Obsesia

Nad ránom pocítila, ako jej tvárou bubnuje tupá zdĺhavá bolesť. Len tak nedbalo sa vlnila popod kožu. Pre spiacu tridsaťročnú ženu to nebolo doteraz nič nezvyčajné. Ale dnes bola bolesť príliš silná na to, aby zostala naďalej v spánku. Prebrala sa. Nos... Schmatla ho a vytvorila z dlaní nad ním skrýšu.

„Rastie?!“  Nie. Je taký, ako večer.

Rukou siahla pod posteľ a nahmatala malú dámsku kabelku. Kým odkopávala zo seba perinu, vytiahla z nej zrkadielko. Pozorne sa doň zahľadela. Musela preskúmať každý jeho kúsok. Zväčšil sa? Možno. O stotinu milimetra. Zazdalo sa jej to, ale istotne  to bolo len rýchlym pohybom ruky so zrkadlom. Mala pocit, že tupá bolesť sa o chvíľu vráti späť do líc. Akoby sa do nej pripravovali vraziť obrovské mračná tlstých múch.

Rozkričala sa na spolubývajúcu. Už niekoľko týždňov spávali vedľa seba, pretože mala v noci strach. „Prečo si ma tak maľovala?! Prečo?!“  Ale ona  sa prevalila a zošuchla perinu. „Zbláznila si? Šlo len o obyčajné líčenie na tvár, nič viac.“ Odvrkla a zahrabala sa do periny.

Všetko sa udialo pred viac ako mesiacom, v tom slnečnom meste. Na námestí sa počas akcie Krajšia žena nechala nalíčiť novými šminkami na tvár. Zvýrazniť oči ceruzkou, líca farbou, pery rúžom. „Už vtedy som mala povedať nie.“ Nemohla ale tušiť, že sa všetko zvrtne. Jediným nepatrným dotykom ceruzky na tvár.

„Nekrič, bola to obyčajná predvádzacia akcia!“

„Nie, ty si to zavinila!“ Spolubývajúca si ju prezrela, ale nič zvláštne si nevšimla.

Rozbehla sa von. Kúpi si novú kabelku, aby sa rozptýlila a prišla na lepšie myšlienky. Nevšímať si! To by jej v tejto chvíli pomohlo najviac. Prešla okolo kostola a zamierila priamo do obchodného domu. V lesklom skle otáčacích dverí zazrela siluetu svojej postavy a rozmazanú tvár. „Predsa.“ Vetu zamlčala a vošla medzi ľudí.

Ale v hlave jej neustále hučala ozvena. Celkom jasne počula toho malého chlapca povedať to hnusné slovo. To bolo všetko, čo vyniklo v šume rečí prinajmenšom tisícky ľudí na jednom mieste. A cítila, že sa to týka práve jej. Chlapček sa na ňu uprene díval. Zaujalo ju to natoľko, že ani nevedela, či vetu vyslovil predtým, než sa na ňu pozrel alebo až potom. Lenže teraz to bolo vonku. Povedané. Tušila, že sa na ňu v tom momente zadíval každý nakupujúci. Všetci akoby smerovali len na jej tvár. Zatúžila rozbehnúť sa na dámske záchody a tam si dorezať tvár, aby si ju prestali všímať. V mysli si neustále opakovala to jediné slovo, ktoré zachytila od chlapca. Prečo ho len vyslovil?! Zabehla za kút, kde bolo menej ľudí a opatrne si ohmatala tvár. Nič. Hm. Trocha. Zrkadlo. Musí všetko dopodrobna skontrolovať.

Možno by si mala začať zapisovať z každej kontroly tváre podrobnú správu. Zošit by nosila schovaný v tajnom vrecku pod tričkom. A k nemu by priložila malú ceruzku. Po týždni by zistila, že sa všetko zväčšuje o nepatrné tisíciny milimetra. Ale obava, že celá záležitosť by bola nad jej hlavu, jej nedovolili spraviť ani čiarku. Nenabrala odvahu na to, aby všetko zmerala a zapísala stav.

Dobehla za chlapcovou rodinou. „Prosím vás, môže to váš chlapec ešte raz zopakovať? Nepočula som.“  Na hlas jej šliapalo akési zúfalstvo, ale ubránila sa smiechom. Rodina ostala v rozpakoch a ten drobný chlapec sa rozkričal. Osloviť rodičov bol nezmysel. Už to vedela. Ale predsa, čo ak ju chcel na niečo upozorniť.  Varovať ju!

„Nie, na vás sme nevolali. Vlastne, nevolali sme na nikoho, okríkli sme len nášho syna.“  Pokúsili sa jej vysvetliť situáciu. Nebrala ich vážne. Toto mala byť výstraha! Prečo sa snažia teraz všetko zatajiť?

„Ten chlapec, ten váš chlapec to vyslovil!“ zadržiavala slzy a v hrdle jej začalo oťažievať. Slovo za slovom šlo čoraz ťažšie von. Ten päťročný sopliak určite zvolal nejakú vetu a bolo to pre ňu. Veď sa jej tak uprene díval do očí. Určite sledoval len jej tvár a tam...“Povedal to!“

„Čo si si všimol?“ prudko sa obrátila na chlapca, chcela ho schmatnúť za plece, ale ten sa vytrhol rodičom z rúk a utekal s plačom cez dav ľudí. Jeho matka sa nepokojne strhla a ponáhľala sa za ním.

Ostala uprostred prechádzajúcich ľudí sama. Musí nájsť záchody a zistiť, čo sa stalo s jej tvárou. Zaznel oznam pre zamestnancov. Chcela sa započúvať, porozumieť, ale nedokázala sa sústrediť. Kdesi v tom chrapľavom zvuku ešte zachytila to hnusné slovo. Nenávidela ho. Prečo ho musia vyslovovať? Chcú jej ubližovať? Otvorila dvere, na toaletách bolo množstvo žien. Stáli až po veľké zrkadlo nad umývadlami. Nemôže tu zostať pred ním. Pozorovali, čo robí. Alebo rýchlo naberie odvahu a celkom nepozorovane sa zahľadí.

Siaha do kabelky. Vyberá maľovanie na tvár. Aby oklamala ostatných tým, že si vylepší make-up. Zbadá sa v zrkadle. Je nenamaľovaná. To nie je možné! Zabudla ráno? Nemôže si na nič spomenúť.  Keď odchádzala spolubývajúca sa zakryla celá perinou. Hádka jej nestála za pokazenie celého dňa. Táto osoba bola posledné mesiace pre ňu...zadusí myšlienku. Ešte raz nazerá do zrkadla. Veď nemá ožehlené šaty. Vlastne, má ich na sebe už štvrtý deň a vyzerajú, akoby v nich aj spávala. Prečo ju na to spolubývajúca  neupozornila? Otvára dvere a odchádza. Uvedomuje si, že cíti pot. Nevie s istotou potvrdiť, či to smrdí ona. Teraz skúša nenápadne privoňať.

V tom jej za chrbtom zarezonoval mužský hlas. „Pani, váš,“ nedopočula slová, dvere vŕzgali, ale tušila, že šlo práve o to. Čo s ním je! Prečo si ho nevšimla v zrkadle? Prečo sa zaoberala šatami? Ako to, že jej to neprišlo na myseľ? Teraz stratila toľko času obyčajnou hlúposťou. Musí sa naň pozrieť. Veď práve pre to sem išla. Musí ešte raz preveriť, čo sa deje.

„Deje sa niečo...?“ Zazrela päťdesiatnika, ševelil na ňu perami. Rozprával a ona mu nerozumela ani slovo. Zhluk slabík. Musí na ňu teraz takto? Potrebuje premýšľať, čo spraví ďalej. Kým skúšala zaostriť zrak na lesklé obkladačky a nájsť v nich svoju tvár, prudko ju chytil za ruku a pokúsil sa odtiahnuť preč. Čo sa do nej stará! Ako ju bral, stále rozprával a jej zadunelo v hlave to slovo. Vyslovil ho znova. Hlupák. Načo? Vie to aj sama, tak prečo jej to všetci hovoria. Veď nikto ju tu nepozná. Dav je anonymný, ale silný a ona jediná v ňom vyčnieva. Pretŕča sa v nákupnom centre ako modelka.

Na stanici v slnečnom meste cítila sladkastú vôňu. Neustále sa dotýkala tváre a prstami akoby čosi merala. Snažila sa to robiť nepozorovane, aby si ju nikto nevšímal, ale opäť do nej dorážal pocit, že ju neustále sledujú všetci cestujúci. Náhle strčila ruky do vrecka v tričku a nahmatala lístok. Čo je to za nezmysel, akým smerom to vlastne má ísť? V tom ho pustila a jej prsty okamžite zamierili k tvári. Rastie! On sa zväčšil!  Za tú krátku chvíľu, čo naň nemyslela, narástol. Líca jej vibrovali, chveli sa. Zošpúlila pery. Končekmi prstov donekonečna  prehmatávala celú tvár. Nemohla rozlíšiť, či sa zväčšil. Neustále narážala do chumáča vlasov a zúrivo ho odhadzovala na bok, zapletala ho, schovávala za uši. Ale vlasy po chvíli spadli späť do tváre. Po chvíli prišla na to, že keď sa nehýbe, tak sa zväčšuje. Po tisícinách milimetra. Musí chodiť. Spravila prvé kroky po nástupišti a rukami skúšala zmeny na tvári. Nechty jej kreslili červené prúžky, ktoré po chvíli zmizli a tak vyzerala stále prirodzene. Stokrát si premietala chvíľu, ako príde domov, drzo vpáli do kúpeľne, nech je tam ktokoľvek a vyrazí ho bezočivo von. Musí celú tvár dôsledne skontrolovať.

Zbadala ich na poslednej lavičke. „Je to ona, určite to bude ona. Spýtajme sa.“  Boli dvaja a volali na ňu. „My si vás pamätáme, boli ste na tom maľovaní, na námestí, vy ste mali...“ Nedopočula, pretože zahučal vlak. Vedela, čo chceli povedať... Nie, nehovorte to! Už nikdy nevyslovte to slovo! Nikdy! Rozumiete?!

Kričala. Hluk škrípajúceho vlaku. A oni, dvíhajúc sa z lavičky, videli vychudnutú postavu  ženy s vpadnutými lícami a nápadne trčiacim nosom, ako čosi zapisuje do malého zošita. Ceruzkou na oči. 

---