Na kare a potom....

 

Zaspával som a rozoberal som čo je to ohováranie. Dnes so si o tom prečítal, že ohováranie je časté poukazovanie na zlé

vlastnosti prípadne činy blízkej, ale aj cudzej osoby. Osočovanie je veľmi podobné ako ohováranie, avšak pri osočovaní si

zlé vlastnosti či činy osočovanej osoby vymýšľame, prípadne ich neúmerne zveličujeme. Kto chodí ako ohovárač odhaľuje

tajnosti. Ohovárač rozlučuje priateľov. Premýšľal som či mám napísať tú baladu ktorej som chcel dať názov na kare. Bál som

sa to dať na net. Kedysi ma Boh potrestal viac ráz za to že rozširujem nepravdy a teraz mi už nedovoľuje napísať o niekom

pravdu. Neviem čo mu vadí. Či je to to, keď rozprávam pravdu o druhom, že som neodpustil, teda nie som milosrdný, alebo

je to naozaj to ohováranie čo som už spomínal na začiatku. Boh neznesie ohováranie rovnako ako osočovanie pri ktorom

si každý kto osočovanie počul niečo pridá a vznikne z toho úplne niečo iné. Vždy som si myslel, že ohováranie je vyslove

nie nepravdy a nie že je to časté poukazovanie na zlé vlastnosti. V balade, ktorrú teraz napíšem som bol presvädčený, že

to Boh potrestal švagrovú za silné reči. A keď ma Boh potrestá naozaj nebudem vedieť či som rozširoval nepravdy, alebo

to bolo za ohováranie, teda rozširovanie pravdy medzi stovky ľudí.

    Boli sme so ženou na kare. Zomrela mi teta. mamina sestra. Tu švagrová všetkým oznámila:"Chceme vám oznámiť, že ča

káme bábo. Po pohrebe oznámila, smiala sa a laškovala:"Ja mu porodím detí koľko bude chcieť. Ja rodím ako jabloň. Sester

nica zomretej po nej zazerala. Nebolo vhodné na takéto oznámenie, že je tehotná toto pohrebné prostredie. Do tohto pohreb

ného prostredia silné reči a prehnaná veselosť.

   V piatom mesiaci potratila. Vravel som si to tá sesternica ju prekliala a zablokovala tak posobenie Božieho požehnania. To

nebola ona. To Boh kliatbu vyslal za silné reči a ešte k tomu na pohrebe. Že mu porodí detí koľko bude chcieť a že ona rodí 

ako jabloň. Keby vedela akú silu vyslovila v zápätí by sa pomodlila a kliatbu modlitbou by zastavila. Ale Boh popredu nikomu

nepovie:"Ideš robiť niečo zlé. Nanajvýš ti pošle znamenie o ktorom si povieš, že nie je od Boha, ale je to iba vec techniky.

    Do miestnosti vošiel človek čo ho včera pochovali. "Ale veď ty si mŕtvy,"povedal som mu vystrašene.

    "Áno, skutočný mŕtvy. Nie som ako ten z tvojich báchoriek čo vraví o nejakej jeho ríši, že príde čas a on prevezme vládu

nad svetom. A potom všetci mŕtvy aj živý pojdu knemu. A koho zabije ten už prechádza v tej chvíli do jeho ríše. Ak sa niekde

objaví neskutočný strach dostanú všetci čo ho zbadajú. To sú hlúposti, ale ja som skutočný. Posiela ma Boh. Boh lásky a vet

kého stvoreného. Vštci pojdu k Bohu po smrti a všetko čo stvoril je jeho práca. Stvoril nenávisť, basu, lásku, choroby, techniku.

Človeka možeš zabiť, odpustiť mu, nenávidieť ho. Toto všetko skončí a ideš k nemu. Ak si bol teda naozaj dobrý. Ja som sku

točný mŕtvy. Veď si mi bol včera na pohrebe i keď sme sa príliš nemuseli. Ale nedivil by som sa, keby si neprišiel. Teraz už do

konale poznám tvoju povahu. Nikoho s kým sa poznáš nepovažuješ za kamaráta hodného, že by si mu išiel na pohreb. Tých

ktorí sú od teba hlúpejší pri nich pociťuješ svoju slabotu a preto ich nepovažuješ za kamarátov. A jediný vodca z detstva, ktoré

ho ešte nikto neprevýšil, toho tiež nepovažuješ za kamaráta, lebo si myslíš, že sa s tebou kamarátil na silu. Myslíš si, že ťa mal

za hlupáka. Ale on ťa nemal za hlupáka. Vodcovia nikoho neosudzujú ani toho kto je najväčší debil. A ty si bol jeho verný pria

teľ. Chodili ste všade spolu. Jeho kamaráti z jeho partie ho nežrali ako ty jeho, lebo boli samostatnejší ako ty. Vdeli si urobiť zá

bavu aj sami. Chceli aby si patril do ich partie, kde bol vodcom tvoj priateľ. Ale teba to tam bavilo iba vtedy s nimi, keď tam bol

tvoj vodca. Bez neho si pociťoval pri nich svoju slabotu. Sa to striedalo. Raz si pociťoval svoju slabotu pri nich a raz ich slabotu

pri tebe. Zabávať sa ti ich nechcelo, lebo si ich nemal čím zabávať. Vodcu sa ti chcelo zabávať, lebo si sa pri ňom priživoval.

Prišiel si na pohreb i keď sme sa veľmi nemuseli. Tá tvoja povaha. Ani mňa si nemal rád. A to vtedy žili ešte tvoji rodičia. Po ich

smrti si nevodcov nenávidel ešte viac. Prišiel som ťa zabiť. To je ten trest za tvoje ohováranie a všeličo. Boh ťa má už dosť. Ne

bude donekonečna znášať ako rozširuješ nepravdy a vnášaš ohováraním do ľudí nepriateľstvo."

    Spím, alebo som sa už zobudil. Vidím toho muža, spolupracovníka z čias komunizmu. Ani on ma nemal rád, pretože som ho

nemal rád. Hrakl som sa na spravodlivého a pri tom som nenávidel. Mal som špecifickú povahu. To rodičia ma naučili nemať 

rád ľudí. Mali radi iba katolíkov. Vidím toho muža ako odchádza k oknu. nesnívam. Najskor už som hore a preberám sa zo spán

ku. Som hore, ale ešte poriadne oťapený. Keď prežijem budem o tejto postave rozprávať kamarátom, ktorých snáď budem mať

niekedy. Stačilo by stať sa rybárom. Ale aj keby som chodil na ryby a zoznámil by som sa tam s nejakými ľuďmi po čase by som

zistil, že ma to tam s nimi nebaví a samého chytať ryby ma tiež nebaví. Som vo sne, alebo v realite? Možno v polospánku. Bude

toto rozprávanie o polospánku, alebo o realite. V polospánku mi často moja žena dáva direktíva ako ide ráno do práce. Čo mám

urobiť, čo nakúpiť. Dosť často sa mi stáva nie len, že všetko zabudnem, ale vobec, že mi niečo hovorila. Zobudím sa a premýš

ľam či to čo mi hovorila bol sen, alebo skutočnosť. 

    Mám pootvorené oči. Ten muž sa blíži k mojej posteli. Zrazu som sa úplne prebral. Muž nikde. To tie pohreby. Neznášam ich a 

stále na ne chodím a potom sa bojím toho mŕtveho. Stále si vravím, že najlepšie je zapamätať si človeka živého a potom to aj tak

nesplním. Chcem sa rovnať tým, ktorý vravia:"Zivých sa boj, mŕtvy ti neublížia. Ešte som nedospel k takej silnej viere akú mal moj

otec, aleb o moja žena. Berú mŕtve telo iba už ako schránku prázdnu bez duše. Kurevsky strašideľná schránka. Otec ma mátal

ešte dva roky po jeho smrti. Stále som si ho predstavoval ako tam leží v truhle a je oveĺa inakší ako živý. Ešte aj dnes, keď sa zve

čerí a nastane tma bojím sa ísť sám do starej časti domu, kde nikto nie je. Predstavujem si, že tam otec dojede v truhle na stojane

s kolečkami a bude riadiť truhlu a bude pádiť za mnou. Truhlu bude riadiť pákami. To mám asi aj z toho ako ma sem tam v živote

naháňal a strach z neho mi stále nevymizol z pamäti. A zrazu tento nový mŕtvy. Oživuje strach zo starých známich, ktorých nech

cem nazvať priateľmi i keď oni boli priatelia. A možno je to naozaj iba strach z tých ktorých mám stále obavu.

    

---