Som len slabá žena s nožom v ruke

     Konečne som sa rozhodla, že niekoho zabijem.

     Sedela som pri raňajkách
     – kávička a pomaranč –
     a premýšľala o tom, prečo premýšľam, ako premýšľam.
     Trvalo mi to asi sedem minút, no nedospela som nikam. Nevadí.
     Dojedla som pomaranč, dopila kávu a vyhodila pohár von oknom.
     Je mi zle z umývania riadu. Nemám rada poriadok, seba, teba, ani ostatných.
     Nemám rada takmer nič a nikoho.
     Mám rada limetky, svoju mačičku
     - ktorá sa mi práve obtiera o lýtko -
     a slniečko. Iné mačky a iné slniečka mi lezú na nervy.

     "Dnes je ale krásne, však?" zohla som sa pod stôl,
     vzala ju do náruče, vyšla na verandu, pustila ju,
     pripálila si Camelku bez filtra a zazrela dodávku prechádzajúcu okolo vstupnej brány.
     
     Po celej záhrade
     - oplotenej fialovým pletivom -
     sa váľali hrnčeky od kávy, porcelánové taniere a papierové tácky.
     Neriešim životné prostredie, skoro ako všetci. A zabúdam. Skoro ako všetci.
     Ale nezabudla som, že dnes som sa konečne rozhodla.
     Zabíjanie môže byť fajn, keď hľadáte zábavu pritiahnutú za vlasy. Hmmm.
     Keď som bola malá, ťahali ma za vlasy. Asi sedem spolužiačok.
     Striedali sa a ja som sedela ako socha a nereagovala som.
     "Ty piča," vraveli mi. "Ochrnutá, necitlivá piča."
     Bola som kamenná, tak ich to prestalo baviť a ich bohaté matky ich vzali do kina.
     Neriešila som to.

     V polovici druhej cigarety pred vstupnou bránou zastavil čierny kadilak. 
     Zaznel klaksón a mne napadlo, že si prichystám nôž.
     Vliezla som dovnútra a z kredenca som vytiahla najdlhší, aký mám.

     Potom som vyšla
     - slnko pieklo a nôž sa sexi leskol -
     a pobrala som sa k bránke.
     Klaksón už nezaznie - vedela som, že chlap za volantom si ma všimol.

     "Vystúp, človeče, mám dobrú náladu. Urobím ti koktejl."
     povedala som, keď som dorazila na miesto,
     vložila si koniec čepele do úst a olizovala ju, akoby to bola lízanka.
     Nôž bol chladný a celkom ma vzrušoval.
     Vražda je tiež chladná, tá ma však nevzruje, i keď aj takých ľudí poznám. 

     "Usmej sa vystúp," zamávala som nožom. 
     Poď, poď, už sa neviem dočkať, kedy zistím, akú pičovinu odomňa chceš.

     Auto stíchlo, muž sa zhlboka nadýchol
     - až som sa musela usmiať -
     a vystúpil. Sačko, krvatka, lakovky. Elegán. Chodiaca elegantná mŕtvola.
     Úsmev sa mi roztiahol ešte viac.
     "Čau človek," povedala som vyškerene.
    "Dobrý deň, slečna Kriedová."
     Jeho sivé, učesané vlasy jemne povievali vo vánku.
     Ou, ako rada by som ho oskalpovala.
     "Prišiel som za vami kvôli predmetu, ktorý vlastnil váš starý otec.
     Dovoľte, aby som sa predstavil, volám sa Berginský. Karol Berginský, teší ma."
     Natiahol ruku a prepchal ju cez medzeru v bránke. 
     "Mne na menách nezáleží. Ani na rukách." odpovedala som.
     "Samozrejme, v poriadku. Som zvyknutý na všeličo."
     "Hej? Páčia sa vám pohreby?" Pretože o chvíľu jeden budete mať.
     "Zaujímavá otázka, ale ak dovolíte, tak vám na ňu neodpoviem."
     "Je mi to aj tak jedno," otvorila som bránku a vpustila ho dnu.
     "Poďte si pozrieť, čo potrebujete a choďte do piče," usmiala som sa.
     Berginský sa zatváril podozrievavo, tak som naňho vyštekla.
     "Haf-haf!"
     Mykol sa.
     "Neboj sa, chlape. Som len slabá žena s nožom v ruke.
     Nič sa nemôže stať. Som bezbranná, bezdetná, a rada žartujem."

     Pomaly sme prekračovali šálky a taniere.
     Berginský si ich nechápavo prezeral. Možno bol nadšený. 
     "Máte tu neporiadok," povedal a utrel si čelo. Slnko pieklo.
     "To mám. Som na to hrdá. Je to umelecká inštalácia. Viete kto sú umelci?"
     "Napríklad Shanya Twain?"
     Prišlo ľuto, no zasmiala som sa.
     "Trefa do kontajnera, človeče... čože to odomňa chcete?
     Dokopy ste ešte nič nepovedal a mňa už svrbí ruka."
     Zastavil sa, akoby tú poznámku pochopil.
     "No tak, no tak, nestojíme, kráčame, nemáme sa čoho bááááť."
     Slovo báť som sičavo zašepkala. Potom som zodvihla nôž a naznačila som bodanie.
     "Chlape, ja som žena v domácnosti a takto krájam zeleninu.
     Poďme rýchlo na povalu, kde prachnivejú dedove sračky a dokončme, čo sme začali.
     Čo vlastnil pán "stará Krieda", čo je pre vás tak dôležité?"
     Berginský sa rozhýbal.
     "Sošku," povedal. "Asi pätnásťcentimetrovú, hlinenú sošku korytnačky. Pamätáte si niečo také?"
     "Asi nie."
     Došli sme na verandu. Pridržala som mu dvere.
     "Nech sa páči, pane. Ráčte vstúpiť."
     Berginský vliezol. Vošla som za ním a zatvorila som.
     "Dáte si niečo na pitie?"
     "Nechcem zdržiavať..."
     "Okej. Ja tiež nie. Viete, čo nemám rada?" pozrela som naňho.
     "Neviem, slečna."
     "Takmer nič. Hahaha."
     Hrala som sa s nožom a pozorovala ho.
     Hrýzla som si peru a dovolila som slinám tiecť mi po brade.
    "Možno by som-"
    "-mal ísť? Iste, človeče. Alebo by som mala odložiť nôž, keď vás tak znervózňuje.
     Pomohlo by to?"
     Zatváril sa, akoby sa mu uľavilo.
     "Určite by mi to pomohlo cítiť sa uvoľnenejšie.
     Viete, nechcem sa vás dotknúť, ale chováte sa trochu ako cvok, tie vaše reči, záhradka, nôž..."
     Pristúpila som k nemu, len ním tak cuklo.
     "Cukrouši, tu máš ten smiešny nôž,
     urob s ním, čo uznáš za vhodné a potom kráčaj rovno za nosom."
     Podala som mu zbraň a on ju položil na kredenec.
     Potom sa pobral za nosom a ja som ho nasledovala. 
     Dostali sme sa ku schodom na konci chodby.
     Tam som ho predbehla a tesne pred nimi ho zastavila. Stáli sme tvárou v tvár.
     "Vidím vám do duše," povedala som s nehybným výrazom. 
     "To asi nie," odpovedal.
     "To si píšte, že nie," usmiala som sa.
     "Takže by som sa rada dozvedela prečo chcete tú sošku.
     Začínam mať tušenie, že som ju niekedy zazrela, len ma neupútala natoľko,
     aby som ju šla hľadať na povalu bláznivej ženy, ktorá víta návštevy s nožom v ruke. Pochopte."
     "Je vzácna," povedal.
     "Všetko je vzácne, nič nie je vzácne," oponovala som.
     "Ukážem vám, čo dokáže, keď sa mi dostane do rúk."
     "Ale? Vážne?" zodvihla som obočie. "A čo keby sa dostala do rúk mne? Tak by to nešlo?"
     "Pravdepodobne šlo, ale vy asi nebudete vedieť, čo s ňou máte-"
     "Môžete ma navigovať. Máte rozum, však?"
     Stál a neodpovedal. 
     "Som silná žena, pán Berginský, zvládnem čokoľvek, čo zvládnete vy."
     "Dobre teda. Tak pôjdeme?"
     "Samozrejme, pán Berginský. Ako inak?"
     Opäť sme sa rozhýbali.
     Opäť som sa zastavila.
     "Viete, mám rada ženy," povedala som.
     "To aj ja."
     "Nevyzeráte tak."
     "To možno nie."
     Rozhýbali sme sa.
     "Ja tak vyzerám?" Zastavila som a otočila som sa.
     "Ja by som hádal, že máte rada mužov. Také tie arogantné typy."
     Zodvihla som obočie.
     Potom som vybehla posledných pár schodov, zosunula vyklápacie schody a vyliezla na povalu.
     Chvíľu som v tej tme hľadala vypínač. Našla som šnúrku a potiahla.
     Povalu zalialo špinavooranžové svetlo.
     "Tak sme tu pán 'viem-odhadnúť-akurát-tak-hovno'. Vitajte na povale plnej spomienok."
     Berginský najprv vykukol a poobhliadal sa.
     Potom sa vysúkal celý a hlasno odfúkol, akoby dostať sa sem bola nejaká námaha.
     "Mali by ste cvičiť. Behávať. Hrať squash.
     Jednoducho naberať kondičku, lebo pôjdete čochvíľa do kytek. Pod konvalinky."
     Začala som otvárať krabice.
     "Vy sa pozrite do políc a skríň. Tá haraburda môže byť aj v nich."
     Prikývol, otvoril starý, doškrabaný periňák a ponoril doň hlavu.
     "Už som vám vravela o babičkinej kamarátke, ktorú kedysi dávno našli ležať
     s odtrhnutou čeľusťou v konvalinkách na lúke za mestom?
     Tam, ako je továreň na výrobu skla?"
     Chvíľu mlčal. Počula som, ako dýcha.
     "Zhovárame sa iba pár minút..." spustil napokon.
     "Som si istý, že o žiadnej mŕtvej žene nepadlo ani slovo."
     Vyťahoval z periňáku rôzne predmety
     - hlavne knihy - 
     a občas si nejakú s miernym záujmom prezeral.
     "Ja som mŕtva žena, vy ste mŕtvy muž," povedala som.
     "Anyway, spomínaná kamarátka bola zavraždená niečím - nejakým tvorom.
     To niečo jej odtrhlo, respektíve ODŽRALO spodnú časť tváre..."
     Prehľadávala som už tretiu krabicu. Boli v nej samé hlúposti.
     Fotoalbumy. Staré taniere. Knihy, knihy a zase knihy. Uteráky. Plyšáky. Bronzový motýľ. 
     "Už to mám!" zvrieskla som a celá vysmiata sa k nemu otočila
     s bronzovou soškou v rukách. Tancovala som ako zmyslov zbavená.
     Berginský sa tváril divne.
     "Slečna, nerád vám kazím radosť, ale hľadáme hlinenú korytnačku,
     nie bronzového motýľa," nepatrne sa usmial.
    "Hej? Korytnačku?"
     Napriahla som sa a hodila po ňom bronzový predmet.
     Zatváril sa zdesene a skočil do strany. Soška ho trafila do stehna a bola to fakt šleha.
     Fajn to zadunelo. Ako tresnúť kladivom po matraci.
     "AU!" zreval.
     "Óóóóóó, pardóóón!" pribehla som k nemu. "Nebolí vás niečo?
     Čo sa stalo? Potrebujete mastičku? Liečiky?"
    Sadol na zadok a hladil vonkajšiu časť stehna.
     "Ste šialená," povedal. "Asi nebol dobrý nápad sem chodiť. Možno by som-"
     "-ale hovno. Mám vašu pojebanú korytnačku.
     Viem, kde je. Mám ju dole. Na televízore. Vydržte, o chvíľu sa vrátim.
     S korytnačkou, aj s niečim proti bolesti."
     Najlepší liek na bolesť je smrť, samozrejme.
     V našom prípade k tomu dopomôže nôž. Bože, ako sa len teším!!!!
     "Neviem, či vám môžem veriť."
     Usmiala som sa.
     "To si píš, že nevieš. Len si tu chvíľu poseď a na nič nemysli.
     O chvíľu som späť."
     Škoda, že nevyrábajú obrie Kindervajíčka, napadlo mi.
     "Tá korytnačka... je krásne, čo dokáže. Zmení vám život."
     "Ja ti zmením život," povedala som a zliezla som dole.
     Predtým, než som zatvorila vysúvacie schody som naňho zakričala,
     nech ani nepomyslí na to, že by ma pri návrate niečim ovalil po hlave.
     "Bola by to pre teba istá smrť, kamoško."
     Schody zmizli v stene a ja som sa pobrala do obývačky,
     vzala som do rúk korytnačku a posadila sa na gauč. Mačka priadla.
     Aj ja som priadla.
     Korytnačka nerobila nič.
     "Cicka zlatá, neuveríš, čo si pánko Návštevník myslí o tejto hlinenej haraburde
     so zdeformovaným ksichtom."
     Koryznačka mala neforemnú tvár, ktorá vyzerala ako pokrkvaná plastelína.
     Zvyšok tela bol viac-menej v poriadku.  
     "Berginský sa dušoval, že meníš život, slečna," hladila som ju.
     "Mám ťa roztrieskať, alebo nájsť tajnú páku, alebo niečo podobné, hmm?"
     Skúsila som ju poťahať za nožičky. Nestalo sa nič.
     Pokúsila som sa ohnúť jej krk. Nestalo sa nič.
     Hladila som pancier, brucho, hlavu, jemne som poklopkala na všetky dostupné miesta.
     Na každý členitý kúsok panciera. Nestalo sa nič.
     "Kurva, fakt som myslela, že na to prídem sama."
     Možno ju musím pobozkať. Olízať, alebo tak.
     Olízala som ju. Chutila v pohode.
     "Hlina, vole."
     Nič sa však neudialo. Ani keď som ju vybozkávala. 
     "No, zdá sa, že musíme ísť na povalu, pretože bez Berginského
     ostávaš rovnako bezcennou haraburdou, akou bola doteraz."