Dám prednosť citom

Krok za krokom som sa čoraz viac strácal v žiali a nekonečnej samote pričom dievča ktoré som ľúbil ale nesmel ľúbiť nestálo odo mňa dálej ako na pár metrov. Už som viac nedokázal potláčať moje pocitý. Slzy derúce sa mi do očí nie a nie prestať tiecť.

"Prosím nie. " Počul som za sebou zastrený vzlikmi pridusený hlas. Jej bosé nôžky precupitali dĺžku medzi nami a zozadu ma objali jej drobné rúčky. "Neodchádzaj. Nedokážem bez teba byť. Zober ma so sebou. Utečieme spolu. Niekde kde nás nik nepozná kde sa môžeme slobodne ľúbiť. Prosím." Bola to taká prekrásna myšlienka. Premietala sa mi v hlave a ja som chcel len súhlasne prikývnuť, vziať ju do náručia a utekať. Vo chvíli ked zašlo slnko za oblaky hustej šede som sa spamätal a pochopil aké je to iracionálne.

"Uvedomuješ si komu tým ublížiš? Čo tvoja rodina, priatelia, škola? Všetko by si stratila!" Už som sa neovládal a vzlikal.

"Ja potrebujem len teba." Hned ako dozneli tieto slová som sa k nej otočil a spojil pery s jej. Boskal som ju vášnivo a nežne akoby to malo byť posledný-krát.

"Milujem ťa." Zašepkal som ked sa naše pery od seba oddialili. "Ak nepotrebuješ nič len moju lásku chcem ti ju dať. Vezmi si všetko." Sklonil som hlavu. "Som taký sobecký. Povedať niečo také. Bol by som schopný a dokonca po tom aj túžim, ťa o všetko obrať tak aby jediné čo ti zostane som ja. Chcem aby si išla somnou." Položil som si hlavu na jej drobné rameno a vdýchol pomarančovú vôňu ktorá vychádzala z jej vlasov. Pocítil som jej ruku na svojej hlave ako sa jej prstíky prehrabovali mojimi vlasmy a snažili sa ma ukľudniť.

"Pôjdem s tebou pretože viem že nič pre mňa nebude také bolestivé ako naše odlúčenie." Povedala tak istým hlasom že mňa samého presvedčila o tom že je to jediné riešenie. Moje srdce sa chvelo a túžilo po tejto možností ale v moje hlave sa ozval ešte kúsoček zdravého úsudku. Je medzi nami obrovský vekový rozdiel! Nikto to nepochopí a nebude akceptovať našu lásku. Tento fakt prebúrala omnoho silnejšia myšlienka. Predsa ja ľúbim ju a ona mňa. Čo nás po tom čo si iný myslia. Usmial som sa a pobozkal ju.

"Myslíš to vážne? Nebudeš ľutovať svoje rozhodnutie ostať so mnou?" Ozvali sa vo mne posledné pochybnosti. Odpovedala mi s vážnou tvárou ktorá len potvrdzovala pravdivosť jej slov a vieru v naše spoločné city.

"Nikdy neoľutujem že chcem byť s tebou." Slnko vykuklo spoza čierneho mraku a zasvietilo nám priamo do tváre. Žiadna bolesť, slzy vyschli, jediné čo nám pripomýnalo náš možný rozchod boli naše city ktoré rástli dalším a dalším bozkom a oddalovali všetko zle až niekde kde to nemôžeme vidiet. Zaslepený láskou sme prešli žiarivou ulicou ktorá mi nikdy nepripadala až tak ožiarená slnkom ako v tento najsladší moment. Ked máme lásku nepotrebujeme nič iné.