Rytier Smola

Rytier Smola.

 

Na malom nevydláždenom námestí obklopenom k zemi prikrčenými domkami, stála podivná do plechu odetá postava. Bol to skutočný rytier. Stál práve pred krčmou a s nádejou v očiach potriasal svojím spľasnutým mešcom. Dúfal, že sa stane zázrak a v mešci zahrkajú zlaťáky. Žal, čas zázrakov dávno skončil. Neozval sa žiaden cingot, lebo mešec bol zúfalo prázdny. Bol už príliš dlho prázdny. Pre istotu ho otočil a vytriasol.

„Čo ak ostala dnu jedna minca. Jedna minca predsa nemôže hrkať,“ potichu si šomral popod nos.

Stal sa skutočný zázrak. Do prachu na zemi vypadlo malé, skoro čierne kovové koliesko. Srdce mu radostne poskočilo. 

„Tak predsa ma ešte všetko šťastie neopustilo.“ Rozradostený zdvihol malú mincu. Pozorne očistil mincu od prachu. Keď zistil jej hodnotu skoro všetka radosť pominula. Za toto dostane v krčme len ten najmenší korbel piva. Vlastne sa to ani nedá nazvať korbelom, bude to skôr malý pohár.

„Ech čo. Dám si aspoň pivo.“ Rozhodol sa rýchlo.  „Posedím. Možno sa dnu nájde niekto kto bude potrebovať moje hrdinské služby.“ Pokročil k dverám krčmy.

Keď vošiel do šerej miestnosti, do nosa ho udrel silný pach tabaku, kapusty a zvetraného piva. Všetci muži sediaci na laviciach pri masívnych nahrubo otesaných stoloch, otočili hlavy k dverám. Udivený hľadeli, aká podivná figúrka prišla medzi nich. Boli radi každej zmene, zvlášť ak sľubovala nejakú zábavu a možno aj viac.

Smola sa obzeral po voľnom mieste, kde by sa mohol posadiť.

„Sem vznešený rytier,“ povedal bradáč sediaci za vrch stolom. „Pocti nás, sadni si k nám do našej skromnej spoločnosti.“ Ukázal na miesto ktoré mu uvoľnil vedľa seba.

Smola sa dvorne uklonil, poďakoval a so zaškripením brnenia sa posadil na lavicu.

Bradáč kývol na hostinského. Ten úslužne prikývol a bleskovo priniesol pred Smolu veľký napenený korbel piva.

Bradáč spokojne sledoval ako sa Smola poriadne napil a opakom ruky si utrel ústa.

Keď bradáč videl, že rytier spláchol prach cesty a spokojne si vydýchol, opýtal sa.

„Udatný rytier. Budeš tak láskavý a prezradíš nám nielen svoje meno ale aj príčinu návštevy v našom malom pokojnom meste.“

Keďže Smola nemal žiaden dôvod tajiť príčinu svojho príchodu do mesta, tým menej svoje meno, slušne a zdvorilo odpovedal.

„Vážený, rád vyhoviem vašej žiadosti. Som rytier De la Rodrigo Smälla, ale všetci ma, neviem prečo, volajú Smola. Toho času som na cestách aby som zachraňoval nešťastné, unesené princezné z potupného zajatia, prípadne naprával nepravosti páchané na nevinných obetiach.“

Bradáč pokýval dôstojne hlavou na znak, že sa úplne stotožňuje s jeho poslaním. Pokynom ruky umlčal a upokojil ostatných sediacich za stolom, lebo sa navzájom prekrikovali. Každý chcel ako prvý rytierovi niečo povedať.

„Buďte všetci ticho!“ skríkol bradáč nakoniec a buchol päsťou po stole až to zadunelo. „Ak to neviete, tak vám to hovorím, starostom som ja,“ buchol rukou znova, hodne slabšie ale hrdo sebe po prsiach aj teraz to zadunelo, ale duto. „Preto ja, váš starosta, budem váženého rytiera informovať!“

Starosta si dôležito pohladil bradu.

„Veľavážený, odvážny a smelý rytier.“ Oslovil Smolu starosta. „Vidím, na tvojom výzore, že celý horíš netrpezlivosťou po hrdinských činoch. Verím, že tvoja snaha je ušľachtilá. Tak isto som presvedčený, že je aj nezištná. To všetko ťa neobyčajne ctí. Ako starosta a najvyšší predstaviteľ tohto mesta ti môžem s radosťou oznámiť, že si na tom najsprávnejšom mieste v tom najsprávnejšom čase.“

Všetci okolosediaci horlivo prikyvovali. Aj pre Smolu to bola radostná zvesť. Tak predsa sa mu to podarilo a našiel niekoho kto má záujem o jeho služby. I keď ho trochu zarazilo slovo „nezištná“ ktoré starosta prezieravo použil. Ale finančnú otázku nechal na neskoršiu dobu. Zvedavo čakal na starostove vysvetlenie.

„Neďaleko od nášho pokojného a krásneho mesta už dlhšiu dobu sídli niečo čo nielen ruší ale aj priamo ohrozuje pokojný mierumilovný život našich ľudí.“

Smola celý netrpezlivý zahádal.

„Je to trojhlavý drak?“

„Nie, nie, drak to nie je.“ Starosta zakýval hlavou a sklopil zrak. Akoby váhal, či to má vôbec prezradiť, aby rytiera nevyplašil. „Keby to bol drak, s tým by sme si aj sami poradili.“

Obrátil sa na sediacich okolo stola.

„Taký obyčajný drak by nebol pre nás žiaden problém. Však mám pravdu susedia?“

Všetci usilovne prikyvovali. Niektorý dokonca znázorňovali sekanie. Nedalo sa určiť či mečom alebo motykou. Smola si bradatých strýcov nevedel predstaviť s mečom v ruke, takže mysleli určite na motyku.

„Tak čo to je?“ Smola začal byť netrpezlivý. Lebo čo už môže byť horšie ako trojhlavý drak? Možno šesť hlavý. Ale vedel, že šesť hlavý draci boli už všetci vyhubený.

Starosta po malej prestávke na napitie pokračoval.

„Musím ti popredu povedať a upozorniť, že je tam uväznená skutočná princezná. Ja sám som ju nikdy nevidel, ale ako som informovaný je vraj neobyčajne dobre vyvinutá,“ starosta rukami znázorňoval na ktorých miestach je ako vyvinutá.

„Navyše, je bohatá, milá, múdra a krá...“

Smola netrpezlivo prerušil starostove zasnené vypočítavanie všetkých predností spomenutej princezny. To čo počul mu celkom stačilo. 

„Kto ju tam väzní? Poviete mi to konečne?“

Starosta sa prebral zo zasnenia do reality.

„...a krásna.“ Dokončil rýchlo. „Kto ju väzní? To je práve ten problém. To nikto nevie. Kto, alebo čo to je. Tý odvážlivci ktorý sa tam vybrali a určite niečo videli sa už živý nevrátili.“

Smola sa rozhodol. Hneď! Tak ako sa na poriadneho hrdinu patrí.

„Dobre, beriem to.“ Povedal pevne a vypäl hrdinskú hruď. „Teraz dojednajme obchodnú stránku veci. Koľko dáte?“

Mešťania trochu zarazený jeho ráznosťou sa dlho nejednali, sľúbili mu všetko čo žiadal. Aj keď to nebolo málo, nejednali sa. Až to Smolu udivilo.

Nakoniec ho všetci odprevadili až pred hostinec. Ukázali smer a vysvetlili cestu. Smola odvážne vyrazil von z mesta.

Keď sa všetci vrátili do hostinca k svojím korbelom spokojne si šúchali dlane.

„Zas nám pribudne v našich truhliciach trochu milovaného zlata.“

 

*    *    *

 Na vysokom rozoklanom brale sedel čierny vták. Nebol to obyčajný vták, tak ako všetci vtáci bývajú. Bol nielen mimoriadne veľký ale aj neobyčajne šeredný. Tmavý, zahnutý zobák mal lačno pootvorený. Ostré pazúry na nohách tak silno zatínal do zvetranej skaly, až sa skala drobila na malé kúsky a sypala dole ako drobný kamenný štrk a jemný prach.

Vták privrel krátkozraké, dosial vypúlené oči, zodvihol vypĺznuté krídlo aby si zatienil oči pred prudkým slnkom, dlho uprene hľadel do diaľky.

V diaľke rozoznal malú nejasnú postavu rytiera. Videl ako sa namáhavo prediera a trmáca pomedzi skaliska.

Vták sa zhlboka nadýchol a chrapľavým hlasom trikrát zaškriekal.

„SKREEEK, SKREEEK, SKREEEK.“

Otočil tmavú hlavu dozadu. Chcel sa uistiť, že tý, pre koho bol jeho škrek určený pochopili čo im oznamuje. Keď neuvidel žiadnu reakciu, roztiahol deravé vypĺznuté krídla. S veľkou námahou vzlietol. Musel zúfalo trepať krídlami, aby sa udržal vo vzduchu. Letel do miest kde sa týčil skalný útvar trochu podobný hradu. Jeho podobu s hradom zdôrazňovala skutočnosť, že dole na úrovni pôdy bol tmavý vchod veľmi podobný hradnej bráne. Celkom hore na samom vrchole skalného útvaru sa týčilo k nebu vysoké bralo, tiež veľmi podobné hradnej veži.

Vták zamieril k domnelej veži. S buchnutím pristal vedľa guľatej železnej klietky s veľkou visiacou zámkou.

Naklonil hlavu do strany, jedným okom nazrel do klietky. V šere ledva rozoznal stepilú postavu.

Keď videl, že všetko je pripravené, spokojne zletel dole na úpätie k bráne.

"SKRÍííÍKSs!!!" Zaškriekal do tmy. Až sa ozvena vrátila od okolitých brál.

Z brány sa vystrčila veľká, ohyzdná, hlava jednookej obludy. Pozrela nevrlo rozospatým okom na škriekajúceho vtáka. Ten sa radšej odvrátil aby nemusel pozerať na odpornú tlamu obludy.

Vták len natiahol krídlo dopredu, aby upozornil obludu na prichádzajúceho rytiera. Vták sa hneď odbelhal dozadu do bezpečnej vzdialenosti za skaly. Pre istotu.

Obluda zatiaľ vyliezla celá von na slnečné svetlo. Jej ohyzdné, zapáchajúcim slizom pokryté telo sa ledva pretislo cez tesný otvor brány.

Obluda otočila hlavu dohora, pozrela jediným okom na skalnú vežu.

Keď obluda videla, že všetko je pripravené, aj ona spokojne zamručala.

"RROOOOMH"

Až potom pozrela vypúleným okom smerom k rytierovi. Hrče ktorými mala pokrytý široký chrbát sa podobali veľkým lesklým bublinám. S pukaním začali práskať. Naokolo sa šíril príšerný zápach. Aj vták sa musel odpratať ďalej medzi skaly, aby sa dostal z dosahu smradu.

Keď vánok dopravil zápach k hrdinskému rytierovi, napred ho smrad zarazil na mieste. Keď sa mu podarilo prekonať nutkanie vyprázdniť prázdny žalúdok pokračoval s taseným mečom v ruke neochvejne stále dopredu. Prechádzal okolo lebiek a roztrúsených kostí obetí.

Obluda výstražne zarevala. "ROOOARRR"

Krátkou tlapou so špicatými pazúrmi ukázala na sprehýbanú, plechovú tabuľu z nápisom. "STOOOP"

Rytiera Smolu to neodradilo. Neohrozene bez zastavenia pokračoval ďalej.

Obluda urobila posledný pokus na zastavenie a odradenie votrelca. Ukázala tlapou na tabuľu s lebkou a skríženými hnátmi.

Až teraz sa rytier zastavil. Oblude sa zdalo, že váha či má pokračovať. Ale nebolo to tak. Smola si chcel len trochu vydýchnuť. Strmé stúpanie ho dosť vyčerpalo.

Smola stál, pozeral hore na bralo, bola tam dobre viditeľná klietka.

Práve v tej chvíli sa cez železné mreže klietky vysunula nežná rúčka aby vyhodila bielu šatku. Šatka plachtila vo vetre ako nádherný biely motýľ. Zložitými krivkami klesla až k čakajúcemu rytierovi. Elegantným pohybom, hodným baletného majstra, šatku zachytil. S obdivom pozrel na prekrásny, zlatou niťou vyšitý monogram s kráľovskou korunkou. Bol vkusne umiestnený v jednom rohu snehobielej šatky.

S obdivovania ho vyrušilo zlostné zamručanie obludy.

"HRRRGH"

Obluda sa výstražne prikrčila. Aj neodborník by musel konštatovať, že sa chystá k útoku. Ako s dalo čakať, spozoroval to aj ostražitý Smola. Patrične sa pripravil, aby ho útok nezastihol nepripraveného.

Keďže najlepšou obranou je útok, otrčil meč dopredu a pod ochranou štítu sa s bojovým výkrikom "HOOA" rozbehol oproti oblude.

Ani obluda nečakala nečinne. Roztvorila zaslintanú tlamu plnú pokazených zubov, prudko sa nadýchla "FÚÚÚNFFF" až sa celá nadula. Nehybne, so zadržaným dychom čakala kým sa Smola dostatočne priblíži.

Rytier Smola s otrčeným mečom sa rútil neohrozene dopredu.

V okamihu keď sa Smola priblížil na dosah meča, obluda prudko vydýchla nosom "SMLOUFFF". Vo veľkých nosných dierkach obludy to zabublalo a vzápätí vyletelo von niečo žltohnedozelené, lepkavo lesklé. Bola to obrovská hromada sopľov.

Keď lepkavá záplava dopadla na Smolu ozvalo sa čvachtavé „SMĽASK“. Bolo to tak prudký a nečakaný útok, že Smola klesol obalený sopľami k zemi. Kĺzal po tej odpornosti dole svahom skoro až na úpätie kopca.

Keď sa pozviechal v snahe oslobodiť sa, znova padol. Bol úplne bezmocný.

Zhora počul burácavý smiech obludy.

„CHOO, CHOO, CHOO“ Obluda sa natriasala hurónskym smiechom. Obrovskou päsťou búchala do zeme až sa všetko otriasalo.

Pod údermi ktorými v záchvate smiechu častovala zem sa v skalnatej pôde objavila puklina. Zem pukla dlhou trhlinou. Trhlina sa rozbehla dole pod kopec kde sa Smola bezmocne prevaľoval v snahe oslobodiť sa od sopľov.  Puklina prebehla popod neho. Sople vlastnou váhou razom stiekli dole.

Smola bol voľný. Chystal sa znova zaútočiť.

Keď obluda svojím jediným okom videla čo spôsobil jej zlomyseľný smiech, zlostne zarevala „ROOARRRR“

Rytier s bojovým výkrikom „HOA“ sa rozbehol hore svahom k oblude. Štít držal pred sebou. Dúfal, že obluda už vyčerpala celú zásobu čo mala v nose.

Obluda zarevala.

„GRROOOOM“

Zodvihla a otočila a zadok vzdialene sa podobajúci na delo namierila na rytiera.

„BOOUUM“ Zaburácal dutý výstrel.

To čo prudko narazilo do rytierovho štítu nebolo to čo očakával. Do štítu mu narazila červená boxerská rukavica. Štít pod tvrdým nárazom praskol, rozpadol sa ako škrupina. Z rukavice vypadla neregulárna konská podkova.

Obluda nadšená úspešnou streľbou, vystrelila druhý krát.

Ale rytier bol pripravený aj na túto eventualitu. V ruke sa mu objavila tenisová raketa. Nosil ju pre každý prípad vždy zo sebou. Majstrovským úderom odrazil letiacu rukavicu nazad k oblude.

Tento perfektný úder obludu tak prekvapil, že nestačila uhnúť. Dostala rukavicou vylepšenou podkovou presne do stredu nosa. Vyvalila sa na chrbát a otrčila krátke nohy dohora.

Rytier radostne zvýskol.

„UJUJUUU“

 Pribehol ku knokautovanej oblude. Počítal a mával pri každom čísle zhora dole rukou. Bolo to ako v ringu.

„1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10.“ Nadšene sa vystrel, zodvihol ruku dohora ako víťaz.

Spomenul si na uväznenú princeznu v klietke na brale.

Videl ako zo zamrežovanej klietky trčia biele nežné rúčky a nadšene tlieskajú.

„K.O. BRAVO, K.O.“ 

Smola sa dvorne ukláňal. Obličaj mu radostne žiaril. Nevšimol si, že obluda sa zatiaľ zviechala a chystá ďalší zákerný útok.

Keď sa úplne spamätal s opojenia víťaza zbadal, že obluda sa zatiaľ nafúkla ako balón.

„UUMPFFF...“ zafučala a s veľkým balvanom v labách vzlietla nad Smolu.

Rytier sa dal na ústup. Rozbehol sa. Kľučkoval pomedzi skaly.

Obluda s balvanom v labách letela nízko nad zemou tesne za nim. Nebezpečne ho doháňa. Blíži sa nad neho. Smola sa obzrel a potkol sa. Obluda vypustila kameň, ale mala smolu, kameň rytiera minul, dopadol tesne povedľa jeho hlavy až to zadunelo, (možno preto lebo mala len jedno oko).

Rytier pri páde duchaplne otočil meč dohora. Nafúknutá obluda sa zotrvačnosťou napichla na jeho ostrie.

Ozval sa silný, ohlušujúci výbuch.

„BOOOMMM“ Obluda explodovala. Roztrhaná na kusy sa rozletela na všetky strany.

V strede explózie sa niečo zalesklo a spadlo to ležiacemu rytierovi práve na čelo. Keď sa to od čela odrazilo. „GLONG“, zazvonilo to melodicky na skale "CVENG".

Bol to veľký zlato žiariaci kľúč.

Smola si mečom zatlačil veľkú hrču na čele. Chcel sa objaviť pred zachránenou princeznou v plnej ničím nenarušenej kráse.

Potom s kľúčom v zuboch vyliezol po strmej skale dohora na vežu k železnej klietke.

Medzi mrežami klietky sa objavila svetlovlasá hlava so zlatou korunkou. Úsmev jej krásnych úst trochu rušili dlhé upírske zuby.

„Ale čo, nikto nie je dokonalý. Dentisti dnes dokážu priam zázraky.“ Pomyslel si Smola a netrpezlivo odomkol zámok na klietke.

Zatvoril oči a s roztvorenou náručou čakal na slasť prvého bozku a objatia  od krásky oslobodenej z potupného väzenia.

Keď ucítil na krku ostré pichnutie, bolo už neskoro. Zo silného objatia krásky sa nedokázal vymámiť. Postupne slabol čoraz viac.

Posledné čo počul bolo slastné srkanie.

„SRRRRRKKK“

Keď krásna svetlovlasá upírka vypustila hrdinského rytiera zo svojho vášnivého objatia, spadol dole zo skaly ako zmraštený vymačkaný citrón.

Na rozlúčku poslala za nim ešte jeden posledný bozk.

„CMOOOOK“

Utrela si červené ústa snehobielou šatkou. Presne takou akú mal rytier zastrčenú za opaskom.

Premýšľala ako opraví a pozliepa poškodenú obludu.

Potom jej už ostalo, aby sa vyrovnala s radnými z blízkeho mestečka. Nabrala za hrsť drobných skaliek. V jej nežnej rúčke sa zmenili na lesklé zlaté nugety.

„HAHA, HA, HAHA!!!“ Zasmiala sa spokojne a rozbehla sa k mestu.

Medzi skalami zaškrečal jej ohyzdný lietavec.

„SCHREK, SCHREEK, SCHRÉÉÉK.“

 

                                                     

---