Epizóda zo života rytiera

Život rytiera, aj keď sa to nezdá, nie je žiaden med...

                   Zo zbierky pesimistických výrokov rytiera Rena.

...prudko som zastavil svojho verného koňa. Cesta predomnou sa delila do troch smerov. Čakalo ma ťažké rozhodnutie, ktorú cestu si mám vybrať. Márne som pátral po nejakej značke alebo nejakom náznaku ktorý by mi naznačil správny smer. Nakoniec som to nechal na náhode a vybral som  zlatú strednú cestu. Ktovie či aj osud je oboznámený s pravidlom zlatej strednej cesty.

Popohnal som koňa na prostrednú cestu. Netrvalo dlho a došiel som k lesu. Svieža zeleň na okraji lesa postupne stmavla, les zhustol vekom. Ale tiesnivé zelené šero netrvalo dlho. Les razom skončil piesčitým brehom rieky. Bol som rád, lebo na voľnom priestranstve sa cítim istejšie. Je tu menej možností aby ma niekto zákerne zo zálohy napadol .

Cesta sa strácala v kalnej vode rieky. Určite tu bol brod. Môj verný kôň zastal na brehu ako keby sa mu do vody nechcelo. Až keď som zosadol a za uzdu ho nasilu vtiahol do vody sa odvážil ma nasledovať. Všetko bolo v pohode, mal som obavu len o svoje brnenie, určite mi zhrdzavie. Vždy mi dalo hodne práce uviesť ho do pôvodného lesklého stavu. S chmúrnymi myšlienkami na nepríjemnú prácu pri údržbe brnenia som sa brodil kalnou, pomaly tečúcou vodou rieky. Nevšímal som si plávajúcich klád ktoré sa znenazdania objavili všade okolo nás. Až keď sa kôň vzopäl a v strachu zarehtal som si uvedomil hroziace nebezpečie. Klady neboli klady. Bolo to celé stádo poriadne veľkých krokodílov. Prudko som vytrhol meč s pošvy až to hvizdlo. Začali krvavé jatky. Krv zabitých krokodílov sfarbila vodu rieky do červena. Odviedol som skvelú ukážku profesionálnej práce s mečom. Kým som sa dostal na druhú stranu rieky, boli brehy zhusta pokryté mŕtvymi telami krokodílov a to nerátam tých ktorých telá odniesla voda rieky. Keď som na brehu čistil svoj meč od krvi zabitých dravcov a preventívne naolejoval brnenie na miestach zasiahnutých vodou, začali sa na mršiny zlietavať supy. Radšej som vysadol na koňa popohnal ho preč od nechutnej vtáčej hostiny.

Žiaľ cesta ktorá ma dosial tak spoľahlivo viedla sa vytratila. Skončila na šírošírej rovnej pláni. Jej povrch pripomínal rovné, teplom a suchom popráskané dno soľného jazera. Kôň sa v horúčave ledva vliekol. Slnko pražilo tak silno, že moja hlava uzavretá v kovovej prilbe bola ako v rozpálenej peci. Preto, keď sa zrazu pred nami vydulo a roztvorilo rozpukané dno jazera, myslel som, že je to len halucinácia spôsobená teplom. Ale keď sa nad povrch vynorila hlava ohyzdného netvora a kôň sa vyľakane vzopäl, úplne ma to prebralo s apatie.

„Tryskom, priateľu, tryskom!!!“ popohnal som koňa. Môj verný tátoš, akoby mi rozumel. Vydal zo seba všetko. A dobre urobil, lebo na miesto, odkiaľ sme vyrazili, vzápätí dopadol prúd ohňa tryskajúci s rozďavenej papule netvora. Len vďaka rýchlosti koňa a môjmu dokonalému jazdeckému umeniu sme prekľučkovali pomedzi ohnivé prúdy neustále tryskajúce s dračej tlamy.

Pred nami sa rozprestrela tma. Podobala sa súvislej čiernej stene. Tryskom sme sa blížili k temnote. Môj kôň uháňal ako víchor. Potom skočil. Bol to obdivuhodne dlhý skok. Leteli sme ponad bezodnú priepasť. Tento majstrovský skok nás preniesol zo slnečného dňa do temnej noci osvetlenej len žltkastým svetlom kosáka mesiaca.

Keď sa mi zrak zadaptoval na slabé mesačné svetlo linúce sa s tmavomodrej bezoblačnej oblohy,  uvidel som znova svoju cestu. Viedla oblúkom hore k zámku na vysokom strmom brale. Zámok bol celý čierny. Zlovestne čierny. Černejší už ani nemohol byť. Ale tak to už v tmavej noci obvykle býva. S tým sa nedá nič robiť. V zámku bolo osvetlené len jedno jediné okno. Inak sa zdal  opustený, neobývaný ľudskými bytosťami.

Do zámku viedol vysoký kamenný most s dvomi odvážnymi oblúkmi. Keď som došiel k mostu mohol som nazrieť do hlbokej priekopy. Pokiaľ som v panujúcej tme mohol rozoznať, na dne sa leskla hladina tiež úplne čiernej vody. Až teraz som mohol zmysluplne uplatniť roh ktorý mi celou cestou hrkotal na brnením oplechovanom chrbte. Mal som ho tam zavesený na koženom remenci. Mocným fukom som s celej sily do neho zadul. Ozval sa dlhý hlboký zvuk podobný zabučaniu zlostného býka. Nič sa nestalo. Preto som sa nadýchol ešte viac a ešte silnejšie som zatrúbil. Účinok bol nulový, tak isto ako po prvý krát. Preto som do zatrúbenia vložil celú kapacitu svojich pľúc, tak som sa nadýchol až mi povolili upevňujúce remence na brnení. Po tomto treťom zatrúbení keď som už ledva popadal dych sa s hrozným praskotom a škripotom spustil dole drevený padací most. Jeho okraj buchol k pevným ale štíhlym nohám môjho koňa až to zadunelo. V oblúku brány sa s rinčaním zodvihla masívna železná mreža. S tmy sa vynoril obrnený, plne ozbrojený jazdec. Nielen jazdec ale aj jeho kôň boli obložený lesklými plátmi brnenia. Môj kôň mal na sebe len pokrovec krásne zdobený vzácnym umeleckým vyšívaním zlatými dvadsať karátovými niťami.

Rytierova súbojová kopija trčala k blikajúcim hviezdam na oblohe. Ja som nemal žiadnu kopiju. Všimol som si ako sa rytierova kopija sklonila dole až jej koniec ukázal na tri podobné kopije koncami zastrčené do štrbiny medzi skalami na okraji mosta. Bola to pre mňa jasná výzva, aby som sa podľa rytierskych regulí pred súbojom patrične vyzbrojil.

Vytrhol som prostrednú kopiju zo skaly a poťažkal jej dosť značnú váhu. Keď som kopiju otočil do bojovej polohy hrotom k neznámemu rytierovi, videl som, ako v štrbinách jeho prilby zlovestné zažiarilo červené svetlo jeho očí. Jeho kopija namierila na moju oplechovanú hruď. Naše kone sa prudkým cvalom rozbehli oproti sebe. Padací most prašťal akoby stenal pod údermi okovaných kopýt naších koní. Bolo to prudké staccato ktoré predchádzalo úder a rachot lámaného dreva. Ten praskot pochádzal z mojej kopije, keď zasiahla pevnú hruď rytiera, môjho súpera. Zlomila sa ako tenká spráchnivená trieska. Prudký náraz tela rytierovho koňa zrazil môjho verného koňa z padacieho mosta dole do tmavej hlbiny. Ledva som sa stačil zachytiť okraja a vyšvihnúť hore. Po chvíľke sa zdola ozvalo silné plácnutie do vody. Vedel som, že môj verný kôň je dobrý plavec a vie sa postarať o seba. Nemohol som sa v myšlienkach dlhšie venovať môjmu tátošovi lebo keď rytier videl, že moja kopija je zlomená a tým pádom k nepotrebe, zliezol zo svojho koňa a s obojstrannou sekerou v rukách sa rozbehol ku mne. Všetky moje zbrane spadli s koňom dole do čiernej vody. Bol som úplne bezbranný ale nie bezmocný. Rytier sa s rinčaním svojho brnenia ku mne rýchlo blížil. Len som hmatol po zbytku zlomenej kopije a odskočil stranou. Na miesto kde som dosial stál dopadla s treskom rytierova sekera. Zasekla sa hlboko do dreva padacieho mosta. Kým rytier stačil vytrhnúť sekeru s podlahy pohotovo som zaútočil zbytkom kopije proti nemu. Rozohnal som sa k úderu. Tresol som rytiera zbytkom kopije do hlavy tak prudko až to duto zadunelo a jeho hlava odletela na okraj mosta. Zabalansovala na hrane a spadla do tmavej hlbiny. Rytier bez hlavy klesol na kolená. Myslel som, že je po ňom. Ale mýlil som sa. Zviechal sa, podarilo sa mu vstať. Hneď tasil svoj obojručný meč a neisto sa rozbehol oproti mne. Stál som na okraji mosta, preto mi stačilo tesne pred nim uskočiť stranou a šikovne mu podložiť nohu. Ako sa dalo čakať, rytier zmizol v temnej hlbine nasledujúc svoju dutú hlavu.

„Zabudol si, že ja nemám dutú hlavu ako ty.“ Zavolal som za nim dole do tmy so sarkastickým zachechtaním. Z hlbiny som počul len bezmocné plácanie a čvachtanie vo vode. Asi hľadal svoju hlavu.

Konečne som si mohol zložiť nepohodlnú prilbu. Svieži nočný vietor mi rýchlo osušil spotené vlasy a odvial zápach plechu a potu. Vytrhol som rytierovu sekeru z podlahy mosta. Bola to ťažká ale napriek veľkej váhe spoľahlivá zbraň. Potreboval som v ruke nejakú zbraň. Takto som sa cítil istejšie. Prešiel som cez bránu popod zodvihnutú mrežu na nádvorie zámku. Hneď som uvidel fakľou osvetlené schody. Na vrchole schodov boli  pohostinne, dokorán otvorené dvere. Linula sa s nich teplá žltá žiara. Lákala ma k sebe. Vlastne ani nebolo kde isť lebo celé nádvorie tonulo v úplnej tme. Preto som vyšiel po schodisku do osvetlených dverí. Dostal som sa do haly s podlahou vyloženou lesklými kamennými platňami. Stačilo len prejsť cez halu a po pár schodoch vyjsť do chodby ktorá bola za ňou. Už som chcel stupiť na prvú platňu podlahy keď ma upútalo množstvo malých otvorov. Boli na všetkých platniach. To nebolo obvyklé aby podlaha bola prevŕtaná ako rešeto dierami. To muselo mať nejakú príčinu.

„Čo keby som...“ napadlo ma pohotovo. Stiahol som si z pravej nohy brnenie a hodil ho doprostred haly na deravé platne. Len to cvaklo a s dier prudko vyrazili dlhé ostré bodce podobné špicatým kordom. Keby som bol stupil na platne boli by ma prešpikovali ako pečienku pred grilovaním. Popri stene som sa pretlačil okolo bodcov na druhú stranu haly. To musel byť poriadny fanatik keď si dal takú prácu s prípravou tohto záludného mechanizmu. Na konci chodby som sa dostal znova na schody. Viedli pravdepodobne do veže alebo do horných poschodí zámku. Na odpočívadle som uvidel veľké zrkadlo. Bolo obdivuhodne jasné a čisté. Neodolal som lákaniu zrkadla. Záľubne som sa pozrel na svoju peknú a statnú postavu. Uhladil som si bojom trochu rozstrapatené vlasy. Táto cesta veľa krásy mojím vlasom nepridala. Ale dosť bolo obdivných narcistických pohľadov. Zvrtol som sa a pokračoval schodmi hore. Za sebou som počul kroky. Spočiatku som dúfal, že to je len ozvena mojich krokov. Nebolo to tak. Keď som sa obzrel, uvidel som sám seba ako stúpam po schodoch hore ku mne aj s mojou sekerou v ruke. Keď som videl svojho dvojníka ako zodvihol sekeru, už som nerozmýšľal. Prudko som sekol, až rinkot rozbitého skla ma ubezpečil, že protivník je rozbitý na tisíc kúskov. Než som sa stačil otočiť aby som mohol pokračovať ďalej, zhora na mňa spadli nejaké lepkavé vlákna. Ako som sa snažil oslobodiť a strhnúť priľnavé niťe zo seba ešte viac som sa do nich zamotal. Keď som pozrel dohora aby som zistil odkiaľ tá hnusoba na mňa spadla, zatrnulo mi. Nie, že by som sa zľakol, vo svojom pestrom a dobrodružnom živote som už videl veľa nezvyklých a desivých vecí. Ale pri pohľade na obludu spúšťajúcu sa po vlákne ku mne mi po chrbte prebehlo mrazenie. Obrovský pavúk sa ku mne neodvratne blížil. Našťastie som držal sekeru stále pevne v ruke.

„Musím pavúka zasiahnuť medzi oči!“ blesklo mi hlavou. Uvedomil som si, že mám len jeden jediný pokus. Ak sa mi hod nezdarí, bude to môj koniec, čaká ma neodvratná a strašná smrť. Preto som vyčkával kým pavúk bude čo najbližšie. Keď som zblízka videl jeho strašné nedočkavé čeľuste, zaútočil som. Môj hod bol majstrovsky presný. Ťažká obojstranná sekera sa s mľaskavým zvukom zasekla pavúkovi presne medzi rady drobných čiernych očí. Zablesklo sa. Pavúk explodoval v tichom výbuchu. Keď som sa prebral, ležal som na podlahe zo vzácneho lešteného dreva. Ako v sne som počul zvodný, hlboký hlas, samozrejme bol to ženský hlas a niečo mi hovoril. Prekvapene som otočil hlavu za tým vábiacim hlasom. Predomnou, na pestrým hodvábom prikrytom lehátku som uvidel dievča mojich snov. Ležala na boku opretá o lakeť. Bola zahalená len do jemného mušelínu. Mušelín viac odhaľoval než ukrýval.

„Gratulujem ti, odvážny a chrabrý rytier!“

Nebesky krásne oči na mňa pozreli. Zvodne privrela oči. „Si hrdina! Nechýbalo veľa a bol by si sa cez nástrahy dopracoval, až k zaslúžilej odmene.“

 Bol som tak opojený šťastným koncom, že som nepočúval čo mi hovorí.

 Vyskočil som s podlahy na nohy a nadšene vykríkol.

 „Sláva, konečne sa mi to podarilo.“ 

 Rýchlo a nedočkavo som strhával zo seba posledné zbytky brnenia.

„Toto je tá najkrásnejšia odmena za moje trápenie a nebezpečie ktoré som musel prekonať.“

Urobil som krok k zvodne ležiacej krásavici. V tom okamihu podlaha pod mojimi nohami povolila. Prepadol som sa dole do tmy, do chladnej, páchnucej stoky. V poslednom okamihu som ešte uvidel, že krásavica má ruku na páke, ktorou ma odsúdila k potupnej prehre.

„Cestou som musel niekde urobiť malú ale osudovú chybu.“ Preblesklo mi hlavou.

V tom okamihu všetko zmizlo. Všetko zotrel blikajúci nápis.

„GAME OVER“ ohlasovali veľké krvavo červené písmená.

„No čo! Zahrám si to znova. Pôjdem inou cestou a dám si väčší pozor.“

Vhodil som ďalšiu mincu do nenásytného otvoru hracieho stroja a stisol tlačidlo s nápisom ŠTART.

...prudko som zastavil svojho verného koňa. Cesta predomnou sa delila do troch smerov. Čakalo ma ťažké rozhodnutie, ktorú cestu si mám vybrať...

 

---