Gagarin - nesmrteľný hrdina

Slávny zrod a neslávna smrť hrdinského dobyvateľa kozmu

Sovietsky geroj (hrdina)

Prvý ruský let okolo zeme skončil zle, preto sa nehodil na propagačnú kampaň, lebo vtedajšie ruské pokusy museli vždy prebiehať bez závad, ako sa vtedy písalo a hovorilo „normálne“.

Skúšobný letec Iljušin (bol to syn známeho konštruktéra sovietskych lietadiel) let síce prežil ale núdzovo pristal ťažko zranený niekde v Číne. Potom sa v Číne dlho liečil zo svojich zranení. Možno ho Číňania nechceli Rusom vydať. Preto nebol vhodným objektom na oslavu. Jeho let zatajili a dosial popierajú, ako keby nikdy neexistoval.

Slávny zrod a neslávna smrť hrdinského dobyvateľa kozmu

Robustný muž s tvárou surovca, oblečený v rajtkách zastrčených do čižiem a vojenskej košeli rubaške stojaci pri dverách si chladne premeral Jurija od dola hore a od hora dole. Až potom otvoril dvere a mlčky mu kývol hlavou aby vstúpil. Jurij vošiel. Jeho sprievodci ostali vonku. Dvere sa mu za chrbtom s tlmeným buchnutím zavreli. Ocitol sa v typicky sovietskej kancelárii vyššej úrovne. Od dverí viedol k stolu tmavý koberec. Možno bol červený ale v kontrastnom svetle s dvoch okien sa to nedalo rozoznať. Okna boli zastreté tak bohato nariasenými závesmi, že cez ne preniklo len málo svetla. Na šedej stene naproti dverám, sa v tenkom tmavom ráme belela plešatá hlava nesmrteľného vodcu proletariátu Lenina. Pod obrazom bol stôl z okrúhlymi vysústruženými nohami prikrytý červeným súknom. Cez medzeru v záclone svieril na stôl lúč svetla a vykresľoval na červenom súkne dlhý jasnočervený pás.

Jurijovi ten červený pás pripomínal veľký zakrvavený meč. Na stole stála tradičná mosadzná lampa zo zeleným, podlhovastým tienidlom. Napriek slnečným lúčom z okna, lampa svietila. Asi ju zabudli zhasnúť. Vo vzduchu bol cítiť tabak, zatuchlina a ešte niečo nedefinovateľné. Niečo čo sa dá cítiť len v kanceláriách kde sa vystriedalo mnoho pokorných a vystrašených ľudí.

Jurij pozrel s obavou na neznámych mužov. Sedeli v šere za stolom pod géniovým portrétom. Boli nehybný ako sochy. Jurij sa chcel po vojensky zahlásiť ale včas si uvedomil, že obaja muži sú v civile. Mali na sebe obyčajné tmavé obleky. 

Jeden mal hlavu holú ako koleno. Okrúhlou sedliackou tvárou sa trochu podobal na súčastného, múdreho a vrelo milovaného vodcu Chruščova. Len nebol tak vypasený. Okraj lúča svetla dopadal na jeho holú lebku. Zdalo sa, že jeho lebka svieti vnútorným svetlom. Jurij nemohol od ožiarenej hlavy odtrhnúť zrak.

Druhý muž bol chudý až vychrlý. Celý bol akoby bezfarebný. Bledá úzka tvár, úzke pery a kruté pichľavé oči. Neskoršie si Jurij zaboha nevedel spomenúť ako vyzeral. Keby ho aj niekde stretol, určite by ho nespoznal.

Jurij zastal pred stolom. Bol na rozpakoch, nevedel či sa má pozdraviť. Povedať len obyčajné „zdrávstvujte!“ sa mu na tomto mieste a v tejto situácii zdalo nevhodné. Preto len nehybne stál a čakal čo bude.

Plešatý sa konečne pohol, kývol hlavou smerom k stoličke pred stolom. Ako sa  pohol slnečný lúč s jeho lebky skĺzol a usadil sa mu na pleci. Lebka zhasla, stratila vnútorné svetlo. Stala sa s nej obyčajná sovietska plešina

Plešún sa naklonil k chudému mužovi. Potichu niečo povedal. Pozeral pritom bokom na Jurija. Chudý muž sklonil hlavu na stranu aby lepšie počul a prikývol. Hneď nazrel do otvorenej zložky pred sebou. Krátko pozrel na Jurija, ako keby porovnával údaje v papieroch s Jurijovým vzhľadom. Nakoniec zo zložky vybral jednu listinu, odložil ju stranou a zložku zavrel. Podoprel sa oboma rukami o stôl a pomaly sa zodvihol. Až teraz plne vynikla jeho až chorobná chudosť. Oblek, aj keď bol dokonale ušitý vyzeral ako keby v ňom nebolo žiadne telo. Pomaly obišiel stôl až prišiel k sediacemu Jurijovi. Obzeral si ho zo všetkých strán, ako tovar o ktorý má síce záujem ale ešte váha či si ho má kúpiť.

„Tak toto je on?“ Povedal chrapľavým prefajčeným hlasom a obzrel sa na plešúna za stolom. Ten len snaživo prikývol.

„Vstaň!“ Zachraptel rozkazovačne za Juriovým chrbtom.

Plešúnom trhlo ale keď si uvedomil, že to nepatrilo jemu ostal sedieť.

Jurij sa postavil. Stál uvolnene.

„Vystri sa poriadne, po vojensky!“ Zaškrípal jeho hlas zlostne. „Nestoj tu ako hovno v prievane.“ Jurij sa vystrel a znehybnel v pozore.

Plešún sa potichu zahihňal. Považoval to za vtip. Ale keď chudý k nemu otočil hlavu a videl jeho chladný pohľad, zmĺkol ako keby uťal.

„Mal byť trochu vyšší!“ Povedal vyčítavo smerom k plešúnovi. Ten len pokrčil plecami.

„No čo, ak nie je iný, aj tento bude dobrý.“ Postavil sa rovno pred Jurija. Hľadel mu zblízka do očí. Jurija s toho pohľadu mrazilo ale prinútil sa neodvrátiť zrak. 

„Zasmej sa!“ Skríkol zrazu a nečakane až sa Jurij strhol.

Jurij mechanicky roztiahol kútiky úst aby napodobil úsmev.

„Stačí!“ Zamrmlal, zmraštil pritom tvár ako keby videl niečo nechutné.

„Aj výzor prostého ruského človeka je dobrý!“ Hlas ktorým Jurija takto ohodnotil bol vecný a chladný.

Muž sa vrátil k stolu. Znova nazrel do listiny ležiacej na stole.

„Pôvod, aj rodina vyhovuje!“ Konštatoval potichu. Listinu vložil nazad do fascikla. Na okamih sa zamyslel, zdalo sa, že ešte stále váha. Potom sa rozhodol a vstal.

Aj plešún sa postavil. Tváril sa ako keby práve na seba zobral veľké bremeno.

„Tak sa do toho pusti!“ Povedal muž plešúnovi. „Času je málo, musí sa to urobiť rýchlo a presne. Nechcem sa ti vyhrážať ale sám vieš čo by sa ti mohlo stať.“

Plešún nepovedal nič, len stál so sklopenými očami.

Chudý muž si Jurija ešte raz premeral chladným pohľadom a rýchlo odišiel.

Jurij celý čas stál nehybne, po vojensky vystretý. Tváril sa, že je kľudný. Kľudný tak ako má a musí podľa predpisu byť každý správny sovietsky vojak. Ale hlavou mu vírili myšlienky a obavy, čo to všetko môže pre neho znamenať. Čo od neho chcú. Aké to bude mať následky pre neho a jeho rodinu.

Že by sa už naozaj chystal tak dlho očakávaný let a vybrali práve jeho. Ale prečo práve jeho? Veď tu boli lepší, zdatnejší a skúsenejší než on. Nenachádzal na to uspokojivú odpoveď.

Keď ho ráno, ešte bola tma, v spoločnej izbe vyburcovali zo spánku, myslel, že ho zatýkajú. Podobné prípady už zažil. Prišli, človeka odviedli a hotovo. Už nikto viac o ňom nepočul.

„Už je to tu! Molodec drž sa, došlo to aj na teba.“ Pomyslel si vystrašene.

Aj jeho spolubývajúci a možno aj kamarát Titov sa posadil na posteli a mlčky sledoval ako sa rýchlo oblieka. Eskorta stála mlčky vedľa postele a ostražito sledovali každý jeho pohyb. Titov nepovedal ani slovo, veď aj načo, komu by to pomohlo. Ani sa nerozlúčili. Aj Titov sa bál, veď ktovie, či by ho potom nebrali ako komplica.

Kým ho viedli von k autu, preberal v mysli čo by mu mohli prišiť, s čoho ho obvinia. Ale hlavne, ktorý s jeho dobrých priateľov sa o to postaral. Veď okrem občasných pitiek neurobil nič proti predpisom.

Jeho mlčanlivý sprievodci sedeli v aute tak, že bol stisnutý v strede medzi nimi a nemohol sa skoro pohnúť. Šofér vpredu vyzeral ako robot. Celou cestou nepohol hlavou. Díval sa nehybne rovno pred seba na cestu.

Na ruské pomery sa neviezli dlho, bolo to len pár desiatok kilometrov. Ale Jurijovi to pripadalo ako dlhá nekonečná cesta. Spomenul si na ženu Vaľu a svoje dve dcérky. Čo s nimi bude? Ako budú bez neho žiť? Kde sa podejú?

Keď auto zastalo a vystúpili, slnko práve vychádzalo. Uvidel budovu osvetlenú jasnou žiarou ranného slnka. Okna oslnivo žiarili odrazeným svetlom. Napriek jasnému osvetleniu sa Jurijovi zdala budova temná a hrozivá. Toto zlovestné miesto poznal. Podľa všetkého tu sídlila všemocná KGB. Aj keď to čakal, (veď kde inde by ho mohli viezť), vystrašilo ho to.

Udivilo ho, ako vľúdne sa k nemu chovajú, dokonca s akýmsi rešpektom. To Jurija trochu ukľudnilo. Vošli do budovy. Temnou chodbou ho priviedli pred dvere strážené vojakom zo surovou tvárou.

„Možno to bude len nejaký výsluch. Alebo v lepšom prípade ma vybrali na nejakú tajnú možno aj nebezpečnú úlohu. Bol už popredu odhodlaný splniť pre stranu a na druhom mieste aj pre vlasť každý rozkaz, aj keby ho to malo stáť život. Od ranného detstva mu tento postoj tak intenzívne vtĺkali do hlavy, že mu ani nenapadlo pomyslieť na inú možnosť. V horšom prípade, ak to bude len výsluch, nemal čo zatajovať, najlepšie bude priznať sa ku všetkému.

Dvere sa otvorili a vstúpil dovnútra.

Odchodom chudého nepríjemného muža, ako keby ponurá miestnosť trochu spríjemnela. Aj plešún sa viditeľne uvoľnil. Jurij ešte netušil, že v tejto chvíli začala jeho životná úloha nesmrteľného hrdinu.

Plešún si od stola priniesol k nemu stoličku a posadil sa.

„Sadni si!“ Rozkázal stále stojacemu Juriovi. Keď sa posadil opýtal sa s úsmevom.

„Tak čo kozmonaut? Tešíš sa na prvý let do kozmu?“

„Tak predsa,“ pomyslel s Jurij uľahčene. Ale hneď ho zachvátil nový strach, strach s dlho očakávaného letu. Napriek tomu predpisovo odpovedal.

„Slúžim strane a sovietskej vlasti.“

„Na tie nezmysly sa teraz vykašli. Máš pred sebou skvelú budúcnosť hrdinu.“

 Potom rovno, bez postranných kľučiek vysvetlil Juriovi čo od neho strana požaduje a čo sa od neho očakáva.

 Jurij sa zdesil. Niečo také si nevedel ani predstaviť.

 „To sa nemôže podariť!“ Blesklo mu hlavou. Jeho úloha v tak obrovskom podvode ho vydesila.

 „Tak čo na to povieš?“ Plešún na neho nehybne hľadel. „Dokázal by si splniť niečo tak nezvyklé ale pre stranu dôležité?“ Potuteľne sa usmieval a čakal na odpoveď.

 Jurij zúfalo premýšľal. „Čo ak je to nejaký test alebo pasca, skúšajú ako sa v tejto nepravdepodobnej situácii zachovám. Ak odmietnem je so mnou koniec. Ak budem súhlasiť tiež to zle dopadne.“

 „Som vojak, komunista, splním pre stranu každý rozkaz.“ Povedal uľahčene. Bol rád, že našiel tú jedine správnu odpoveď.

 „Ej fiškus jeden,“ zaškeril sa plešún. „Vieš sa dobre obracať a narábať slovíčkami. Myslím, že som mal šťastnú ruku keď som ťa vybral doporučil k tejto úlohe.“

  „Teraz mi odpovedz priamo bez kľučiek,“ plešúnovi zmizol úsmev s tváre. „Berieš to!“

 Jurij vedel, že možnosť výberu už nemá žiadnu. Keby odmietol tak skaza postihne nielen jeho, jeho ženu a dcérky, ale celú jeho rodinu. Otca aj matku. To nemohol dopustiť. Preto mu neostalo nič iné len súhlasiť a tváriť sa predpisovo nadšene.

 Plešún povedal, že všetko je dokonale pripravené a nič nečakané sa nemôže stať. Ono to v skutočnosti ani nebude podvod lebo let sa už uskutočnil ale ukázalo sa, že pilot nie je na tak zodpovednú úlohu vhodný, preto je potrebné ho zastúpiť a nahradiť.

Potom začal zhon. Jurij netušil, že majú tak málo času. Neostal čas na žiadne školenie. Informácii bolo žalostne málo. O tom čo má robiť nevedel nič konkrétne. Preto všetko nechal na plešúnovi. Nechal sa posunovať ako bábka po javisku.

„Strana ti prejavila dôveru, vybrala si ťa, preto ti strana vo všetkom pomôže.“ Upokojoval vystresovaného Jurija.

Sám ho autom zaviezol do prípravného strediska. Obliekli ho do skafandra tak rýchlo, že asi prekonali všetky rekordy. Nikto nič nekontroloval. Veď aj načo. Všetci mysleli, že sa jedná len o mimoriadnu neplánovanú skúšku. Všade bolo minimum ľudí. Všetko vyzeralo ako príprava na rutinný tréning. Jurij nikoho s personálu nepoznal. Potom, tak ako to má byť pred štartom, nastúpil do malého autobusu. Udivilo ho keď vo vnútri uvidel Titova tak isto v skafandri. Sedel na sedadle akosi neprítomne akoby sa mu driemalo. Potom sa autobus pohol. Nič nevidel lebo okna boli zastreté nariasenými záclonkami. Titov zatial zaspal. Keď vystúpili, neboli na kozmodróme, boli na letišti. Plešún Jurija súril do malého lietadla pripraveného na štart. Okamžite vzlietli. Kde letia, to vedel len pilot a Jurijov plešatý sprievodca. Až teraz v lietadle mali chvíľku kľudu.

„Tak Jurij, tvoja závratná kariéra sa rozbehla.“ Povedal plešún. „Počas tohto krátkeho letu si sa na večné časy zapísal do histórie ľudstva, práve sa stávaš nesmrteľným hrdinom, prvým sovietskym kozmonautom. Významný vedci alebo umelci sa celý život musia snažiť a ťažko pracovať aby sa dostali do dvorany slávy a stali sa nesmrteľnými. Ty prostý a obyčajný ruský človek si to dokázal ako jediný na svete za pár minút, navyše bez svojho pričinenia.“   

Plešún sa bublavo rozosmial ako keby práve rozpovedal zábavnú historku. Zložil si ušianku a vreckovkou si poutieral vlhkú plešinu.

Ale Jurijovi to nepripadalo zábavné alebo vtipné. Stále nemohol uveriť, že tak obrovské klamstvo by sa mohlo tak ľahko uskutočniť.

Plešún akoby vytušil jeho pochybnosti.

„Hja, chlapče, s podvodom a lžou to máš tak. Čím väčšia a drzejšia je lož, tým skôr sa jej dá uveriť.“ Plešún sa znova zasmial, dlaňou buchol Juriovi po prsiach. „Priprav si svoju širokú hrdinskú hruď na metále! Bude ich tak veľa, že ich neunesieš.“ 

Lietadlo s drncaním pristalo, ani nezastavilo motory. Keď vystúpili a odpratali sa stranou, hneď odletelo. Ostali sami v šírošírej stepi na malom poľnom ľudoprázdnom letisku. V diaľke vytŕčali spoza vŕškov rozkuštrené slamené strechy zemljanok. Neďaleko bola malá drevená búda postavená zo starých kúskov dosák a sudových plechov. S krátkej rúry komína stúpal k oblohe ledva viditeľný prúžok dymu. Pred búdou nehybne stála staršia žena s hlavou oviazanou šatkou s vyblednutými farbami. V jednej ruke držala povraz s priviazanou na kosť vychudnutou kozou. Druhou rukou držala za ruku malé bledé dievčatko oblečené do handár. Obidve hľadeli s otvorenými ústami na prišelcov.

Bol to zvláštny pohľad. Nikde nič, všade len step. A v stepi stojí muž v tmavom obleku  s ušiankou na hlave. Vedľa neho postava v krikľavo oranžovom skafandri. Nič nerobia nič nehovoria len nehybne stoja a čakajú ako na zástavke autobusu.

Na búde sa pomaly otvorili úbohé dvere. Nevydali škrípavý zvuk ako sa na také dvere dalo čakať. To preto lebo dvere nemali pánty ale len kusy kože pribité o dvere a stenu. Sem ešte taká technická vymoženosť ako sú kovové pánty neprenikla.

V otvorených dverách zavrávoral starý zhrbený bradatý mužík. Pozrel na ženu a opovržlivo hodil rukou. Otočil sa a bez toho aby pozrel na prišelcov znova zmizol v temnote búdy. Dvere sa zatvorili. Viac sa neukázal. Objavenie bradáča vo dverách akoby všetkých prebudilo zo strnulosti. Aj koza zamečala a naťahovala sa po neďalekom trse vysušenej trávy.

Plešún ako keby si zrazu na niečo spomenul, hlasno zakričal smerom k žene.

„Toto je hrdina Jurij Gagarin.“ Ukázal na nehybne stojaci skafander vedľa seba. „Práve sa vrátil s vesmíru, je to prvý sovietsky kozmonaut.“

Dievčatko sa stiahlo dozadu aby sa pred neznámym hlasom ukrylo za sukňu ženy. 

 Plešún by bol možno povedal aj niečo viac, ale v diaľke sa zrazu objavila silueta veľkého vrtuľníka. Bez krúženia pristal neďaleko od búdy. Búda sa v prudkých poryvoch vrtuľou zvíreného vzduchu povážlivo chvela.

 Na vrtuľníku sa otvorili plechové dvere s okrúhlym okienkom, vyskočili s neho traja muži vo vojenských maskovacích odevoch. S nadšením pozerali na Jurija. Pomohli mu nastúpiť do vrtuľníka. V priestrannej kabíne vrtuľníka, sa mohol konečne zbaviť potom páchnuceho skafandra a obliecť si pre neho pripravený pohodlný šedý teplákový komplet s čiapkou. Jeden z vojakov, bol to asi veliteľ vrtuľníka, zablahoželal Jurijovi menom celej posádky k jeho hrdinskému činu a úspešnému návratu s kozmu na zem.

Jurij až teraz pochopil prečo musel byť takto vystrojený. Plešún sa tváril ako keby s celou vecou nič nemal spoločné a ocitol sa tam len náhodou.

Po pristatí na malom vojenskom letisku, Jurija rýchlo naložili do čakajúceho lietadla. Znova gratulácie. Tých sa nadlho nebude môcť zbaviť. Po dlhom lete pristali už skoro v civilizovanom prostredí neďaleko nejakého mesta. Autom Jurija odviezli do veľkej vily na brehu rieky. Vo vile si ho zobral do parády muž v stredných rokoch. Mal hrubé okuliare a bol veľmi nervózny, vyzeral ako vedec alebo skôr profesor ale mohol to byť aj spisovateľ sci-fi poviedok. Stručne a polopaticky mu vysvetlil, ako prebiehal jeho let okolo zeme. Vysvetlil mu stručne čo mohol vidieť cez okienko kabíny letiacej vysoko nad zemou. Len pár slovami sa zmienil o tom aké pocity by mohol počas letu v bezváhovom stave cítiť. Informácii nebolo veľa. Boli to len kusé neoverené poznatky a domnienky lebo nikto ešte bezváhový stav nazažil. Všetky informácie boli stručné a jednoduché. Času bolo málo lebo v rádiu  sa už začali oslavné tirády o jeho lete.

Jurij bol stále ako v sne. Postrkovali ho s miesta na miesto. Plešún ho všade sprevádzal. Nech bol kdekoľvek stačilo sa obzrieť a už bol pri ňom s radou alebo rozkazom. Radil čo má robiť, ako sa má tváriť, čo má hovoriť, ako sa má chovať.

Keď si aj Jurij vypočul s rádia slávnostný hlas ktorý nadšene všetkým občanom sovietskeho zväzu oznamoval ďalšie obrovské víťazstvo strany, vlády a hlavne vrelé milovaného súdruha Chruščova. Pripadal si ako v neskutočnom sne. Stále nemohol uveriť, že to hovoria o ňom a o jeho hrdinskom čine.

Dosial žil pomerne v ústraní. Poznal len ľudí zo svojho okolia a pár kolegov (súdruhov) letcov, vraj budúcich kozmonautov.

„Určite budú všetci prekvapený, že si vybrali práve mňa. Veď som nebol ani najlepší, ani najšikovnejší.“

„Zvládnem to vôbec? Musím! Ide nielen o môj život. Na mne sú závislé životy mojej rodiny.“

Toto si neustále opakoval ako modlitbu ktorá mu pomáhala prekonať pochybnosti.

„Som len jednoduchý a prostý sovietsky človek vychovaný milovanou rodnou Leninskou komunistickou stranou. Preto to musím dokázať. Keby nie, skončím tak ako státisíce iných pod drnom a moja rodina v guľagu.“

Zvládnem vôbec obrovský psychicky nápor záujmu a pozornosti celého sveta? Musím!!!

Pomaly sa tak vžil do úlohy hrdinu ktorú bol prinútený hrať, že skoro začal veriť vo svoju výnimočnosť a hrdinstvo.

Napriek občasným zádrhelom a veľkej psychickej záťaži všetko išlo ako po masle. Keď občas niekde niečo zaškrípalo, plešún bol vždy nablízku aby ho s toho dostal. Presvedčovacia sila médií je obrovská. Väčšina ľudí bola tak nadšená s gigantického úspechu sovietov, že stratili súdnosť. Sovietsky ľudia všetko brali tak ako im to polopatisticky naservírovali. Ale ani na západe sa neobjavilo veľa pochybností. Ak aj nejaké boli, stratili sa v nadšenom celosvetovom obdivnom cirkuse ktorý sa okamžite rozpútal.

Kus svojho prevzácneho času musel Jurij venovať výrobe fotografii ktoré mali dokázať jeho hrdinský čin. Fotografovanie bolo veľmi obtiažne a náročné na čas. To preto lebo tejto ožehavej operácie sa zúčastnil len jeden fotograf bez asistentov. Bolo to pre Jurija veľmi trápne, lebo fotograf si nedával pozor na hubu a jasne vyjadril ako nim opovrhuje a neverí jeho hrdinstvu. Netrvalo ani mesiac a fotograf náhodou zomrel pri banálnej autonehode. Toto bola jedna s prvých smrtí o ktorej sa dozvedel a ktorá lemovala Jurijovu víťaznú cestu.

Jurij tak ako väčšina ľudí žijúcich v totalitnom svete Sovietskeho zväzu mal dva druhy vedomia aj svedomia. Jedno bolo vnútorné ktoré sa skoro nikdy neprejavilo navonok. Bolo tak spoľahlivo chránené hradbou pretvárky, že sa ukrývalo aj pred najbližšími z rodiny. Vtedy nikto nikomu neveril.

Druhá tvár vedomia bola verejná na oficiálne ukazovanie. Bola to tvár ktorá prejavovala nezmerné nadšenie a lásku k strane a k jej súčastnému vládcovi.

V tomto pohnutom a slávnom čase domnelého dobíjania kozmu, sedel na cárskom tróne, všetkými vrelo milovaný súdruh Nikita Sergejevič Chruščov. Bol to ten istý milý súdruh Chruščov ktorý sa do nemoty spíjal na Stalinových pitkách a robil Stalinovi obgrcaného dvorného šaša.

Po náhlej a záhadami opradenej smrti najväčšieho génia ľudstva a vrele milovaného otca sovietskej vlasti, masového vraha báťušku Stalina sa Chruščov vydriapal na jeho miesto. Nebolo to hneď. Kým to dokázal, muselo zomrieť pár vysokopostavených kandidátov na trón. Napred bol zastrelený Stalinov kat Berija. Jeho jedinou kladnou zásluhou a činom bola Stalinova smrť. Potom na najvyššom tróne náhle zomreli ešte dvaja vládci, Boli to Andropov a Malenkov. Ale títo sa nerátajú. Kto boli? Čo boli? Ako a prečo tak náhle zomreli sa nevie. O týchto dvoch postavách sa skoro nič nevie, ani to nikoho nezaujíma. Boli na vrchole moci tak krátko, že nestačili napáchať zlo. Aj keď zomreli na tróne ako vládci, rýchlo sa na nich zabudlo.

Potom keď Chruščov na zjazde komunistov tak dramaticky odhalil pravú Stalinovu tvár a jeho zločiny, všetci sa jednotne tvárili ako veľmi ich to prekvapilo a ako sa ich to dotklo. Tvárili sa, ako keby o Stalinskom otrockom systéme nikto s nich ani netušil. To prekvapenie sa dalo len ťažko pochopiť, veď skoro v každej sovietskej rodine bola nejaká nevinná obeť represii alebo mali niekoho v guľagu, tak aké prekvapenie.

Chruščov sa asi chcel týmto odhalením nejako rehabilitovať v očiach ľudu. Tváril sa ako keby aj on dobrák a chudáčisko, bol obeťou postihnutou krutovládou Stalina. Tváril sa, že o masovom vraždení a otrockých guľagoch nič nevedel. V skutočnosti sa aj on zúčastňoval týchto vražedných orgii. Kto bol za Stalina hore, nemohol sa tomu vyhnúť.

Keď spolupáchateľ odhalí zločinca, súd sa na jeho vinu pozerá zhovievavo. Toto sa podarilo aj Chruščovovi. Aj on sa stal milovaným a vševediacim vládcom ríše nad ktorou slnko nazapadá. Moc je tak opojná a ľudská masa je vo svojej podstate hlúpa akoby bez pamäte. Trvalo ešte dlhé roky kým sa podarilo otrocký systém zlikvidovať. Ale jeho dôsledky sa odstrániť nepodarilo.

Až keď zomrie posledný pamätník tých čias, bude sa môcť táto doba patrične upraviť a spracovať pre oficiálne dejiny.

Telefonický rozhovor hrdinu s vládcom.

Tak ako všetci sovietsky ľudia aj Jurij svojho vládcu Chruščova jedným svojím vedomím miloval, tak ako mu to prikazovalo jeho komunistické vedomie. Druhým tým tajným a skrytým vedomím, tak ako prevážna väčšina obyvateľstva, všetkými tam hore  opovrhoval a nenávidel ich.

Keď mu plešún oznámil, kto si s nim praje pohovoriť, automaticky sa zapojilo prvé vedomie, vedomie nezmernej lásky a rešpektu k jeho obrovskej moci. Preto sa postavil do pozoru a s trasúcou rukou chytil slúchadlo.

Plešún stál vedľa neho. Rýchlo niečo čarbal na čistý okraj novín. Potom mu to pristrčil pred oči.

„Čítaj!“ Zašepkal.

Potom sa odohral pamätný priam ukážkový rozhovor, medzi vládcom a pokorným poddaným.

Jurij s obtiažami lúštil slová s okraja novín a hovoril ich do telefónu. Jeho váhanie a dlhé odmlky sa dali vysvetliť vzrušením ktoré cítil pri rozhovore s hlavou svetovej ríše.

„Som šťastný, že vám môžem hlásiť úspešné splnenie prvého kozmického letu.“

Viac tam nebolo napísané preto zmĺkol a čakal čo bude.

Chruščov ako keby Jurijovo hlásenie nepočul. Začal hovoriť a ospevovať jeho čin. Možno aj on len čítal čo mu niekto podstrčil pred oči. Nehovoril to živému človeku. Bola to deklarácia určená pre naivnú verejnosť ktorá si to na druhý deň v novinách nadšene prečíta.

Nikto nevysvetlil ako je možné, že sa do novín dostal obsah súkromného rozovoru.

„Ste prvý človek na svete, čo letel do kozmu. Svojím hrdinským činom ste získal našej vlasti slávu, prejavili ste odvahu a hrdinstvo pri plnení veľmi významnej úlohy. Svojím hrdinským činom ste sa stali nesmrteľným, lebo ste prvým človekom ktorý sa dostal do vesmíru.“

Na chvíľu ostalo ticho. Vládca čakal čo mu na jeho chválu hrdina odpovie. Ale Jurij nemal na okraji novín nič napísané preto mlčal.

Keď sa Chruščov nedočkal odpovede pokračoval. 

„S radosťou sa s vami stretnem v Moskve. S vami a s celým naším ľudom spolu oslávime váš hrdinský čin pri dobýjaní kozmu. Nech celý svet vidí, čo dokáže naša vlasť, náš veľký národ, sovietska veda.“

Znova ostalo ticho. Plešún Jurija napäto sledoval, chcel podľa výrazu jeho tváre zistiť či niečo v telefóne počuje.

Keď sa Chruščov ani teraz nedočkal odpovede, prerušil ticho nepremyslenou otázkou. Touto otázkou dokázal, že nemá ani paru s kým sa rozpráva a nevie kto v skutočnosti Gagarin je.    

„Povedzte, Jurij Alexejevič, ste ženatý, máte deti?“

Jurij si vydýchol. Konečne niečo ľudské na čo sa dá niečo odpovedať.

„Áno, som ženatý, mám ženu Valentívnu Ivanovnu a dve dcérky, Lenu a Gaľu.“

Potom Chruščov vyriekol otázku, na ktorú sa nedalo odpovedať.

„A vaša žena vedela, že poletíte do kozmu?“

Bola to naivná otázka človeka ktorý žije niekde inde, mimo sovietskej reality. Ako keby nepoznal chorobné utajovanie aj tých najbezvýznamnejších vecí súvisiacich nielen s vojenskou oblasťou ale zo všetkým.

„Ako by to mohla vedieť, keď som to ani ja nevedel.“ Preletelo hlavou hrdinskému pokoriteľovi kozmického priestoru.   

Znova ostalo ticho. Hrdina Jurij nemohol na otázku odpovedať. Preto radšej mlčal a čakal. Všimol si ako plešún znova niečo píše na okraj novín.

Keď sa milovaný súdruh nedočkal odpovede opýtal sa.

„A rodičia, matka, otec, žijú, kde bývajú teraz, čo robia?“

Jurijovi odľahlo.

„Otec i matka žijú, bývajú na vidieku v okolí Smolenska.“ V origináli tohto rozhovoru povedal aj meno dediny kde Gagarinovi rodičia žijú. Ale neskorší upravovatelia tohto telefonického rozhovoru ho v rámci utajenia vypustili. Veď čo keby si niekto zmyslel ich len tak zničoho nič bez prípravy navštíviť.

Keď vrelo milovaný súdruh Chruščov už nevedel na čo by sa mal ešte opýtať pokračoval vo vychvaľovaní.

„Vaši rodičia môžu byť hrdý a pyšný, na svojho syna.“

Jurij potvrdil, že naozaj sú radi, že sú radi.

„Určite sa budú aj oni tešiť a budú vám, našej strane a sovietskej vláde vďačný.“ Ostalo záhadou za čo majú byť vďačný.

Na to milovaný súdruh nič nepovedal. Práve vtedy podstrčil plešún Jurijovi pred oči noviny s novými naškrabanými riadkami.

„Čítaj!“ Zasyčal a ukázal prstom na začiatok.

Jurij sa sústredil a začal poslušne čítať.

„Ešte raz ďakujem vám, milovanej komunistickej strane, našej sovietskej vláde za veľkú dôveru, ktorú ste mi preukázali, a sľubujem, že aj v budúcnosti verne splním akúkoľvek úlohu ktorou ma moja sovietska vlasť poverí. Do videnia, milý a drahý Nikita Sergejevič!“

Jurij nevedel či tie jeho nezmyselné bláboly ešte niekto počúva, lebo keď dočítal bol telefón hluchý.

Celý tento telefonický rozhovor je rarita ktorá mohla vzniknúť jedine v morálne chorej spoločnosti. Každé slovo ktoré vyšlo s ich úst bolo neúprimné naučené a z dnešného pohľadu kuriózne. Ale tak sa v tej dobe hovorilo aj písalo a všetkým sa to zdalo byť normálne. Nesmierne okiadzanie a velebenie všetkého čo súviselo so stranou a jej vodcom bolo na dennom poriadku.

Chruščov prerušil kvôli Jurijovmu hrdinskému skutku dovolenku v Soči. (Aj tento fakt svedčí o tom, že nevedel nič o tom čo sa v tejto oblasti deje a chystá.)

Vrátil sa do Moskvy aby sa zúčastnil nevídaných osláv. Chcel aby aj na ňom uľpelo trochu s Gagarinovej slávy. V tej dobe jeho moc a popularita rýchlo upadala. V pozadí už striehol a intrigoval ďalší kandidát na vládcovský trón. Bol to Brežnev. Bol už pripravený využiť prvú príležitosť aby uchvátil moc. Chruščov bol prvým vládcom ruska ktorý z najvyššieho piedestálu moci odišiel živý.

Poznal Chruščov pravdu o podvode?

Podľa telefonického rozhovoru s Gagarinom určite nepoznal podrobnosti podvodu, lebo vtedy určite o Gagarinovi počul prvý krát a Gagarina nepoznal. Pýtal sa či je ženatý. Je to divné, lebo stále sa viedli nabubrelé reči o tom ako Chruščov pozorne sleduje všetky prípravy na let. Aj keď ten rozhovor bol len propagačným humbugom, aj tak by mu určite predom čo to o prvom letcovi povedali. Druhá možnosť bola, že o skutočnom prvom letcovi vedel. Ale keď sa let s Iljušinom skončil zle a v časovej tiesni rýchlo nastrčili Gagarina, nestačili už Chruščovovi oznámiť podrobnosti o novom hrdinovi kozmu. V tom prípade, musel aj Chruščov o podvode vedieť a súhlasiť s nim.

Pre Jurija začal rušný život. Ako prú zahraničnú cestu mu určili vtedajšie Československo.

„Neboj sa. V Prahe ti nič nehrozí.“ Upokojoval Jurija jeho plešatý rukovoditeľ. „Češi sú už dokonale spracovaný. Nemajú ani tieň podozrenia.“

A skutočne. Oslavy miestami prechádzali až do hysterického obdivu. Prejavy a zbožštené okiadzanie nemali konca. Jurij dôležito rečnil viedol bezobsažné plané reči a hrdinsky sa usmieval. Úloha hrdinu sa mu čoraz viac pozdávala. Pri každej príležitosti ďakoval strane a hlavne najvyššiemu vládcovi za to, že mu umožnili stať sa hrdinom a propagátorom komunizmu.

O samotnom lete vždy hovoril len všeobecne a vyhýbavo. Nikdy nezašiel do podrobností. Otázky ktoré mu kládli boli vždy dôkladne zredigované, pripravené a preverené, aby ho nikto nemohol priviesť do úzkych.

Keď prvá skúšobná zahraničná cesta skončila a vrátil sa v poriadku domov, boli všetci spokojný. Štart sa podaril. Gagarinova sláva sa až hviezd dotýkala. Zbedačený a utrápený sovietsky národ hrdo pozdvihol ujarmenú hlavu. Aspoň na chvíľku mohli zabudnúť na biedu a nedostatok všetkého čo treba k spokojnému životu.  

Ale na hrdinu Jurija už čakali ďalšie zahraničné propagačné cesty. India, Kuba, Anglia a mnoho iných štátov poctil svojou hrdinskou prítomnosťou. Všade ho oslavovali, nie ako človeka ale ako ideál, hrdý vesmírny symbol komunizmu.

Je na podiv, že ani na západe sa neobjavili pochybnosti o reálnosti jeho prvenstva. Prečo ani súperi a v podstate nepriatelia z USA nemali pochybnosti a tak rýchlo prijali a uznali prvenstvo prvého letu sovietov.

Všetko nasvedčuje, že to mohlo byť súčasťou nejakej tajnej dohody. Otázkou je, medzi kým tá dohoda mohla vzniknúť a aký mala účel. Ako to, že rusi dokázali zmanipulovať a oklamať celý svet. Ako keby za tým všetkým stál niekto mocný, niekto kto je nadradený nad malicherné prieky mocností.

Stretnutia s význačnými ale aj obyčajnými ľuďmi boli Juriovou každodennou prácou. Vyznamenania už skutočne nemal kde vešať. Už si na neustále oslavovanie a nabubrelé reči tak zvykol, že si už možno ani neuvedomoval, že je len úbohou nastrčenou figúrkou a celá jeho sláva je úbohý podvod.

Neustále mal pri sebe poradcu alebo poradcov ktorý mu radili čo má kde povedať, kde má isť a čo má robiť ako sa má chovať.

Pri verejných stretnutiach, jediné nebezpečenstvo predstavovali západný novinári. Vtedy všetci okolo neho museli byť vždy v maximálnom strehu. Veď stačilo jedno neuvážené slovo a celé klamstvo sa mohlo prezradiť alebo spochybniť.

Nakoniec sa Gagarinove meno tak vrylo do povedomia ľudí, že už o jeho domnelom prvenstve sa nikto neodváži pochybovať. Ako keby zabudli na množstvo nezrovnalosti ktoré sa objavili na začiatku jeho slávnej kariéry.

Už nikomu nevadí, že o jeho lete neexistuje ani jeden pravý dokument. Žiadna fotografia alebo filmový záber. Všetko čo sa objavilo neskoršie, boli podvody vyrobené až po domnelom lete.

Dokonca ani na druhý deň po domnelom lete ešte nemali žiadnu Jurijovu fotografiu.

Ani po mnohých rokoch, keď už nikomu na tom nezáležalo a nemusel sa báť následkov sa nenašiel ani jediný priamy účastník ktorý by mohol dôveryhodne potvrdiť, že na vlastné oči videl Gagarinov štart. Veď pri takom štarte musia asistovať stovky technikov a pomocného personálu. Ale tu nie je ani jeden skutočný svedok.

Je to podobný prípad ako s takzvaným Lunochodom. Aj tu bolo plno oslavných ód na dokonalosť sovietskej techniky. Ale neexistuje ani jeden dôkaz o pobyte tohto prístroja na mesiaci. Tvrdili, že s Lunochodom boli v neustálom televíznom spojení. Ale z tohto domnelého tele prenosu neexistuje žiaden záber. Vždy ukazujú len animované zábery a zábery zo skúšok na zemi. Podľa všetkého aj toto bol len propagačný humbug, tak ako všetko čo rusi v tejto oblasti podnikali.

 Dá sa spomenúť aj príbeh prvej fotografie odvrátenej strany Mesiaca. Ten obrázok bol tak zlý, že na ňom nebolo prakticky nič vidieť. Len pár neostrých rozmazaných škvŕn. Táto pochybná fotografia sa vôbec nezhodovala zo snímkami zhotovenými neskoršie americkými sondami. Napriek tomu, ani s týmto očividným podvodom sa už nikto vážnejšie nezaoberal.  

Jurij si len nerád pripomínal trápne incidenty ktoré sa stali počas prvej tlačovky. Vtedy ešte nebol takým sebavedomým ostrieľaným borcom pri styku s novinármi akým sa stal neskoršie.

Nejaký drzý novinár zo západu sa opýtal.

„Kedy budú zverejnené fotografie ktoré ste nafotografoval počas letu.“

Jurija to trochu zarazilo. Čo na to mohol povedať. Jedine pravdu.

„Na palube nebol žiaden fotografický prístroj!“ Keď to povedal ostalo v miestnosti trápne ticho. Niečo také nikto nečakal. Ako je to možné? Tak obrovská propagačná udalosť ktorá nemala okrem propagandy žiaden iný význam ani cieľ a hrdina si zabudne zobrať zo sebou fotoaparát. Hlavne, že mal zo sebou na srdci svoju červenú stranícku bumážku (preukaz).

Keď bolo po odpovedi rozpačité ticho pridlhé, prerušil ho jeden z obetavých sovietskych novinárov, nejakou naivnou otázkou z úplne inej oblasti. K tejto skutočnosti sa už nikdy, nikto nevrátil. Nikto nepodal vysvetlenie.

 Potom sa hrdinu opýtali, aké mal pocity v bezváhovom stave.

 „Bezváhový stav mi v ničom nebránil a mohol som vykonávať všetko tak isto ako na zemi. Jedol som a pil bez problémov.“

To bolo klamstvo ako delo. Lebo počas letu, keby nejaký bol, by určite nič nejedol ani nepil. Načo by mal mať zo sebou jedlo a nápoj keď let mal trvať len asi 90 minút a museli šetriť s každým gramom váhy. O skutočných pocitoch v bezváhovom stave nemohol povedať nič, lebo vtedy sa o tom ešte nič nevedelo.

 Ďalší trapas nastal po otázke novinára z južnej Ameriky. Jurij v odpovedi na jeho otázku povedal, že videl Ameriku a je veľmi krásna. Bola krásna len v jeho fantázii, lebo počas letu bola nad Amerikou noc a preto nemohol nič vidieť. Ale hrdina o tom vtedy ešte nič nevedel. Až neskoršie tento trapas vysvetľovali nejakým krkolomným nezmyslom, že to bola len symbolická odpoveď zo slušnosti.

Napriek všetkým týmto nezrovnalostiam ľudia ostali ako slepý. Nadšene všetkému verili, akoby si nechceli pripustiť pochybnosti a za každú cenu chceli byť klamaný.

A tak sa stalo, že Gagarin sa zapísal do povedomia ľudí aj do histórie ako prvý človek ktorý sa dostal kúsok nad vzdušný obal Zeme.

S tohto kolosálneho podvodu sa stala nezmeniteľná historická udalosť ktorá sa už nijako nedá z povedomia ľudí odstrániť.

Deti sa budú naďalej učiť o sovietskom hrdinovi kozmu až do skonania sveta.

Preto nech žije Gagarin, slávny sovietsky hrdina, prvý komunistický cestovateľ do kozmu.

Neslávna smrť hrdinu

Jurij sa potácal nocou po úsporne osvetlenej ceste. Mieril do svojej ubytovne vo Hviezdnom mestečku. Na miestach kde s riedko rozmiestnených lámp nedočiahlo svetlo alebo kde lampy pre poruchu nesvietili sa opito potkýnal po rozbitom chodníku. V hlave omámenej vodkou mu hučalo ako vo včeľom úle. Pri každom prudšom pohybe hlavy sa bolestivo ozvalo zranenie ktoré pred pár rokmi získal skokom s okna pri jednej milostnej avantúre.

Keď sa pred nim objavil vchod do nocľahárne, vydýchol si úľavou. Predstava kavalca na ktorý sa bude môcť hodiť a konečne spať ho trochu vzpružila.

Ale cesta do vytúženej ríše snov bola ešte v nedohľadne. Zabúchal jemne a s citom na dvere. Babizňa ktorá zvyčajne mala v noci službu si nevyberala nadávky. Bolo jej jedno, že bol celým svetom oslavovaným kozmickým gerojom. Pre ňu vždy bol a navždy ostal len obyčajným ochlastom.

Chvíľu čakal pokorne opretý o stenu. Keď sa nič nestalo, zabúchal znova až zaprášené sklo zadrnčalo. Až sa svojho činu vyľakal. Najhoršie bolo to čo o tejto babuške každý vedel. Bola jednou s tých čo všetko a všetkých sledovali a podávali hlásenie niekde hore.

Nad vchodom zrazu zasliepňala slabá žiarovka. To bol jasný signál, že baba sa zobudila a čoskoro sa objaví.

Jurij si nahodil na tvár najpokornejší úsmev akého bol v tomto stave schopný a trpezlivo čakal. Konečne počul ako sa starena došuchtala k dverám. Chvíľku hľadela cez zašpinené a popráskané sklo okna na dverách, len aby sa uistila, že pred dverami nestojí imperialistický nepriateľ. Až keď rozoznala Jurijov servilný úsmev odhasprovala dvere. Jurija ovanul milý zápach potu a ešte niečoho horšieho, čo sa dalo jednoznačne definovať.

Prekročil ošúpaný prah.

Napodiv dnes sa od nej nedočkal obvyklých nadávok. Až sa zľakol jej miloty.

„No to je dosť, milučký, že si došiel! Bola tu po tebe zhánka.“ Ukázala krivým prstom dohora k plafónu s popraskanou a opadanou omietkou.

„Áno, áno. Z najvyšších miest sa po tebe zháňalo náčelníctvo.“ Zašepkala dôverne s krivým úsmevom.

„Pýtali sa. Kde je náš milovaný, prvý vesmírny cestovateľ?“ Zrazu jej úsmev zmizol s tváre.

„Ožiera sa, tak ako každý deň! To som im povedala!“ Dokončila šeptom.

Jurij prekvapený aj vystrašený jej nezvyklo dlhým prejavom. Hodil rukou a bez slova sa potácal tmavou chodbou, hmatal rukami po stene. Kým došiel k dverám zabudol čo mu baba povedala. Ani sa neobzrel a zmizol za dverami. Dvere ostali otvorené. Baba prišla k dverám, nazrela dnu. Keď sa uistila, že hrdina milučký, leží rozvalený a oblečený na posteli zavrela zvonka dvere.

„Hrdina? Fuj! Svoloč je to!“ Zahundrala si pre seba. Odpľula si a zamierila na koniec chodby kde bol na stolíku starý telefón. Zatočila kľučkou, chvíľku počúvala potom povedala len dve slová. „Už prišiel!“ a zavesila. Sadla si za stolík zapálila starobylú lampu zo zeleným tienidlom a trpezlivo čakala. Dlho sa nič nedialo, ale bola si istá, že sa bude diať. Nakoniec lampu zhasla, vstala a šuchtala sa pomaly cez tmavú chodbu k dverám na druhom konci.

Mala to vyrátané presne. Len čo vyzrela von do tmy uvidela blížiace sa svetla auta. Keď tmavé auto zastavilo pred vchodom, bola pripravená pri dverách aby prichodzím otvorila. Nemuseli ani klepať. Traja tmavo odetý muži v krátkych kabátoch prešli nevšímavo okolo nej. Išli naisto. Bolo vidieť, že sú to profesionáli a vyznajú sa.

Potichu bez jediného slova a hluku vyviedli milučkého hrdinu von a strčili do auta. Keď auto odišlo ani sa za nim nezaprášilo.

Až keď ostalo ticho a červené svetla auta sa stratili v diaľke, prešiel  babuške po chrbte mráz. Mala akési zlé tušenie, že sa to skončí zle, nielen pre hrdinu.

Zamkla dvere a pomaly sa odšuchtala do svojho páchnuceho pelechu. Skôr ako si ľahla na kavalec, uhla si s dvojlitrovej fľaše mliečne zakalenej vodky. Nalogala sa jej len tak bez zakusanja (zajedania).

A čo Jurij, milučký? Slávny geroj a miláčik sovietskeho ľudu sa viezol v ústrety svojmu neodvratnému, dávno určenému, osudu. Zatiaľ spokojne spal a snil. Neprebralo ho ani tvrdé nadhadzovanie na  poľných sovietskych autostrádach.

Opito snil krásny sen o hrdinstve a sláve. Už sa tak vžil do nabifľovaného života hrdinu, že aj sám začal veriť, že sa to všetko skutočne stalo. Začal veriť vo svoje obrovské hrdinstvo a nadradenosť nad všetkými. Všetko mu, zvlášť v poslednej dobe keď sa naplno oddal pitiu, pripadalo ako sen. Len málokedy sa s krásneho sna prebral do tvrdej reality. 

Od začiatku podvodu nebol nič. Stal sa úbohou nemohúcou figúrkou v hre ktorú ho mocný prinútili hrať. Poskakoval tak ako poťahovali povrázky ktorými ho ovládali.

Sláva, je ako poľná tráva. Rýchlo vyschne.

Spočiatku si to ani nejako veľmi nebral k srdcu, veď rodná strana ho potrebuje. Nejakú dobu ho to dokonca bavilo, ale keď kvôli klamstvu v ktorom bol hlavnou figúrkou začali umierať ľudia to už bolo na neho príliš. Všetci ktorý sa nejakým spôsobom zúčastnili toho obrovského podvodu sa postupne strácali. Autonehody, podivné a náhle choroby, smrteľné úrazy. Niektorý len tak, zničoho nič zmizli. Neostala po nich žiadna stopa. Ako keby nikdy neboli.

Začal tušiť a v poslednej dobe bol tým posadnutý, že niečo podobné čaká aj na neho. Vedel toho príliš veľa. Uvedomil si, že jeho smrť je nevyhnutná. Neistota a neustály strach spravili s neho nevrlého, ničomu a nikomu neveriaceho mrzúta.

Aby sa zbavil strachu pil čoraz viac. Len keď bol opitý, prestal sa báť. Vtedy ho netrápil strach, pochybnosti ani zlé svedomie.

Vyvliekli ho s auta, chladný vzduch ho trochu prebral s opojenia ale nie na dlho. Uvedomil si, že je na letišti. Dobre poznal siluetu starého hangáru kde stáli vyradené stíhačky určené na likvidáciu. Voviedli ho dnu, do šera.

Na krku ucítil slabé pichnutie injekčnej ihly. Znova upadol do bdelej otupenosti. Vznášal sa bezvládny ako v sne.

Počul hlasy aj im rozumel čo hovoria. Ale nemohol protestovať alebo sa brániť. Cítil ako ho, akoby zlostne, navliekajú do jeho starej leteckej kombinézy. Bola cítiť zatuchlinou. Nemal ju na sebe už peknú radu mesiacov.  Na hlavu mu nasadili jeho leteckú koženkovú prilbu. S hekaním a tichými nadávkami ho po rebríku vytrepali do kokpitu stíhačky. Usadili ho a pevne pripútali o sedadlo.

Nevidel, len počul ako sa za neho usadzuje druhý pilot.

„Kto to je? Ktorý s jeho dobre známych pilotov sa podujal vykonať pre neho poslednú službu.“

„Nemaj obavu. Všetko je v poriadku. Pred výbuchom sa katapultuj.“ Počul ako niekto dáva pilotovi posledné inštrukcie.

Nato ostalo dlhé ticho. Potom sa pohli. Nad hlavou sa mu pohybovali slabé zaprášené žiarovky hangáru. Cítil ako sa stroj pomaly posúva von z haly.

Vonku uvidel tmavé nebo s pár hviezdami presvitajucími medzi oblakmi. 

Potom zaskučala štartovacia turbína a zahrmel motor.

Ich let netrval dlho. Leteli len pár minút. Ešte počul ako pilot vzadu nadáva a zúfalo lomcuje poistkou katapultu. Posledné čo počul bol výbuch. Niečo ako silné buchnutie dverí. To sa zabuchli dvere za životom nesmrteľného geroja a prvého človeka vo vesmíre. Za jeho životom ostalo navždy velebné ticho.

Netrvalo ani tri dni a nevrlá babuška na ubytovni zrazu zomrela. Podľa lekárskej pitevnej správy sa otrávila alkoholom. V naplnenom žalúdku mala skoro dva litre kalnej vodky.

Nenápadný chlapíci od KGB sú profesionáli, nikdy nezanechávajú po svojej práci nežiadúcich svedkov. Zabudli pritom na dominový efekt, že teraz sú na rade oni.

Už je po všetkom, už je po kozmickom hrdinovi.

Nech mu svieti svetlo večné.

Amen.

Poznámky:

Je podivné a veľmi podozrivé, že ani na západe nikomu nevadil a dosial nevadí absolútny nedostatok pravých dôkazov ktoré by jednoznačne potvrdili túto problematickú udalosť. Dokonca sa už ako pravé dôkazy prezentujú, očividne neskoršie vyrobené fotografie aj filmové zábery.

O americkej dokonale zdokumentovanej mesačnej expedícii sa objavilo plno konšpiračných teorii kde sa tvrdí, že to bol podvod vyrobený v atelieroch na zemi. Len o Gagarinovom lete akoby nikto nepochyboval aj keď nie je jediný dôkaz o tejto udalosti.

Západ okamžite a s podozrivým nadšením, prebral všetky ničím nepodložené údaje rusákov. Pritom každý vedel ako Rusi vo všetkom klamali a zavádzali. Inak na západe pri každom rekorde alebo nejakej význačnej udalosti vždy požadovali hodnoverné dôkazy. Len tu to prebehlo ľahko a bez jediného dôkazu. Je možné, že si to neskoršie na západe nechceli priznať, že sa nechali tak naivne napáliť.

V telke na Spektru hrali niečo ako dokument o pátraní po tejto udalosti. Celé to vyznelo veľmi rozpačito a málo presvedčivo. Moderátor sa stretol s nejakým generálom ktorý vraj vie pravdu. Moderátor nepovedal akú pravdu.Veď pravda môže býť len jedna. Ten generál len strnulo stál pred kamerou, ovešaný medailami, dôležito sa nafukoval a nič nechcel povedať. Prečo mlčal ak nemá čo skrývať.

Prečo nevyhľadali Gagarinovu ženu alebo jeho dve dcéry. Po Gagarinovej smrti sa po nich akoby  zem zľahla. Nikto viac o nich nepočul. Okamžite na nich všetci zabudli. Sláva poľná tráva. Zvlášť ak je zaťažená klamstvom.

Po záhadnej a tragickej smrti hrdinu si na Gagarinovu rodinu už nikto viac nespomenul. Čo sa stalo s jeho ženou. Kde sa podeli deti? Jeho dcéry Lena a Gaľa by mohli, alebo ak mali šťastie ešte niekde žijú. Prežili vôbec svojho slávneho otca hrdinu kozmu? Poznali skutočnú pravdu o svojom slávnom otcovi? Ak poznali pravdu tak už určite nežijú. Prečo nikto nikdy po nich nepátral?

Prečo nenašli a nehľadali niekoho obyčajného. Niekoho kto sa štartu, ak bol, osobne zúčastnil. Veď tam museli byť stovky rôznych robotníkov odborníkov alebo ruských väzňov otrokov. Hlaváči tý nepovedia nič. Nepriznajú, že oklamali celý svet.

V telke na Spektre, jeden, vraj Gagarinov kamarát z detstva a svedok jeho úspechov, rozprával o Gagarinovi tak ako keď opilci v krčme klábosia o politike. Tento mužík mal plno bezobsažných rečí, rozkladal rukami a opito sa usmieval. Keď skončil, uvedomil som si, že nepovedal nič viac než to čo sa o Gagarinovi oficiálne povedalo a napísalo. Neuviedol ani jeden nový vierohodný detail s jeho života.

V telke hrali dokument o rivalite východu a západu v takzvanom dobíjaní kozmu. Boli tam rôzne rekonštrukcie udalostí. Medzi iným aj rekonštrukcia Gagarinovho predpokladaného letu. Keď to sledoval niekto kto o tomto podvode nič nevie, tak by tomu aj mohol uveriť. Všetko vyzeralo veľmi vierohodne, ale v skutočnosti nič s toho čo ukazovali nebola pravda.

Napríklad na obrazovkách v riadiacom stredisku sledovali šťastne vysmiatu tvár hrdinu aj keď sa vie, že v predpokladanej kabíne nemohla byť televízna kamera, pretože Rusi v tej dobe tak malé kamery ešte nemali. Veď ako tvrdili nebol tam ani fotoaparát. A to už v rusku vyrábali malé bakelitové fotoaparáty.

V rekonštrukciách použili ako fakty aj vyslovené bláboly s Gagarinových pamätí.

Ako zdroj informácii som použil knihu

Gagarin - kozmické klamstvo? od Istvána Nemere vydanú v roku 1990

 

---