Veselé príhody zo socializmu

         niektoré nie sú až tak veselé

 

Omyl

Podľa rozprávania môjho známeho Ondreja H.

Voľne zaznamenal A.Š. - 2013

Stalo sa to za hlbokého socializmu na Kováčovej. Tam bola a možno ešte aj teraz stojí pekná chata. Vtedy sa táto chata nevolala chatou, bolo to rekreačné stredisko, vraj pre pracujúcich. Do tohto rekreačného strediska pre pracujúcich sme s priateľmi občas zašli. Aj my sme sa považovali za pracujúcu triedu aj keď sme nepracovali lebo sme boli študenti vysokej školy. Pár krát sme tam mali aj guľašpartiu. Vedúci chaty bol veselá kopa, rád si vypil a dalo sa s nim dobre vyjsť.

Lenže čo sa nestalo. Asi týždeň pred tým než sa stala dole popisovaná príhoda tohto chatára odvolali a vymenili. Možno sa niekomu tam hore pre niečo znepáčil, alebo tam niektorý s papalášov chcel dosadiť svojho známeho. Nový chatár bol nielen nový, bol to cudzinec. Nemyslím tým zahraničný cudzinec, bol len s iného kraja. Ako sa u cudzinca dalo čakať ešte nepoznal Levočanov. Jedným slovom povedané bol to nováčik neznalý prostredia.

Aj keď táto chata bola pôvodne určená pre pracujúcich, veľa pracujúcich tam nechodilo, chodili sa tam baviť hlavne oficiálne stranícke delegácie keď sa chceli stratiť pracujúcej triede z očí.

Tak sa stalo aj v tomto spomínanom prípade. Chatu objednali pre akúsi delegáciu študentov z bratského Sovietskeho zväzu. Nový vedúci chaty všetko pripravil tak aby boli milovaný bratia spokojný a cítili sa ako doma. Aby mali hlavne hojnosť vodky a samozrejme k vodke niečo na zakúšanie.

Ale čo čert nechcel, práve v tej dobe sme sa tam objavili my študenti. Zavítali sme na chatu v domnení, že si niečo zajeme prípadne aj vypijeme. Aké bolo naše prekvapenie keď na nás v chate čakala priam lukulská hostina.

Nový vedúci, neznalý pomerov si myslel, že sme ohlásená delegácia pre ktorú to všetko pripravil. Zaviedol nás do miestnosti kde bol plný stôl rôznych pochúťok aj fliaš.

Pri stene pod oknom sme videli prepravku s Plzenským pivom. Na stole boli podnosy s plnenými rolkami šunky, rôzne syry o akých sme nechyrovali. Boli tam jedlá aké sme dovtedy ako študenti nemali možnosť ochutnať.

Ako si nás Slovákov mohol popliesť s milovanými bratmi rusmi? Na to je jednoduchá odpoveď. V škole sme sa učili ruštinu a aby sme si precvičili slovíčka aj výslovnosť tak sme sa občas rozprávali po rusky. Lebo niektorý profesori prikladali ruštine veľkú dôležitosť.

Chatár nám s priateľským úsmevom poprial dobrú chuť a niekde sa vytratil.

My sme mysleli, že je to hostina na inštaláciu nového chatára. Dvakrát sme sa nedali núkať. Mali sme nielen hlad, ale aj smäd. Riadne sme to tam preriedili.

Keď sme poriadne najedený a dosť pripitý odchádzali o platení nepadlo ani slovo.

Až na druhý deň sme sa šepkandou dozvedeli čo sa po našom odchode stalo.

Keď prišla pravá delegácia, a vedúci delegácie uvidel spúšť čo sme na stole zanechali skoro dostal infarkt.

Márne vyšetrovali a hľadali vinníkov. Nikto sa nepriznal. Keď nikoho nenašli, povyk okolo toho prípadu utíchol. Len naša študentská parta sa chate na Kováčovej vyhýbala ako čert krížu. Chatár by nás bol určite spoznal.

 

Podľa textu Tatiany D.

Úsmevný príbeh zo študentského života môjho strýka.

Môj strýko Ondrej, dnes už človek vážený, maliar na pohľadanie, svoju mladosť prežil veru veselo.

Mal takých dvadsaťpäť, študoval v Prešove filozofiu a býval na internáte.

Keďže bol umelecký nadaný vo všetkých smeroch, miloval ako každý “študák“ hudbu nadovšetko. Vedel hrať na gitare. Aby sa mohol nahrávať, kúpil si aj magnetofón. Rozhodnutie to nebolo jednoduché. Zo študentského chlebíka sa na túto parádu “odkrojiť“ veľa nedalo. Váhal medzi staršou motorkou a novučičkým magnetofónom značky Štart.

Mnoho ľudí tento západný výmysel ešte nevidelo, tak internát bol hore nohami, keď sa Ondrej s týmto čudom “dovalil“.

Jedného rána, keď sa Ondrej “parádil“ v kúpeľni, mal pri sebe magneťák a ten vyhrával na celú chodbu. Upratovačka, ktorá umývala podlahu chodby zrazu začula „pip, pip, pip, dobré ráno vážený poslucháči, časové znamenie práve ohlásilo šesť hodín“.

Upratovačku akoby blesk zasiahol, kričí na kolegyňu.

„Hej, Maňa, ta si čula, že šesť hodzin, ta to snáď nepravda, že by toho hodinára stislo, čak mi zas tote hodzinky plano idú“.

Strýko Ondrej to počul, zabával sa na jej účet, lebo to bola na magnetofóne nahratá relácia „Dobré ráno.“

No, keďže bol šťastný predvíkendový piatok, nechal upratovačku upratovačkou. Veď nech sa len utešuje, že hodinky sú v poriadku a v rádiu nevedia, koľká hodzina udrela.

 

Dve príhody pána B

 Pán B s tejto príhody bol v tej podivnej dobe fotografom v bývalom divadle SNP v Martine.

O tomto pánovi (bol to môj známy) viem pár zaujímavých príhod.

Tieto príhody poznám len s počutia z bývalého Martinského Hifiklubu. Lebo pán B bol nevrlý a nezdielný človek. Nikdy som nevidel, že by bol žartoval. Nikdy sa nesmial. 

Napriek jeho vážnej povahe sa mi jeho príhody zdajú zábavné.

Prvá príhoda je o jeho dovolenke v Juhoslávii. Neviem, či sa to stalo práve tak ako to popisujem, ale tak som to počul. Je to len z druhej ruky.

 Pán B. bol na dovolenke v Juhoslávii. Nie ako ostatný turisti autobusom, ale na svojom skútri. Neslnil sa niekde pri mori on na svojom skútri cestoval po Juhoslávii a fotografoval. Nejako mu to nevyšlo a pretiahol dobu pobytu. Policajti ho zatkli blízko Albánskych hraníc. Na niekoľko dní ho zatvorili ako špióna. Nakoniec ho odviezli aj s jeho skútrom na jeho náklady až na Slovensko. Stálo ho to vtedy asi osem tisíc korún. To bola v tej dobe dosť veľká suma. Doma ho potom eštebáci dlho vyšetrovali a skúmali kde vlastne chcel ujsť. Nakoniec ho pustili lebo aj im sa zdalo nepravdepodobné aby niekto utekal z Juhoslávie práve do komunistickej Albánie.

 Druhé, tiež podivné dobrodružstvo sa mu stalo v Podbrezovej. V tej dobe tam boli veľké železiarne zamerané hlavne na zbrojnú výrobu. Vedel to každý, tak isto ako aj o Martinských strojárňach. Len sa nesmelo o tom verejne hovoriť lebo to bolo vojenské tajomstvo. V tejto Podbrezovej pána B. zatkli keď v blízkosti železiarní fotografoval. Potom ho chceli silou mocou presvedčiť, že je špiónom a pracuje pre západnú rozviedku.

 „Aký som ja špión? Mám doma západonemecký kalendár v ktorom je fotografia celej fabriky z lietadla. Čo by som tu mohol ešte nafotografovať.“

 Tajný išli s nim až k nemu domov do Martina. Dali mu pokoj až keď im ukázal zmienený kalendár. Samozrejme už predtým mu film bez náhrady zobrali. A to mal ešte šťastie.

 Ďalšiu príhodu som počul priamo od neho. Nie je to vlastne o ňom, ale je to celkom zaujímavý príbeh ktorý ukazuje aká podivná to bola doba.

 Ako som už spomenul, pán B. bol fotografom v Martinskom divadle SNP. Vtedy divadlo cez Tuzex kúpilo drahý západný profesionálny fotoaparát Linhof technika. Vtedy stál aj s príslušenstvom okolo sto tisíc korún, to bola poriadne veľká suma lebo napríklad auto vtedy stálo okolo 40 tisíc korún. Ako divadelný fotograf, prvý objavil, že na objektíve je zvnútra na skle krásny odtlačok prsta. Reklamovali závadu priamo v Rakúskej firme ktorá v Európe predávala tieto prístroje. Obratom im prišla odpoveď. Samozrejme po Nemecky. Keď si to dali preložiť boli dosť prekvapený a zaskočený.

 Odpísali im, že pán Tuzex u nich nakupuje len tovar druhej triedy, čo je zohľadnené v nízkej cene tovaru. Preto je tento tovar bez záruky. Na túto skutočnosť vraj bol pán Tuzex upozornený.

 Až potom sa obrátili na Tuzex. Ako to nakoniec dopadlo som sa už nedozvedel.

 Tuzex bola za socáča firma ktorá mala v Československu právo dovážať a predávať západný tovar. Samozrejme nie za koruny. Len za západné marky alebo doláre zamenené za bony.

 

Fragment s cestopisu „Zájazd k milovaným bratom do ZSSR“

   Stalo sa to v roku 1959

Náš družobný vlak bol mimoriadny a preto sme všade mimoriadne dlho stáli a bohvie na čo čakali.

Najdlhšia zástavka bola v Košiciach. Stáli sme na odstavnej koľaji asi päť hodín. Možno to bolo schválne len aby sme cez hranice prešli až večer po tme. Potom keď sa už poriadne zošerilo, náš vlak prešiel popod drevenú, heslami a papierovými girlandami vyzdobenú slávobránu nad koľajnicami. Bolo to akoby sme cez nebeskú bránu vstupovali do vysnívaného komunistického raja. Od hranice sa vlak vliekol krokom. Preto sme došli a zastavili už v úplnej tme pri nejakých prízemných neosvetlených budovách. 

 Naraz sa rozsvietili lampy, všetky boli namierené na vlak. S tmy za lampami sa k vlaku s buchotom čižiem nahrnuli vojaci ozbrojený samopalmi, obkľúčili celý vlak. Pripomínalo mi to westernový prepad vlaku. Ale nebol. Bola to normálna v Rusku obvyklá hraničná prehliadka.

Hrdinský Sovietsky strážci mieru a ochranci hraníc podľa hlasných nám nezrozumiteľných povelov napred pobehovali okolo vlaku. Dokonca liezli zo psami popod vagóny. Nakoniec sa sústredili na vnútro vagónov. Dupot ich čižiem otriasal celým vlakom. Všetko robili v behu a s krikom. Nikto sa s nikým nebavil. Ako keby ľudí ani nevideli. Bolo to veľmi hrozivé a deprimujúce privítanie. Takto vítajú svojich bratov zo Slovenska?

Aj do nášho kupé vbehol mladý sovietsky geroj zo šikmými očami. Na nás nepozrel, nepozdravil, len si prehodil samopal dozadu na chrbát a hodil sa na podlahu. Zablikal baterkou popod sedadla, (baterky už mali) vyskočil na krivé mongolské nohy ohnuté podľa chrbta koňa a bez slova vybehol von. Týmto to ešte neskončilo. O chvíľku pribehol druhý vojak toto bol rus blondiak. Aj tento urobil presne to isté ako jeho mongolský súdruh. Aj ten hneď zmizol von.

Keď vojaci skončili prehliadku vlaku, vytratili sa niekde do tmy. Lampy zhasli, všetko zahalila čierna sovietska tma. Zdalo sa nám, že to čo sme práve prežili bol len zlý neskutočný sen.

Takto vyzeralo naše prvé stretnutie s tvrdou sovietskou realitou.

Vlak sa pomaly a rozvážne pohol. Došli sme na stanicu do Čopu. Tu sme z nášho rodného Československého vlaku museli vystúpiť.

 Neviem prečo vojaci tak dôkladne vlak prezerali, keď sme stejne museli z vlaku vystúpiť lebo v Rusku je iný rozchod koľajníc než u nás. Bola to asi nejaká psychologická príprava aby sme si uvedomili, že prichádzame do najslobodnejšej krajiny sveta. Tak ako sa spievalo v starom ruskom hudobnom filme Cirkus „...kde tak voľne dýše čeloviek...“

 Keď sme vyliezli z nášho vlaku, nahnali nás ako stádo oviec do veľkého vestibulu stanice. Okolo nás neustále pobehovali ozbrojený vojaci. Už som si začal myslieť, že začala vojna a stali sa s nás zajatci. Na všeobecný údiv zamkli za nami zvonka zasklené dvere reťazou prevlečenou cez madla dverí. Zvonka pred dverami ostal na stráži ozbrojený vojak. Možno sa nás báli, alebo si mysleli, že im niekde ujdeme. Boli sme zatvorený a strážený ako trestanci pred eskortou na ostrovy Guľagu. V tej dobe sme ešte o Guľagoch nič nevedeli. Nad hlavami nám viseli príšerne nevkusné kryštálové lustre. Lustre nesvietili. Ako som si všimol, v objímkach neboli žiarovky. Len na bočných stenách svietilo v lampách väčšinou bez tienidiel pár žiaroviek. Na stenách boli krikľavé sovietske mierové a družobné maľby a samozrejme plno hesiel napísaných azbukou. Vylúštil som len slová družba a mir.

Vpredu pri zamknutých dverách som počul nejaký krik. Nenápadne som sa tam presunul.

 Nejaká tučná pani tam vykrikovala na vojaka vonku, že chce isť na záchod. Asi bol hluchý, lebo sa nepohol ani sa neobzrel. Potom keď náhodou objavili záchod v jedných neoznačených dverách, nahrnuli sa tam skoro všetky ženy.

 Po viac ako hodine čakania, zahrkotala reťaz na dverách. Vošli dvaja Ruský továrišči v civilných šatách, boli to prvý civili ktorých sme v Rusku videli. Zo širokým bratským úsmevom nám začali rozdávať miestenky do vlaku. Jeden vyvolával z listiny naše skomolené mená, druhý každému osobne podal do ruky malý papierik s ručne naškrabaným číslom vagóna a číslom kupé. Bola to zároveň okato nápadná kontrola či sme všetci.

Sovietsky vlak po celú tú dobu stál za oknami haly pred stanicou. Potom nás vypustili von a zrazu bolo veľmi naponáhlo a súrili nás do vlaku. Našiel som svoj vagón, svoje kupé a svoje miesto. Na posteli som našiel uterák drobné mydielko ako dve kocky cukru a farebný prospekt s nápisom Leningrad - Moskva v ruskom jazyku. V kupé boli so mnou ešte traja súdruženkovia niekde z juhu od maďarských hraníc. Rozprávali sa po maďarsky. Jeden bol nejaký dôležitý asi stranícky úradník, lebo druhý dvaja asi tiež úradníci s nejakého družstva, alebo štátneho majetku sa k nemu chovali veľmi podlízavo. Všetci traja sa správali ako sedliaci ktorý sa prvý krát dostali medzi trochu civilizovaných ľudí. No čo už. Rodinu ani spolucestujúcich vo vlaku si človek nemôže vybrať, sú mu pridelený vyššou mocou a náhodou. Vyliezol som na svoju hornú posteľ aby som súdruženkom neprekážal.

 Niečo po tretej sa vlak konečne pohol. Ustatý som si ľahol. Aj keď som bol hladný (večeru sme nedostali), hneď som zaspal.

Keď ma ráno zobudila ryčná hudba z vlakového rozhlasu, bolo už svetlo. Pozrel som von oknom. Vlak sa skoro krokom vliekol okolo biednych dreveníc na spadnutie, pokrytých slamou. Boli sme niekde na Ukrajine. Vedľa vlaku sa po rozbitej blativej ceste plnej kaluží viezol na plochom voze ťahanom vychudnutým koňom, typický bradatý sovietsky mužík. Bol oblečený do úžasne roztrhaných handár. S dier vatovej kabane mu vyliezala zhnednutá vata. Vlak sa pomaly šinul popri voze, takže som si prvého obyčajného sovietskeho človeka mohol poriadne prezrieť. Vozka ani kôň neprejavili ani najmenší záujem o vlak. Ani jeden nezdvihol hlavu aby sa pozreli na vlak plný priateľov sovietskeho zväzu. Vyzeralo to, že obaja spia. Nevyrušil ich ani vlak. Tento úbohý mužík sa ani trochu nepodobal na šťastného sovietskeho občana. Voz nakoniec zaostal za nami. My sme vo vlaku predsa len napredovali o trochu rýchlejším krokom ako driemajúci kôň.

Štátna hymna

Za takzvaného socializmu sa stávali podivné pre súčastnosť neuveriteľné príhody. Vtedy sa každú chvíľu niečo oslavovalo. Raz, už si nespomínam aké to bolo výročie sa v Martine v parku pred pamätníkom povstania, zhromaždili miestny stranícky papaláši s kyticami a vencami v rukách. Nechýbali tam zo škôl nahnaný žiaci a samozrejme vojenská jednotka. Bolo to v čase keď končila pracovná doba a po chodníku za cestou sa hrnuli ľudia s práce domov. Organizátori tohto podujatia asi dúfali, že ľudia sa zastavia a zúčastnia sa oslavy.

Dychová kapela zo Strojára začala hrať hymny. Napred Českú potom Slovenskú a nakoniec Sovietsku. Ľudia nevšímavo prechádzali okolo skoro sa tam ani nepozreli. Takýto cirkus už videli mnohokrát. Zrazu, nevedno odkiaľ sa objavili nejaký muži a začali zastavovať okolo prechádzajúcich ľudí.

„Vy neviete ako sa máte chovať keď sa hrá štátna hymna?“ Napomínali prechádzajúcich občanov.

Reakcie ľudí boli rôzne.

Niektorý ostali stáť a poslušne čakali kým hymny skončia.

Väčšina sa ohradila, že len prechádzajú a oslavy sa nezúčastňujú.

„To určite,“ povedal zlostne jeden muž. „Kvôli vašej hlúpej hymne zmeškám autobus!“ Eštebák ho chcel legitimovať, ale muž len hodil rukou a ponáhľal sa ďalej. Eštebák nezvyknutý na takú drzosť len za ním pozeral a vrhol sa na ďalšiu obeť.

Oslava pri puškách prebehla bez účasti občanov.

Keď som spomenul Martinský pamätník ľudovo nazývaný pušky, spomenul som si na problém ktorý vznikol pri výstavbe tejto bronzovej plastiky. Pamätník predstavuje mohutné dohora natiahnuté ruky pracujúcich ktoré zvierajú v hrstiach pušky. Pôvodne mala byť väčšina pušiek obrátená na východ. Ale nejaký starostlivý komunistický ideológ vyhlásil, že sa to musí zmeniť aby si to ľudia zle nevysvetľovali. Preto pušky musia mieriť na západ. Tak celé súsošie otočili opačným smerom. Čo sa už dá o tom povedať. Jedine, že to bola chorobná paranoja.

Baterka a Rus

Táto príhoda nie je zo socializmu i keď socialistický raj bol už na obzore.

 Bolo tesne po vojne, vtedy bol veľký nedostatok potravín. Všade bolo plno Rusov, našich milovaných bratov osloboditeľov. Moja mama, aby sme nehladovali, sa vybrala zháňať nejaké potraviny na dolniaky. Tak sa vtedy hovorilo oblastiam pri Maďarských hraniciach ktoré po vojne znova pripojili nazad k Slovensku. Ako výmenný tovar mala zo sebou štvorcové batérie lebo vo Vrútkach bola Baterková továreň.

 V noci cestovala nazad tmavým preplneným vlakom domov. V taškách už mala všetko čo sa jej podarilo zohnať. Vlak zastavil v nejakej stanici. Ruský vojaci chodili po vagónoch, a aj keď nevedeli naše písmo čítať, kontrolovali doklady. Vtedy sa vo vagónoch nesvietilo. Vo vlaku bola tma ako v rohu. Ruský vojaci si svietili plechovými lampášmi s obyčajnou sviečkou. Keď mama hľadala v taške preukaz, posvietila si baterkou. Bola to veľká chyba, to nemala urobiť. Rus, ktorý uvidel jasné svetlo baterky prvý raz v živote sa vrhol smerom k svetlu ako divý.

 „Davaj, davaj suda, davaj!!!“ Vykrikoval po rusky, hnal sa pomedzi ľudí cez vagón k miestu kde videl svetlo. Mama rýchlo zhasla a schovala baterku pod lavicu.

Keď vojak začal cvakať záverom samopalu, všetci sa zľakli.

 „Pre boha, dajte mu tú baterku, lebo nás tu ten divý barbar postrieľa.“ kričali na mamu vystrašený ľudia naokolo. Čo mohla mama robiť. Zodvihla baterku a podala ju vojakovi. Spokojný vojak schmatol baterku. Aj kontrolovať doklady prestal. Vyšiel spokojný a šťastný von z vagóna. Mama cez okno videla ako ide po staničnom peróne. Zapaľoval a zhášal svetlo. Ten sa musel diviť keď mu po čase došla batéria.

Ako som ne/volil

Práve sme v relatívnom zdraví prežili voľby v roku 2013. Nebol som voliť. Mal som na to svoje dôvody. Pri tejto príležitosti som si spomenul na voľby za socializmu. Ani vtedy som nebol voliť. Aj vtedy som mal na to svoje dôvody i keď boli celkom iné než v súčasnosti. Ale o dôvodoch prečo som nevolil nechcem hovoriť.

V tej dobe na ktorú si spomínam musela byť pri podobných akciách vždy a za každých okolností stopercentná účasť. Nie ako teraz, že príde k urnám ani nie dvadsať percent ľudí a voľby sú v poriadku. Neviem čo by sa stalo keby prišlo k urnám len dajme tomu tisíc ľudí.

Ako som už spomenul ani vtedy som nebol voliť. Ale čo sa nestalo. Bol večer, bola už tma. Pred domom kde sme vtedy bývali zastalo čierne auto. Vyskočili s neho dvaja muži v kabátoch a vhrnuli sa bez pozdravu k nám do bytu.

„Ste ten a ten?“ opýtal sa jeden z mužov.

Keď som prisvedčil, druhý zostra zavelil.

„Oblečte sa!“ Lebo vonku bolo chladno. „Pôjdete s nami!“

Myslel som, že ma zatýkajú. Spytoval som svedomie, za čo by to mohlo byť.

Ako sa vtedy tradovalo: „Za čo drahý súdruhovia? Za čo? Však sa už niečo na teba nájde!“

Vyšli sme von. Bez slova som nasadol do auta.

Na môj údiv ma nezaviezli na policajnú stanicu, ale do volebnej miestnosti. Tam mi strčili do ruky nejaké papiere a ukázali kde ich mám vhodiť. Keď si dôležito sa tváriaca pani zaškrtla v zozname moje meno, bol som slobodný, mohol som odísť domov. Samozrejme pešo. Už stratili o mňa záujem lebo som odvolil. Dvaja muži odišli asi pre ďalšieho nevoliča.

Tak čo si o tom myslíte. Nebolo to zábavné? Koho teraz tajný privezú autom až k volebnej urne?

Snáď len cigáňov, ale tým musia za to zaplatiť.

 Partizánska družba

stará spomienka

Pred mnohými a mnohými rokmi, som pracoval v malej továrničke na výrobu bateriek vo Vrútkach.

Tam nám jeden starší spolupracovník pre pobavenie rozprával rôzne príhody z jeho partizánskeho pôsobenia v Slovenskom národnom povstaní.

Jednu s jeho príhod sa pokúsim prerozprávať. Možno sa bude zdať ako nepravdepodobná a nelogická, ale ako som počul tak to napíšem.

Aj keď tento príbeh nie je priamo s povstania úzko s povstaním súvisí.

Táto príhoda sa týka komunistického papaláša Bacílka. Táto malá aj na pohľad nepríjemná kreatúra bol druhým najvyšším straníckym funkcionárom na Slovensku, prvým bol ráčkujúci Víliam Široký.

Skôr ako začnem so zamýšľaným príbehom, spomeniem historku ktorá sa v tej dobe o Bacílkovi rozprávala, samozrejme len šeptom.

Manželka jedného nižšieho vládneho funkcionára ktorej muža zabasli sa odvážila navštíviť Bacílka. Podarilo sa jej dostať až k nemu do kancelárie lebo bola priateľkov jeho ženy. Bacílek jej ponúkol stoličku. Hneď ako si sadla, náhlivo otvorila kabelku a siahla dnu. Keď vybrala vreckovku aby si utrela slzy, prekvapením onemela. Bacílek za stolom nebol, niekde zmizol. Vstala aby pozrela za stôl. Bacílek bol schovaný za stolom. Kľačal tam na koberci, na kolenách.

Bol vystrašený. Myslel, že ho prišla zastreliť a s kabelky ide vybrať pištoľ.

Až teraz keď sme sa trochu pousmiali sa vráťme k našej historke. Použijem formu ako nám to hore spomínaný spolupracovník vtedy rozprával.

„Predstavte si, že veliteľom nášho partizánskeho oddielu bol tento zakrpatený človiečik s krivou hubou. Bol veliteľom len oficiálne. Skutočným veliteľom bol niekto iný. Bacílka som dovtedy nikdy nevidel. Videl som ho prvý krát keď som bol jedným z delegácie čo sa vybrala k nemu sťažovať sa na nedostatok jedla aj oblečenia.“

„Došli sme k peknej horskej chate kde bol tento náš veliteľ ubytovaný. Pred vchodom sedel na schodoch vojak, strážil a nepustil nás dnu. Až po hodne dlhom dohadovaní sa otvorili dvere. Vo dverách stál náš blahobytne vypasený veliteľ. Mal na sebe lesklý, pestrofarebný, hodvábny župan. My sme boli v biednych handrách o ktorých sa nedalo povedať, že je to uniforma. Najviac ma dojalo, že mal na nohách jemné trepky s veľkými ružovými brmbolcami.

„Co chcete?“ Vybafol na nás. Vždy hovoril československy. Keď videl ako si ho nahnevane obzeráme dodal. „Co chcete sudruzi?“

„Možno slovo súdruzi nás prebralo z údivu. Jeden cez druhého sme sa sťažovali skoro na všetko. Nejako ho to nevyviedlo s pokoja.“

„Súdruzi, mneli by jste si uvědomit, že jsme partizáni a ne nejaké rozmaznené městké kofy.“ Zvrtol sa, že odíde, ale zastavil sa a znechutene pozrel na nás.“

„Uvidíme súdruzi, co se dá delat.“ Zmizol za dverami kde bolo určite teplo. My sme sa vrátili do tmavej, vlhkej a chladnej zemlianky. Samozrejme ukázalo sa, že nič sa nedalo delat. Lebo sa nič nezmenilo. Viac krát som ho nevidel ani som o ňom nepočul.“

„Až hodne neskoršie keď ubehlo pár rokov, sa zrazu objavil vo vláde nejaký Bacílek. Nevedel som či je to on. Až raz som ho uvidel v kine vo Filmovom Týždeníku. Podľa československej reči a krivej huby som ho spoznal. Nadúval sa na tribúne ako náš neomedzený pán a vládca. Myslím, že bol prvým tajomníkom komunistickej strany Slovenska, ale neviem to isto.“

„Moji dvaja známi s ktorými som partizánčil a poznali ho bližšie ma prehovorili aby sme nášho slávneho partizánskeho veliteľa išli do Bratislavy navštíviť. Dúfali sme, že nám s protekcie niečo podaruje. Už neviem čo ma k tomu viedlo. Ale išiel som aj ja.“

„V Bratislave nás čakalo sklamanie. Boli sme naivný keď sme si mysleli, že sa k tak vysoko postavenému komunistickému funkcionárovi len tak dostaneme. Keď sme sa k nemu ohlásili, neprijal nás. Vraj je príliš zaneprázdnený. Poslal nám auto zo šoférom aby nás trochu povozil po Bratislave a nakoniec na stanicu.“

Tak čo? Nebola to zábavná doba.

Špiónom vo vlaku

V minulom storočí za socializmu bolo všetko tajné. Nielen vojenské záležitosti. Tajné boli mosty, tunely aj stanice. V tej dobe som bol zanietený filmový amatér. Na 8mm film som nakrúcal všetko možné. Preto som musel zákonite naraziť na domnele tajné skutočnosti.

Raz som cestoval vlakom z Martina do Vrútok. Mal som v taške kameru. Keď som cez okno uvidel pekne večerným slnkom osvetlený Hrádok zvaný Atilák, vybral som kameru s úmyslom nakrúcať. Za chrbtom sa mi ozval prísny a dôležitý hlas.

„Fotografovanie z vlaku je zakázané. Ukážte mi občiansky preukaz.“ Bol to sprievodca.

Preukaz som nemal. Tak stál pri mne až kým sme došli do Vrútok. Asi sa obával, že ako prešibaný západný agent z vlaku za jazdy vyskočím. Odviedol ma do dopravnej kancelárie k prednostovi stanice. Tam na neho čakalo nemilé prekvapenie. Prednosta stanice bol môj kamarát. Ten sa len zasmial a sprievodca sklamane odkráčal preč. Zásluha pri chytení západného špióna sa mu rozplynula.

Tajná budova vojenskej správy

V Martine bola Vojenská správa v budove na hlavnej ulici, kúsok od Hotela Slovan. V tej dobe som dosť fotografoval. Už si neviem spomenúť čo som v tejto ulici fotografoval. Určite to nebola budova vojenskej správy. Zrazu pri mne zastali dvaja policajti.

„Poďte s nami.“ Povedali to tak, až to človeka zamrazilo.

„Čo sa deje?“ Napadlo ma.

„Stalo sa niečo?“ Opýtal som sa vystrašene.

„Neklaďte odpor a poďte s nami!“

Čo som mohol robiť. Odviedli ma medzi sebou na policajnú stanicu. Bola v dome na rohu cesty k múzeu. Teraz tam je obchodný dom.

„Boli ste zadržaný pri fotografovaní vojenského objektu.“ Povedal policajt keď som sa ho opýtal čo zlé som urobil.

„Pre pána akého objektu?“ Divil som sa.

„Vy neviete, že vojenské objekty sa nesmú fotografovať?“

Stále som nechápal o čo im ide a s čoho ma obviňujú. Keď videl ako nechápavo na neho pozerám milostivo mi vysvetlil.

„Na ulici kde ste boli zadržaný sa nachádza tajný vojenský objekt.“

Až teraz mi to došlo. Spomenul som  si ako som pred časom bol na vojenskej správe a tá budova je práve na tejto ulici, ale hodne ďalej od miesta kde ma zatkli. Tú sprepadenú budovu skoro odtiaľ nevidno. Snažil som sa mu vysvetliť kde som bol keď som fotografoval. Buď to miesto nepoznal, alebo nechcel poznať.

„Na aký účel ste tam fotografovali?“

„Bola to len dokumentačná fotografia ulice, ale v opačnom smere než je vami spomínaná budova.“

„To sa uvidí po vyvolaní filmu.“ Otrčil ku mne ruku aby som mu dal film s aparátu.

Protiviť sa vtedy vrchnosti bolo zbytočné. Dal som mu film. Zapísali si moje meno adresu a rodné číslo s občianky.

Zabavený film som späť nedostal. Rád som ho oželel. Veď vtedy kinofilm do foťáka stál len 4 koruny.

Špiónom v múzeu

Toto hranie na tajnosti zachádzalo niekedy až do absurdných až komických situácii. Rád som maľoval rôzne obrázky. Raz som na plagáte uvidel, že v Slovenskom národnom múzeume v Martine bude výstava maľovaných originálov Zdenka Buriana. Bol to môj obľúbený maliar. To som si nemohol nechať ujsť, lebo som obdivoval jeho majstrovstvo s akým dokázal zobraziť pravekú prírodu aj zvieratá. Na výstave som si prezrel obrazy a rozhodol som sa, že si namaľujem kópiu jedného obrazu. Na druhý deň som si priniesol temperové farby vodu štetce a lepenku. Dal som sa do maľovania. Celkom dobre sa mi to podarilo namaľovať. Ten obrázok mám dosial. Už som mal obraz skoro hotový keď ku mne pribehol celý vyplašený dozorca, asi ho na mňa niekto upozornil. S krikom, akoby prichytil zlodeja ktorý chcel ukradnúť vzácny exponát ma odviedol k riaditeľovi múzea.

„Kto ste?“ Riaditeľ začal zostra výsluch. „Čo ste tam robil?“

„Maľoval som.“ Povedal som s úsmevom lebo sa mi nezdalo, že by som robil niečo zlé.

„Nesmejte sa. Je to vážna vec. Tak vy ste maľoval? Čo ste maľoval? Neviete, že je to bez povolenia prísne zakázané?“

Zavrtel som hlavou, že som to nevedel.

„Neznalosť vás neospravedlňuje.“ Povedal dôležito.

Hneď na to vytočil na telefóne nejaké číslo.

„Práve som u nás zaistil veľmi podozrivého človeka ktorý si robil nákresy exponátov múzea.“ Povedal celý hrdý do telefónu. Tváril sa tak dôležito akoby prichytil prinajmenšom Anglického špióna Bonda 007.

Potom niekomu zdĺhavo a podrobne vysvetľoval čo sa v jeho múzeume stalo. Ja som zatiaľ pred stolom prestupoval z nohy na nohu.

Nakoniec mlčky počúval, potom zlostne položil telefón.

Sklamane pozrel na mňa. „Tak čo s vami?“ Opýtal sa.

Ja som len pokrčil plecami.

„Zbaľte si svoje fidlátka a vypadnite!“ Povedal to tak ako by mi tým robil nejakú milosť.

Až vonku som si uvedomil podivný detail, aj keď obrázok ležal pred ním na stole, ani raz sa naň nepozrel.

Už nikdy viac som nešiel do múzea maľovať.

Špióni zo západu v Martinských strojárňach

Kým som pracoval, (teraz som dôchodca) bol som mechanik, opravár knihárskych strojov. Niekedy v roku 1975 ma zavolali do Martinských strojární na opravu knihárskej šičky.

Keď som prišiel do budovy prekvapilo ma, že aj keď je deň, v miestnostiach sa svieti lebo všetky okná majú zalepené modrými papiermi.

„Načo to je?“ Opýtal som sa.

„Prikázali nám okna zastrieť lebo tu máme dvoch montérov na kopírky zo západného Nemecka. Aby nevideli s okien von na naše tanky.“

Zdalo sa mi to divné, lebo nemecký montéri prišli do budovy okolo tých tajných tankov. Nechcelo sa mi veriť, že by im vonku zaväzovali oči.

Takto do krajností zachádzalo utajovanie vecí o ktorých každý vedel.

 Romadúr a PTP

(PTP = vojenské, Pomocné Technické Prápory, ľudovo povedané, pétepáci)

Túto príhodu som zažil ako vojak PTP . Stalo sa to v povestných päťdesiatich rokoch.

Vtedy sme pravidelne trikrát do týždňa dostávali na raňajky okrem iného aj podlhovastú kocku ponožkami voňajúceho syra Romadúr. Nikto tú voňavú pochúťku nejedol. Spočiatku sme syr všetci jednotne hádzali do odpadkov. Potom niekto prišiel na zábavnejšie využitie. Práve nad vchodom do jedálne bola v stene okrúhla diera na vetranie povaly. Už popredu sa dá uhádnuť čo sme zo syrom robili. Každý kto vyšiel z jedálne sa otočil a snažil sa trafiť syrom do diery. Mnohým sa to podarilo. Niektorým ktorý nemali tak dobrú trefu sa syr prilepil vedľa diery. Takto to pokračovalo dlho. Diera už bola oblepená prilepenými syrmi dokola.

Ale čo sa nestalo. Na útvar prišiel na kontrolu major Krasl. Bol to na vojakov pes. Všetci sa ho báli. Keď odchádzal z jedálne kde sa bol zadarmo nažrať, len čo vyšiel z dverí padlo mu na hlavu niečo mazľavé a smradľavé. Cirkus ktorý potom nastal sa skoro nedá popísať. Veliteľ útvaru sa triasol strachom o svoje nič nerobenie. Dobre, že nie s plačom prosil majora o zhovievavosť.

Hľadali vinníkov. Nenašli nikoho lebo syr tam hádzali všetci. Keď major Krasl nič nezistil a nenašiel nikoho na kom by si mohol vyliať zlosť, sadol do gazíka a zmizol nám z očí. Museli sme potom s povaly za dierou povynášať päť plných vedier smradľavých dobre uležaných Romadúrov.

 

Miešačka

   Na koniec krátka zábavná príhoda zo súčasnosti.

Bolo leto, bola nedeľa. Sedel som neďaleko pootvoreného okna. Z vonka z ulice sa začal ozývať nejaký kovový klepot a práskanie. Čo to je? Je predsa nedeľa. V pracovný deň by ma hluk neprekvapoval, lebo už týždeň betónujú obrubníky popri chodníku. Netiažilo sa mi vstať a pozrieť čo sa vonku robí.

Rovno naproti oknu stála na tráve miešačka betónu. Videl som ju zhora lebo moje okno bolo na druhom poschodí. Pri miešačke sa usilovne zvŕtali dvaja mladý muži. Ako ich najlepšie popísať. Už to mám. Použijem popis podľa vzoru televíznych správ. Boli to dvaja neprispôsobivý občania. Normálnou rečou povedané, dvaja cigáni kradli z miešačky motor. Usúdil som to podľa dvojkoláku, kde už mali naložené plechové kryty. Okolo idúci chodci si zlodejov nevšímali. Radšej sa dívali inde. Lebo vedeli, že ak by sa zastarali tak ťahajú za kratší koniec. Ja som sa cítil vo výške na druhom poschodí bezpečne. Vyťukal som číslo polície, nech si zo zlodejmi oni poradia. Zahlásil som čo práve vidím a čo sa dole deje.

To som si dal. Namiesto aby hliadka sadla do auta a vyrazila zatknúť zlodejov, policajt v telefóne sa ma začal vypytovať na moje meno adresu a odkiaľ volám. Akoby to bolo normálne sa ma opýtal, prečo som už nezasiahol lebo je to povinnosť každého občana. Čo som mu mal povedať. Nakoniec ma dorazil otázkou, či som rasista keď len tak bez dôkazov obviňujem poctivých Rómov, že sú zlodeji. Možno to povedal preto lebo som použil slová cigánsky zlodeji. Radšej som spojenie prerušil.

Potom som len sledoval ako zlodeji motor naložili na svoj vozík a spokojne odišli do zberne pre odmenu za odvedenú prácu.

 

---