý pán?" Snažila sa o nenútený, skôr veselý tón.

          Adam mamu obdaril pohľadom, za aký by sa nemusel hanbiť ani človek s titulom najzhnusenejšie pozerajúcich očí, a precedil skrz pootvorené pery: „Že kde? Sa pozri von oknom!"

           „Pozerala som sa doteraz. Až kým ma tuto, váš drahý otec, neráčil svojským spôsobom upozorniť, aby som prestala."

           Milan si radšej vopchal do úst dva linecké kolieska naraz a na Zuzanu ani nepozrel.

         „Veď vidíš, ako je vonku!" soptil Adam. „Ani len von s kamošmi ísť nemôžem!"

          „Dnes sa to aj tak nepatrí. Na Štedrý deň má byť každý doma. S rodinou."

          „A čo tu tak akože mám robiť?" Adam rozhodil rukami a očervenel. „Ani len internet nejde! Mobil, tablet, noťas, všetko mám vybité. Nemôžem hrať ani debilné hry! Monča stále reve, lebo nemôže čumieť na bedňu a toho fňukania mám plné zuby. Asi neprežije, alebo prinajmenšom utrpí nenapraviteľnú duševnú ujmu, keď cez sviatky neuvidí Tri orechy pre Popolušu alebo toho starého chruňa Mrázika! O Perinbabe radšej pomlčím, keby sa mi tá zákeráčka dostala do rúk, udusil by som ju vlastnou perinou, len aby prestala kydať toľko snehu!"

          „Nie je to tak dávno, čo si sa na tie filmy pozeral spolu s ňou a nechcel sa od nich odtrhnúť."

         „Lebo nechcel upratovať," špitla Monika a pozrela na brata.

          Umlčal ju pohľadom. „A načo? Veď aj Ježiško sa narodil v chlieve!"

         „Chceš povedať, že žijeme v chlieve?" Zuzane dochádzala trpezlivosť. Už vyše týždňa sa v domácnosti nezastavila. Vitríny s pohármi, porcelánom a krištáľom, boli vyblýskané, z podlahy sa dalo jesť, všetko sa blyšťalo, tácky stonali pod rôznymi druhmi vianočného pečiva. Snažila sa, aby si sviatky na chalupe príjemne užili, včera s Monikou ozdobili voňavú jedličku, tešila sa na radosť Adama a Moniky, keď si dnes večer rozbalia darčeky. Namiesto toho teraz počúvala samé ponosy. „To mi chceš vážne tvrdiť," hlesla smutne, „že bez počítača, mobilu a telky, neviete, čo robiť? My sme v detstve o takých veciach ani nechyrovali a nechýbali nám."

         „No jasné. Zas jedna prednáška o stredoveku." Adam prevrátil oči v stĺp.

         Milanovi zabehol koláčik. „To si prehnal," hovoril pomedzi odkašliavanie. „Aj keby v tomto momente zapojili vedenie, s notebookom sa môžeš rozlúčiť. Žiaden internet! Čo ste už ozaj rozum potratili? To si neviete nájsť inú zábavu? Rastú z vás otroci techniky. Keby si radšej vzal do ruky knihu!"

          „Kto by už dnes čítal, keď všetko bolo sfilmované."

          „A k čomu ti to je, keď vypadne prúd? Veď vy za pár rokov nebudete vedieť ani spláchnuť, kým vám s tým nepomôže nejaká aplikácia v smartfóne."

        „To by som nejaký smartáč musel najprv mať!"

         Milanovi navrela žila na spánkoch a pozrel na úhľadne naukladané balíčky pod jedličkou. Zohol sa a začal sa nimi prehrabávať. Adam ho zarazene sledoval. „Dočerta, ktorý to je?"

         Zuzana ukázala na červenú, ligotavú krabičku, na vrchu ktorej trónila zlatá, rozstrapkaná hviezdica. Milan balíček vzal a otrčil pred Adama. „Tak! A môžeš sa s ním nadobro rozlúčiť," odišiel s darčekom do spálne a prepočul Adamovo zafrflanie: „Si ho zožer."

        Vzápätí Adama premohla ľútosť a aby zakryl červenajúce oči, chvatne z obývačky vybehol. Po novom mobile túžil už mesiace, no neveril, že si ho pod stromčekom skutočne nájde. O to horšie naň doliehala skutočnosť, že vysnívaný dar mal na dosah a vlastnou vinou oňho prišiel. Nechápal, čo sa s ním deje. Ešte nikdy nebol na Vianoce taký skľúčený a nahnevaný zároveň. Mrzuto pozrel z okna.

          Sneženie neustávalo. Mal pocit, že haldy snehu narástli od posledného nakuknutia von, aspoň o meter. Horúcou hlavou sa opieral o chladné sklo a hnev pomaly vyprchával. Už chcel zájsť za rodičmi a sestrou, keď ho upútal pohyb na dvore. Medzi šopou a altánkom zočil sotva šesťročného chlapčeka. Bez čiapky, šálu a poriadnej bundy, sa krčil v prístrešku pre drevo. Adam si pretrel oči a uistil sa, že sa mu to nezdá. Potichu vykĺzol na zasypaný dvor a brodil sa k chlapcovi. Našiel ho premrznutého a uplakaného, ako dýcha na skrehnuté ruky.

          „Čo tu robíš? Kto si? Ako si sa sem dostal?"

          Chlapček na Adama vyľakane pozrel. „Je mi zima."

          Adam ničomu nerozumel. „Poď," povedal. Chlapec sa nehýbal. Vzal ho teda na ruky a kráčajúc po vlastných stopách, vrátil sa do domu.

          Staré, schodené chlapčenské čižmičky s prazvláštnymi zelenými šnúrkami, dal tesne k radiátoru a držiac nečakaného hosťa za ruku, vošiel do obývačky. Oheň veselo praskal, teplo sa rozliehalo po celom dome, z táciek voňali koláče a chlapčekove oči sa zaleskli. „Našiel som ho na dvore," povedal Adam a postrčil ho ku krbu.

           „Kto je to?" spýtala sa Monika zvedavo.

           „Čo ja viem? Nepovedal."

           Zuzana podišla k chlapcovi. „Ako sa voláš? Stratil si sa?"

          „Nestratil."

          „Kde bývaš? Zavedieme ťa domov. K rodičom."

          „Nemám rodičov," hlesol chlapček.

          Adam potlačil slzy. Videl, že mama ich premáha tiež. „Odkiaľ si prišiel? Nemáš ani len vetrovku," ozval sa Adam. „Fakt, mami, bol iba v tom svetri. Ani čiapku nemal. Nič."

         „Nechceš?" Monika mu podala včelí úlik.

          Vďačne ho prijal. Kým jedol, Zuzana zašla za Milanom. Ani on z chlapca nič nevytiahol. Nevedeli meno, netušili, kde býva, nedozvedeli sa ani, odkiaľ a ako dlho bol vonku. Vedeli len, že je sám. Uzimený a hladný.

           „Dnes večer ostaneš u nás," rozhodla Zuzana. Čakala námietky, no nestalo sa. Milan, Adam aj Monika prijali oznam pokojne. Zvečerilo sa. Slávnostne prestretý stôl ožarovali červené kónické sviečky, keď všetci piati usadli k štedrovečernej večeri. Bolo to zvláštne a predsa brali malého cudzinca ako samozrejmosť. Monika mu ponúkla vlastnú čokoládovú podkovičku z taniera, Adam zjedol o polovicu menej oblátok s medom a dbal, aby sa chlapček dosýta najedol.

          „Nemôže ostať bez darčeka," šepla Zuzana Milanovi, keď sa deťúrence pobrali k jedličke. Namiesto led svetielok zapálili prskavky a čarovné predstavenie mohlo začať. Odrazu nikomu nechýbal prúd. Boli bez neho slobodnejší, nikoho neťahalo rýchlo k televízoru, aby nezmeškal rozprávku či film. Cítili pokoj a pohodu, ako už dávno nie. Potom Milan porozdeľoval darčeky. Pred Adamom a Monikou sa kopili balíčky, iba pred chlapčekom bolo prázdno. Napriek tomu sa spokojne usmieval. Cítil sa dobre. Adam sa díval na tucet darov, ale jediné, čo ho zaujímalo, bola prázdnota pred chlapcom. Hľadel na svoje darčeky a zvažoval, čoho sa vzdá.

         „Páči sa ti niečo?" spýtal sa po chvíli. „Vezmi si to."

         „Dostal som všetko, čo potrebujem," odvetil chlapček tajomne. „Mám strechu nad hlavou, sedím v dome, ktorý nepokrýva ľad. Som sýty. Necítim sa byť odstrkovaný, nechcený. Nepotrebujem toto," ukázal na darčeky. „Tieto veci nerobia Vianoce."

          Adam sa usmial. Vedel, že keby mu v tejto chvíli všetko vzali, nebanoval by. Hlavne, že mal vôkol seba ľudí, na ktorých mu záležalo a ktorých mal rád. Predstavil si sám seba na chlapcovom mieste. Zošalel by, keby prišiel o rodičov, o dom, do ktorého sa mohol vracať a volať ho domovom. Nedokázal si predstaviť život bez sestry, ktorú, aj keď mu občas drásala nervy, mal rád viac, než by si bol ochotný priznať. Pochopil, o čom chlapček hovorí. Vianoce pohltili Adamovo srdce.

          „No jeden darček by som prijal," povedalo chlapča zrazu. „Mám rád koledy."

          Zuzana potichu začala spievať. Monika sa pridala a Adam s Milanom iba ticho pohmkávali. Ešte nikdy nebol Štedrý večer taký súdržný, ako v tejto chvíli.

 

          „Večera," ozvalo sa z obývačky. Adam sa strhol. Vôbec netušil, kedy zaspal. Rozospalo vyzrel z okna. Mrazivá noc sa chytala žezla, sneženie neustávalo, no pri drevenom altánku nik nestál. Adam vošiel do obývačky. Stôl bol prestretý, sviečky horeli. Presne, ako vo sne. Len malý chlapec chýbal. Navečerali sa a presunuli sa k jedličke.

          „Bez svetielok je to nanič," plačlivo zatiahla Monika.

          Adam ju vzal okolo ramien. „Rozžiarime ho lepšie, uvidíš," povedal a šmátral na dne zásuvky. Konečne vytiahol papierový obal s tuctom prskaviek. Rozvešal ich a škrtol zápalkou. Monika uveličene sledovala prskajúce divadlo. Trvalo krátko, no príjemný pocit, aké zanechalo, si ešte dlho niesla v dušičke.

            Milan postával pri okne, keď odrazu zvolal: „Zapli! Zapli ho! Už ide svetlo!"

            Chystal sa zažať, no Adam ho zadržal. „Nie, nerozsvecuj. Takto je to lepšie."

         Nechali teda zhasnuté, jediným zdrojom svetla ostal iba kozub. Rozdelili si darčeky a Adam si uvedomil, koľko z toho vlastne ani nepotrebuje. Mal rodinu a domov. Na inom nezáležalo. Vzápätí začal nesmelo prespevovať Tichú noc. Mama, otec a sestra sa pridali.

         A pokiaľ u susedov blikali pestrofarebné svetielka vianočných ozdôb a sklá odrážali jas obrazovky, v rodine Adama znela najkrajšia vianočná pieseň. A potom ďalšia a ďalšia. Nerozbalený a neodovzdaný smartfón ležal nepovšimnutý predsa len pri jedličke, no Adama v tej chvíli nezaujímal. Zvláštny sen o chlapcovi mu neschádzal z mysle, stále mal pred očami radosť a vďaku, ktorú si cenil viac, než akýkoľvek dar.

          Už odchádzali na polnočnú, keď si Adam všimol čosi na podlahe. Zohol sa. V dlani držal zelenú šnúrku z detských čižmičiek...

---