Dievča s jedovatou krvou

 

Bola noc.  Jarovi sa sníval sen. V tom sne spieval nejaký muž. Prikázal mu aby sa k nemu pripojil a spieval s ním. Jaro spievať

vedel a tak sa pridal k mužovi. Bola to jednoduchá melódia, ľahko sa dala zapamätať. Štyri tóny ktoré stúpali a potom sa vracali

naspäť. Lá-lá-lá-lá hore a lá-lá lá-lá zase naspäť. Pri poslednom tóne muž zastal a držal tón dlhšiu dobu. A Jaro spolu s ním.

Jaro už sa pomaly preberal zo spánku a teda aj zo sna. Otvoril oči a jasne sa počul, že spieva posledný tón, ktorý spieval spolu

s tým mužom vo sne:"Lá-lá-lá-lá-lá-lá-lá." V diaľke počul hlas toho muža ako mu vraví:"Stále spievaj so mnou dovtedy pokým 

sa nezobudíš. Len tak možeš prísť za mnou." Čo sa to s ním stalo? Vždy, keď si chcel sen zapamätať a preberal sa z neho ve

del, že sa nesmie pozrieť do svetla, do okna, inak vtedy sen zabudol. Prichytil sa, že spieva tón a nie je vo svojej posteli. Alebo

sa mu to tiež ešte sníva? Čo to je s ním? Spieva a stojí uprostred akejsi stodoly. To je sen. Iba sen. Usmial sa a povedal si:"Preto

čím sa na druhú stranu dospievam a opäť zaspím a začne sa mi snívať niečo krajšie a nie nejaké duety s nejakým chlapom.

Urobil krok. To nemože byť pravda. Pomaly sa rozoberal.  Nespal. Ocitol sa ozaj v nejakej šope. Ako tam tak stál uprostred tej

šopy zrak mu padol na cirkulu, ktorá bola hneď pred ním. Otočil sa a zbadal za sebou dvere. Stisol kľučku a otvoril ich. Bol na

akomsi nádvorí či pĺaci a pred ním bolo naskladaných na sebe hromada kmeňov dlhých hádamdvadsať metrov. Kto vie koľko

mali tie stromy rokov, keď ich zrezali prebehlo mu ustrašenou myslou. Premýšľal, kde sa tu mohol tak zrazu objaviť. Čo ho niek

to nadrogoval a previezol sem? Posledné na čo si spomenul bola tá melódia čo spieval s tým mužom. jedine tak sa to mohlo

stať, že počas tej piesne po tých tónoch sa nejako preniesol sem. Určite tie tóny sú toho muža čary, povedal si.

    "Vítam ťa," ozvalo sa vedľa neho. Otočil trochu hlavou a uvidel, že pred ním stojí vysoký mohutný, tučný chlap v čiernom pláš

ti. "Choď sa naraňajkovať s ostatnými. Poď za mnou. Ukážem ti, kde to je. Muž ho voviedol tými istými dverami do šopy. Prechá

dzali cez šopu k ďaľšiemu východu. Šopa mala dvojo dverí. Dvere boli na oboch koncoch šopy. "Tu vyrábame oplotenia pre les

níkov do lesa, aby pažravé srnky neožierali zasadené mladé stromčeky. Tam v rohu sú narezané dosky a tu je forma do ktorej

sa dosky ukladajú. Z toho horšieho čo ostane sa narežú výstuže aby to držalo pokope. Ale to ti ukážu už chlapci." Ako vyšli z tých

druhých dverí Jaro zbadal na zemi položenú motorovú pílu. Muž sa naňho pozrel, keď sa zadíval na tú pílu a povedal mu:Práca

s motorovou pílou je pre odborníkov. Režú chlapci niektorí, alebo ja. Muž sa otočil ukázal na cirkulu a povedal:"Toto bude tvoja

práca. Budeš rezať na cirkuly. Nie je to nič svetoborného. Všetci sa to naučili, naučíš sa to aj ty. Vo forme sa dosky rozložia a poz

bíjajú a vzniká oplotenie. Niekedy vyrobím pre lesníkov aj posed. Možno ho pojdeš práve ty so mnou do lesa postaviť. Snaž sa

a bude ti tu dobre." Muž ho doviedol pred malý domček a vošiel s ním dnu. Tu sedelo za stolom päť mládencov. Všetko chlapci

v Jarových rokoch teda štrnásť. Možno niekto z nich bol o niečo starší.

    "Toto je váš nový spolupracovník,"povedal muž, porozhliadol sa po miestnosti a vycúval z izby.

    "Ja som Jožo,"predstavil sa mu prvý z nich čo sedel pri stole hneď pri dverách. Podali si ruky a postupne sa zoznámil so všet

kými piatimi mládencami. Volali sa Fero, Braňo, Jano, Libor a Julo.

    "Aj ty si samozrejme počul melódiu vo sne a ako si sa preberal ju stále spieval a takto si sa dostal sem,"povedal Julo. Aj my sme

si zaspievali spolu s naším šéfkom a takto sa sem dostali."

    "Tak aj oni rovnako ako on sa sem dostali. Tak predsa je to začarované a ten ich a teraz už aj jeho šéf je čarodejník."

    "Nenadrieme sa až tak veľmi len pri každej robote šéf vie koľko sa dá najviac urobiť a koľko dokáže on urobiť tak musíš aj ty toľ

ko vyrobiť. Či je to pri zbíjaní oploteniek, alebo pri stavaní v lese oploteniek. Pri rezaní sa to nedá až tak uponáhľat. Tam si odpo

činieš, lebo cirkula nedokáže rezať rýchlejšie ale iba toľko koľko sa dá. Dostal si sa sem cez spev, ale radšej už nespievaj,"pora

dil mu Braňo. Jaro hneď po prvej vete zbadal i keď nepočul všetkých, že toto bude ich nepísaný vodca. Vyzeral, že je nie len sym

paťák, ale, že je aj veľmi jemný a ľudský. Až neskor zistil, že ho všetci rešpektujú.

    "Čo by nemohol spievať. Veď šéf odišiel. A čo oči nevidia to srdce nebolí." A rozrehotal sa. Keď sa dosmial začal spievať:"Co ste

hasiči, co ste delali, když ste náš pí-í-í-vo pivo pivo vá-á-á-rek zhořet nechali. My starí mazáci starí uleváci máme pít vodu." Do izby

vbehol najedovaný šéf a hneď k Julovi:"Aký si ty starý mazák. Ja som tu šéf a zakázky sú moje. Nevieš? Zabudol si? Ja vás chrá

nim. To ste ešte nezistili? Zabudol si, že nenávidím spev. To bolo jediné čím ma moj kamarát prevyšoval. Teda prevyšoval ma vo

viac veciach ale tie sa dali zopakovať. Iba ja možem spievať. Iba ja budem spievať. Iba ja budem mávať dievčatám z voza, lebo

ja som váš šéf. Toto posledné bola sranda. Možete mávať dievčatám z voza." Podišiel k Liborovi chytil ho za opasok a začal sa

smiať:"Libor aký má ošúpaný opasok. To je frajer. A smial sa pri tom ako si Libora doberal. "Libor to je frajer,"doberal si ho šéf ďa

lej. "Libor mi nenechal ani trochu kofole. Všetko vypil, keď sme boli spolu v lese Libirí-í-í-í-j cha-cha-cha-chi- chi-chi." Poťapkal

Libora po pleci, prebehol očami po všetkých a vybehol z izby.

    "Prečo nemá rád spev?" Spýtal sa Jaro Braňa.

    "Prídeš na to zanedlho,"povedal mu Julo. Kašlať na spev. Ide sa do práce. " Julo s Ferom zbíjali oplotenky. Jano ich vynášal

von a keď mal čas vyvážal piliny od cirkule. Libor vonku si vymeriaval trojmetrové kmene a značil si, kde má rezať a potom ich aj

rezal ,donášal dnu a vedľa cirkule skladal. Braňo ukazoval Jarovi ako má rezať, aby dosky neboli na koncoch tenšie ako sú po

celej dĺžke. Vysvetloval mu, že bude rezať niekedy aj sám.:"Položíš kmeň a tisneš ho dopredu. Keď si sám v polovici prejdeš na

druhú stranu a ťaháš dosku, ale musíš dať pozor aby si ju ťahal trochu do boku, ale nie moc, lebo by potom bola u koncov tenká."

    Už v ten deň to celkom Jarovi šlo a Braňo bol s ním spokojný. Ani sa nenazdali a bolo šesť hodín večer. Čas, keď končili s prá

cou. Šli sa osprchovať a potom im Jano niečo uvaril. Vždy varil iba on, lebo iba on jediný ovládal toľko receptov z pamäti. Keď sa

najedli všetci zväčša pozerali televízor. Nad týmto sa Jaro zamyslel. Keď tu má šéf televízor tak je to tu v čase, keď bolo po druhej

svetovej vojne. Skor predsa televízory neboli. Televízor bol stará šumka, ale nebol to povojnový výrobok aký videl na povale u sta

rej mami. Spať chodili o desiatej, lebo ráno vstávali o šiestej. Naraňajkovali sa a o siedmej už stáli na pľaci. Braňo zase rezal s Ja

rom, keď Jaro zbadal, že na nádvori zastal dvojzáprah. Jaro chcel ísť von, ale Braňo ho zadržal so slovami:"Naložia to dvaja. Je to

práca iba pre dvoch." Braňo ale zbadal, že im spadol na cirkule remeň a tak preto cirkulu vypol. Začuli z vonku ako šéf reve:"Iba ja

budem spievať. Iba ja možem spievať." Tu začul Jaro ženský hlas:"Je to tvoj trest, že sa bojíš, že niekto z nich može postúpiť do dru

hého kola." Tak na voze je dievča,"pomyslel si Jaro. Braňo ho pozoroval, podišiel k nemu a povedal mu:"Je krásna a spieva opojne

ako Siréna. Pozri už ide čierny koč." Na nádvorie prihrmel koč a dievča doňho prestúpilo z voza. Pri koči čakal Fero.

    "Ty mi dnes zaspievaš?" Spýtalo sa ho dievča.

    "Áno. Rád."

    "Tak poď ku mne hore. Boli za tebou mŕtvy? Čo ti povedali? Že sláva poľná tráva? Dúfam, že si im neuveril? Chceš byť slávny

nie?"

    "ˇAno presne to mi povedali. Bola búrka, keď bolo v izbe veĺa duchov. Zobudil som sa a na okne sedela čierna mačka."

    "Tak mi teda zaspievaj. Nech vidím, či možem trocha ožobráčiť vášho šéfa. Keď sa mi bude tvoj spev páčiť dám ti polovicu jeho

zákaziek." A tak Fero začal spievať a dievčabolo nadšené. Vravelo:"Hrozne mám rada muziku. Keď som dievčila poznala som

všetky kapely, ktoré boli slávne. Poznala som každého hudobníka. Dostávaš odomňa tú zákazku. Ide o to či berieš. Urobím z teba

zámožného pána."

    "Beriem,"povedal Fero."

    "Tak si teda na polovicu moj. Ideme, pohonič šibni do koní. " Pohonič zaplieskal bičom a kone sa rozbehli. Koč nadskakoval ako

leteli po nerovnej ceste a dievča povedalo ferovi:" Váš šéf kedysi mal kamaráta, ale napokon sa rozkamarátili. Vášho šéfa kamarát

už nezniesol, že musel hrať šéfovu hru. Hru ktorárá bola, že do popredia dával iba seba. Musel byť vždy iba on. Jeho kamarát mal

iného tvorivého panáčika ako majú vodcovia. Vodcovi neprekáža ani debil a je múdri. Jedného dňa si povedal šéfov kamarát, že

už nebude hrať hru svojho kamaráta, ktorá bola o tom, že mu neustále dokazoval, že je múdrejší a zároveň závidel niečo čo on

šéf nemal. Šéfa oko to už býva najviac v ich partii obdivoval práve jeho kamarát Peter. Ale, keď Petrovi začal robiť zle, zato, že

nedokázal v niečom byť ako Peter Petrovi sa to sprotivilo a prestal sa s ním kamarátiť. Peter ho uznával v partii najviac so všet

kých, nikto ho tak nežral veľmi ako práve on. Zo začiatku sa divil, keď sa rozprával s kamarátmi v partii o ich nepísanom šéfovi, keď

jeden povedal:"Nó ano veď Pacek. On je najmúdrejší. Tak ho prezývali. Keď Packova mama raz povedala Petrovi, že jej syn naňho

dá Peter mu to povedal. O nejakú dobu zbadal, že ho to zožiera, že jeho mama viac obdivuje jeho kamaráta ako jeho. Odvtedy

bol na Petra ešte horší. Neznášal, keď pred ním povedala mama na Petra, že vyzerá ako herec. Robili spolu v maliarskej partii.

Jedného dňa povedal parťák aby urobili dvojice, ktoré pojdu spolu natierať okná. Aby bol človek s každej strany okna. Pacek do

teraz stále robil s Petrom. Peter čakal, že príde za ním a vytvoria dvojicu, ale ostal prekvapený. Pacek prišiel za iným chlapcom

aby vytvoril dvojicu. Zamrzelo to Petra aj keď vedel prečo to pacek urobil. Obaja s Packom boli veľmi pomalý v maľovaní a Pacek

už nechcel vyzerať, že je pomalý a tak urobil čo urobil. Peter vedel, že za ten čas čo natrie Pacek jedno okno tak jeho kolega ich

natrie päť. Natierali každý z jednej strany. Kolega vždy keď svoju stranu natrel prišiel mu pomocť natierať na jeho stranu. Raz par

ťák vybral Petra robiť do Bratislavi a Pacek to nevedel prekúsnuť, že Petra s ostatnými mladými vybral a jeho nie. Začal Petra urá

žať a robil mu zle dovtedy než Peter nepovedal aby šiel teda on namiesto neho do Bratislavy. Tak sa teda ich cesty rozišli. Ale

Pacek neustále petrovi závidel aj keď neboli spolu v kontakte. Peter konečne pochopil, že bez Packa mu je lepšie. Hlupáci všet

ci okolo Pack, povedal si. Sú mu všetci vrazený do zadku. Ja som talentovaný nemusím opakovať ako on. Ja mám iné ciele ako

opakovať. Lebo Peter sa dozvedel, že stále sa ho snaží vo všetkom napodobňovať. Peter vyfotil svoju neter v pekných šatočkach

a Pacek zohnal presne také isté šaty aby mohol tiež vyfotiť sestrine dieťa. Ale sestrine dieťa bol chlapec. Chlapec na fotke v diev

čenských šatách. Každú fotku a bolo ich stovky zopakoval. Ale potom sa ich cesty zase stretli. Pacek už nebol lenivý a pomalý

ale mal firmu na výrobu nábytku. Dával mu veľké zákazky jeho kamrát z časov, keď žili ako mládenci. Peter sa zoznámil cez iné

ho svojho kamaráta s tým čo dával Packovi zakázky a ten zavolal Petra vymaľovať mu krčmu. Stále častejšie mu dával prácu a 

stali sa z nich priatelia. Nie taký veľký ako bol Pacek s týmto šéfom, ale boli dalo sa povedať kamaráti. Raz Peter maľoval čaká

reň u doktorky a spieval si:"Popelko zapomeň jak bolí celou noc přebírat jenom hrách. Holoubek letí k tobě z polí a pohleď sedá

na tvúj prách." V tom vyšiel od doktorky Packov kamarát čo uňho preňho aj Peter robil.

    "Ja, že je tu pustené rádio,"povedal Petrovi s uznaním a usmial sa. Prešiel okolo Petra, už bol u dverí, keď sa otočil a povedal

Petrovi:"Mal by som pre teba prácu. Dostaneš polovicu zákaziek, ktoré má Pacek." Peter sprvu nechcel, ale, keď na tom šéf trval

tak privolil. Dozvedel sa to ale Pacek, lebo Jeho kamarát-šéf mu to povedal ako vštko bolo, že to práve pre ten spev mu dáva polo

vicu jeho zákaziek. Peter práve maľoval ďaľšiu krčmu šéfovu, keď tam vpálil nahnevaný Pacek. Namosúrený začal:"Pozri ako to

maľuješ. Ty si ale odborník. Všetko si zaprskal. To si nevieš pozakrývať?" Peter zišiel z rebríka a pozeral či to naozaj zaprskal.

No bolo tam zopár kapiek, lebo robil veľmi čisto. To bolo všetko čo povedal Pacek Petrovi. Lenže Pacek sa rozhodol, že Petra

zabije. Povedal si, že si predsa nedá vziať také veľké zakázky, ktoré mu prinášali veľké peniaze. No ale za tieto zlé plány ho dob

rá víla nenechala to urobiť aby zabil Petra a uvrhla ho sem a tu vyrába oplotenia. Jednu vec už zvládol, že nezabije vždy toho

komu ja dám zákazku. Keby zabil bolo by po ňom. A keď nezabije bojí sa, že cezo mňa postúpi ten čo si sadne ku mne do koča.

Postup znamená, že prežiješ. Šéf si myslí dodnes, že sa naplnil skutok chamtivost, keď mu prebral jeho kamarát Peter zakázku.

nepochopil, že šéf može dať svoju zakázku komukoľvek. On závidel. On bol ten zlý. Neprebral mu ju tak, že by za nímPeter cho

dil a prehováral ho aby mu vzal a jemu dal. Bojí sa dievčaťa s jedovatou krvou. Budeš slávny. Ja ťa urobím slávnym. Zaspievaj

mi ešte."  A tak jej Fero začal spievať. Ako tak spieval zrazu koč prudko zabrzdil. Fero vykukol z okienka a tam stál žobrák ktorý

mu povedal:"Aj ja chcem byť na koncerte vybavíš mi to?" Ale Fero pyšne pozrel na dievča a povedal:"Iba ja možem byť slávny.

Daj si odchod."

    "Ako povieš,"povedal žobrák a stratil sa. Koč zase hrmotal po hrboľatej ceste, keď v tom pohonič zase prudko zastavil. Fero vy

kukol z okna a pred kočom stálo dievča a povedalo mu:"Obätuješ slávu pre moje zdravie?"

    "No to určite,"povedal nahnevane Fero a pozrel s úškrnom na dievča vedľa neho. Koč sa pohol znovu. Fero sedel celý hrdý, že

sa pozná s dievčaťom a že obstál presne tak ako to chcelo od neho dievča. Práve koč hrmotal tesne na okraji zrázu, keď dievča

otvorilo dvierka, koplo do Fera a povedalo:"vystupovať panstvo. Fero ako doňho dievča koplo obidvomi nohami zletel z koča

a letel rovno dolu do priepasti. Bolo po ňom. Dievča si pre seba povedalo v koči:"veru som rada, že si ma počúval a nie mŕtvych.

    Keď sa koč vrátil bez Fera všetci vedeli, že sa už Fero nevráti medzi nich. Ale nikto nevedel čo sa mu stalo. Všetci pracovali

ďalej akoby sa nič nestalo. čo im iné zbývalo. To isté sa stalo o týždeň Liborovi. Už im nemal kto variť. Zachoval sa presne ako

Fero. Aj jemu mŕtvy povedali aby sa nedal zlákať na slávu a pomože žobrákovi a obätuje sa pre dievča. Neurobil tak a preto

skončil na dne priepasti. Hovorilo sa medzi chlapcami, že šéf nemože sám zabiť nikoho, ale, že čerpá silu zo zla, ktoré urobí

zaňho dievča. A že ona tak može urobiť, lebo podľahli sláve. Keby ich nezabila šéf by zomrel.

    Jedného dńa prihrmel opäť koč. Braňo s Jarom rezali práve na cirkuli. Dievča začalo spievať a Jaro neodolal aj keď mu Braňo

radil, že musí, lebo bude s ním zle. Dievča ho pozvalo do koča a povedalo mu:"Dúfam, že nepovieš, že sláva je iba poľná tráva.

Boli za tebou mŕtvy?"

    "Boli,"odpovedal Jaro dievčaťu.

    "Dúfam, že neveríš tomu čo ti narozprávali. Jedine túžba po moci je najvyžší cieľ. Ovládnuť pokiaľ možno všetkých ľudí na sve

te. Ty sám abudeš mať celý svet pod sebou, keď pristúpiš na slávu." Jaro jej na to nič nepovedal a tak dalo dievča povel pohoni

čovi aby popohnal kone. Stále mu rozprávala o sláve a ko má zašľapať každého kto by chcel byť len o málinko viac od neho, keď

v tom koč zastal. Jaro vykukol z okna a pred ním stál žobrák a povedal mu:"Prosím ťa viem, že máš známosti. Pomož mi aby som

už nebol žobrák. Neboj sa ja ťa neprevýšim, ale sa budem držať tak aby som nebol viac ako ty." Jaro mu povedal:"Dobre. Keď 

vieš kde ma máš hľadať tak tam príď." Jaro vedel, že sú to isto nejaké čary, ale urobil to i preto, lebo bol prajný človek, ktorý rád

pomohol a neprekážalo mu, keď sa niekto dostal nad neho. Predsa, keď sú ľudia dobrí možu vedľa seba byť kráľ a jeho sluha a

ani jeden sa nebude povyšovať a tak toho druhého ponižovať. Koč sa zase pohol ale už o malú chvíľu zase koč zastal. Jaro vy

kukol z okna a pred ním stálo dievča a povedalo mu:"Mám na teba takú prosbu. Neobätoval by si svoju slávu. Ak tak urobíš po

možeš mi a ja vyzdraviem."

    "Dobre,"povedal Jaro. "keď vieš, kde ma máš hľadať tak tam príď." Koč sa pohol a dievča mu povedalo:"Obstál si, ale ešte si ne

vyhral." Koč doviezol Jara na dvor a všeci chlapci sa divili a boli hrozne radi, že sa vrátil živý a zdravý. Zhŕkli sa okolo neho , na

radostnene ho potľapkávali a každý mu niečo milé povedal.

    Raz si šéf zavolal Jara a povedal mu:"Dnes pojdeš so mnou do lesa. Pojdeme postaviť posed. Šéf zapriahol dva vozy za sebou

lebo na jeden by sa posed nezmestil. Potom všetci chlapci posed nadvihli a naližili ho. Jaro sa posadil vedľa šéfa a pohli sa k lesu.

Ako tak sedeli a pomali sa viezli šéf začal rozprávať:"Nechcem sa chváliť, ele keby som bol ja chlapec medzi vami mňa by ste ešte

viac uznávali ako Braňa. Teraz som váš šéf čo vám dáva prácu. Teraz by som mohol byť aj hlupáčik netvorivý a cítil by som sa dob

re. Nepociťoval by som svoju slabotu vedľa netvorivého, lebo by ma napĺńalo, že dávam prácu. Šéf može byť aj hlupák. Musíš ho 

poslúchať pretože ti dáva prácu. Ako sa tak trmácali pomaly sediac na voze Jaro zbadal, že kúsok pred nimi prebehlo dievča od

stromu k stromu a potom vbehlo do lesa. Zbadal ju aj šéf a povedal Jarovi:"To je dievča s jedovatou krvou. Nikto o ňu ani nezakop

ne. Zo začiatku aj tí moji hlupáci ju opaľovali. Než som im nedohovoril. "Vám šibe," povedal som im. "veď ona má jedovatú krv. Nie

čo také ako hepatitída C. Ale nedostala to tak, že by sa s niekým vyspala. Pichá si to svinstvo. Vraví, že vtedy je život gombička.

Pred týmito piatimi chlapcami tu bolo viac chlapcov, ale doplatili na to, že sa poznali s ňou. Zomreli im členovia rodiny, lebo sa

pochválili, že sa poznajú s jednou čo chodí tam, kde sa bárskdo nedostane. Keby bola u mňa namiesto toho svinstva by som jej

dal možnosť čarovať. Pochválili sa  moji chlapci členom svojej rodiny a tí začali robiť to isté čo ona lebo si mysleli, že je to hrdin

stvo. S tým ja nič nemám,"osväcoval sa šéf. Keď prišli na miesto šéf mu ukázal, kde má zaviazať laná a potom ťahali obaja každý

z jednej strany a o chvíľu už posed stál na štyroch nohách. 

    "Ku každej nohe pribijeme kolíky,"povedal šéf. "Aby mal posed stabilitu,"dodal. Šiel k vozu a niečo hľadal. Tu začal hromžiť:"Za

budol som kladivo. Hybaj do lesa pohľadať poriadny kameň, aby sme kolíky mohli zatĺcť." Jaro šiel najprv iba s kraja lesa, ele keď

že sa mu poriadny kameň nedarilo nájsť, šiel hlbšie do lesa. Tu v diaľke zazrel kameň presne taký aký hľadal. Rozbehol sa k ne

mu. No ako vybehol zrazu spoza stromu pred ním vystúpilo dievča. Takmer sa zrazili. Určite ho nevidela, ani nepočula, lebo keby

ju nezachytil tak, že ju rukami chytil zozadu okolo jej pása, urči by spadla na zem. Stúpol jej pritom na špičky topánok. Dievča naň

ho pozrelo a utieklo do lesa. Jaro odvalil kameň, vzal ho zo zeme a šiel za šéfom k posedu.

    "Kde si?" Spýtal sa ho šéf. "Čo si šiel po ten kameň až k nám domov?" Drž kolíka ja budem zatĺkať. Tebe neverím. Ty by si ma

určite udrel. A možno aj schválne." Šéf zatĺkal a pritom rozprával:" Je to nová choroba. Z pichania drogy vzniká v tele jed taký aký

má had. Moji chlapci si myslia, že ma zničia. Aby som ich už spolu z dievčaťom nezabíjal. Každý zomretý mi ale dodáva silu. Bez

smrti druhého by som zomrel ja. Myslia si, že ma zabijú a ja ich už nebudem vlastniť. Nevedia ako ma zničiť. Nevieš to ani ty. Raz

som povedal mojim chlapcom, že ma porazí ten, kto krajšie zaspieva ako ja. Našiel sa jeden lepší, ale som ho zabil. Nebolo to o

tom kto krajšie zaspieva. Inokedy sa nechal jeden nalákať, povedal som im, že ma porazí ten, ktorý dokáže uhádnuť spev desia

tich vtákov. Uhádol stehlíka, hýla, trasochvosta, pinku. Tak som mu pichol trocha jedovatej krvi. Zomieral celý žltý celý mesiac v

bolestiach. Aj Braňo má v sebe jedovatú krv. Nevšimol si si. Ale on ju má z jedného výletu. Keby ma počúval nestalo by sa mu to.

Viem, že si stretol to dievča s jedovatou krvou. Keď niekto povie, že ju miluje musím ju zatvoriť.

    "Ja ju milujem,"povedal Jaro.

    "Si sa zbláznil či čo. Čo ti šibe ako tým mojim chlapcom? Veď ona má jedovatú krv. Možeš pri nej prísť o život. To slovo milujem

ťa zničí,"zastrájal sa šéf. "Možeš teda za ňou dnes ísť. Ale varujem ťa. nevýdeš odtiaľ živý. Skor polomŕtvy a neskor aj tak zom 

rieš." Šéf prikázal Jarovy aby vyliezol na posed nech tam odviaže laná, ktorými posed ťahali aby ho mohli postaviť. Jaro ich odvia

zal a zišiel po rebríku dole, ktorý tu na mieste zhotovil šéf. Keď prišli domov Jaro všetko chlapcom povedal čo sa dozvedel od šé

fa. Ale bolo vidno, že chlapci vedia o dome, kde zatváral šéf dievča s jedovatou krvou. Nejeden sa otrávil už od jedovatej krvi die

včaťa, ktorú zanecháva na tŕňoch po cele ceste k domu, kde ju drží pod zámkom. Cesta k domu vedie iba tŕním. Tŕnie nie je iba po

stranách cesty. Je všade. V tŕní je iba úzky priestor takže ako ideš ťa driape do živého mäsa. Keď skúsiš stúpnuť mimo trnistej ces

ty tŕnie ťa omotá od noh až po ústa a mnohí sa vtedy radšej vrátili domov. Sme z nich to tŕnie zrezávali. Niektorí sa dostali pravde

podobne až k domu, kde je to dievča. Ale zatiaľ sa podarilo vrátiť iba Braňovi. Ale nechce o tom rozprávať. Vraví iba, že sklamal

seba aj ju."

    Večer, keď už všetci zaľahli vydal sa Jaro za dom. Zrazu videl pred sebou tŕňovú cestu. Bol to taký živý plot z tŕnia s úzkym prie

chodom. Bolo dobre vidieť lebo svietil mesiac. Jaro vliezol do toho tŕnia zatnul zuby a dal sa predierať tým tŕním. "Aj keď tam pad

nem, ale musím tam prísť. Musí sa mi to podariť. Šiel, predieral sa a cítil ako mu steká po celom tele krv. Cítil ju na rukách, na no

hách, či na chrbáte. Šiel krok za krokom a v diaĺke už zbadal domček. Ale aj keď to nebolo tak ďaleko bol už tak doráňaný, že už

strácal nádej, že sa mu to podarí. Ale pozviechal sa a znovu sa predieral. Už to bolo iba kúsok. odpadol tesne pred dverami dom

čeka. Prišiel mu otvoriť šéf v roztrhanom plášti. Zarehotal sa a povedal:"Ja mám kožu ako hroch. Aj keby som nahý cez to tŕnie

šiel len ma to tŕnie pohladí a neprenikne mi cez kožu. To že si sa nebál, že jej vinou možeš zomrieť vyzera to ako láska. Ale musíš

ma o tom ešte viac presvädčiť." Za stolom sedelo to dievč, ktorému v lese stúpol na špičky a zachytil tak, že ju chytil za boky.

Sedela tam doráńaná v bielej košely, ktorá bola cel dotrhaná. Vedľa seba mala položený kabát s ktorého neostalo takmer nič.

    "Takže povedz," spýtal sa šéf. " Vedel by si pre ňu zomrieť?"

    "Áno,"odpovedal Jaro.

    "Tak sa o tom presvädčíme, či sa nezľakneš. Tam leží lyžica. Zober ju a naber si tam z tej plechovice jej jedovatej krvi. Tiekla

z nej pred chvíľou ako prišla z vychádzky po tŕňovej ceste. Jedna lyžica a ty padneš mŕtvy a ona sa už odtiaľto nikdy nedostane.

Zistíme či si taký hlupák, alebo ju naozaj miluješ."

Preľakol sa Jaro, ale šiel, vzal lyžici zo stola, zohnul sa a približoval sa pomaly k plechovici. Zaboril lyžicu do plechovice, keď

v tom ho niekto schmatol za rukáv. Bol to Braňo s ostatnými chlapcami. "Sme vyslobodení,"povedal Julo."

    "Trocha ti závidím, že som nenabral odvahu nabrať tej krvy. Teraz je iba tvoja. Chcel si ju naozaj tú krv z tej lyžice prehltnúť?"

    "Určite áno,"povedal mu Jaro. Keby som to iba hral tak by som sa tak nebál. Ešte som ani nenabral už šéf cíil, že to nie je hra

a nepretvarujem sa. To ho zničilo. že som sa nebál. Chlapci vyskúšali zanotiť zopár tónov, ktoré ich dostali sem. Pridávali sa je

den za druhým až zaspievali zborovo a v tej chvíli sa ocitli doma. Ani neverili, že by to bez čarodeja mohlo fungovať. Všetci sa

ocitli pred jarovým domom. Ani nevedeli, že sú z jedného mesta. Lebo sa nikdy pred tým nevideli. Až teraz v ríši čarodeja. Ale

už sa nikdy neprestali kamarátiť všetci ako tam boli a Jaro začal s dievčaťom, ktoré vyslobodil chodiť.

 

 

    

 

 

---