Obdĺžniková tma

 

Do izby svietila pouličná lampa. Astrid pozerala do stropu. Zatvárali sa jej oči. Pred malo chvíľou pozerala na dvere svojej

izby. Mala ich otvorené. Ocko zhasol. Zabudol asi, že sa bojí tmy na chodbe. Začala premýšľať.To nie je tma na chodbe. To

je ohraničená tma tej zárubne. Zadívala sa na ten obdĺžnik tmy a veľmi sa preľakla. Zazdalo sa jej, že tmavý obdĺžnik ožil.

Astrid klipkali viečka, keď v tom zbadala, že sa obdĺžnik pohol. Pohol sa ten strašideľný obdĺžnik, preletelo jej mysľou. Až

v nej heglo od strachu. Posadila sa. Obdĺžnik sa k nej pohyboval na svojich nohách.  Zrazu stál pri jej posteli. Zbadala, že

jeho nohy sú veľmi tenké. V svetle pouličnej lampy uzrela, že nohy sú podobné chrobačím. Boli samí háčik. Presne také

majú chrobáky. "Vlez do mňa!" Ozvalo sa z tej tmy. Astrid sa bála no jednako si obula papuče a vošla do tej tmy. Tu ako tam

vošla zrazu sa ocitla vo vysvietenej veľkolepej sále. Zo stropov viseli kryštáľové lustre. Na zemi boli prekrásne koberce.

A pred ňou mohutné dvere aké bývajú iba na zámkoch. Je na zámku. Napadlo jej. Tu sa otvorili tie mohutné dvere a krá

čala k nej postava oblečená v čiernom. Zbadala, že je to žena. Keď prišla bližšie Astrid zistila, že to nie je plášť čo má tá

žena na sebe, ale sú to čierne krofky chrobáka.  A na hlave mala tykadlá. Nebola mladá, ale ani stará. Stála tam pred ňou

na tenkých chrobačích nohách s vypučeným bruchom. Mala strapaté polodlhé vlasy ako keby sa práve vymanila zo siete

pavúka. Zasmiala sa a žmurkajúc malými, úzkymi očami povedala:"Ahoj dievča! Potrebujem pomocníčku. Poď, niečo ti uká

žem. Viedla Astrid zámkom, keď napokon zastali pri vchode do zámku. Chrobačia kráľovná otvorila dvere a oni sa ocitli v

presklenej verande. Veranda už nemala dvere. Na skle vrčalo niekoľko veľkých múch, jedna osa a jeden čmeliak.

    "Nemám rda hmyz. Najradšej mám zimu. Keď je všetka chrobač zdochlá, skapatá.. Kedysi som nemilovala hmyz rovnako

ako teraz, ale bolo mi ich ľúto zabíjať. Rovnako ako včely, osy či čmeliakov tak aj muchy som naberala na túto čističku pá

pernatú a vypúšťala som ich von. Používam ináč túto čističku na ometanie prachu. Moj muž nechával muchy trpieť a skapať.

Povedal, že muchy sú otravné a nepotrebné. Ale aspoň včely a osy či čmeliakov nechával žiť a rovnako ako ja ich naberal

a vypúšťal von. Možno by ich zabíjal, keby som tu nebola. Keď som mu povedala aby odchytil do zavareninového pohára

dlhonohého komára odmietol to. Nechcela som ho zabiť. Jednako by tam bol fľak a jednako mi ho bolo ľúto. Nemám rada 

ani zvieratá. Najlepšie keby boli iba kvety, stromy a potoky. Bez zvierat by som sa úplne zaobišla. Neznášala som, keď zvie

ratá trpia v prírode. Koník sa pasie vravím mužovi. Chudák koník musí mať hlavu sklonenú.

    "Ale veď to nemožete zrovnávať,"povedala Astrid kráľovnej, keď videla, že je taká precitlivelá. "Koníka nemožete zrovná

vať s človekom. Koníkovi určite nebije krv do hlavy ako by bila nám, keby sme sa pásli."

   "Rozhodla som sa vyzabíjať všetok hmyz a tiež všetky zvieratá. Aby som už nikdy nevidela ich utrpenie. vydržím tú chvíľkku

keď mi prídu oznámiť, že dielo je dokončené. Potom budem mať už navždy pokoj."

    "Všetok hmyz. A čo budú jesť lastovičky?" Opýtala sa kráľovnej Astrid so slzou na krajíčku.

    "Lastovičky nebudú nič jesť. Nepočula si, že zahynú aj všetky zvieratá. Je lastovička zviera? Je. No je to vták, ale tiež je to

zviera."

    "A čo včielky? Veď, keď pozabíjate včielky neopelia vám kvety a nebudete mať čo jesť A z kvetu je semeno. Nebudú časom

ani kvety." Chrobačia kráľovná sa zamyslela a povedala:"Vidíš , máš pravdu, na včielky som nepomyslela. Ani na lastovičky.

Budem musieť zniesť to utrpenie pozerať sa ako zvieratá v prírode trpia. Budem ďalej vyháňať osy, čmeliakov, včely či muchy.

Na stenu som namazala sladkú pochúťku. Hmyz z celej ríše sem lieta. Pochúťka by ich tak omámila, že by lietali, lietali až by

sa ulietali k smrti. Odtiaľto by sa žiaden nedostal." Tu sa zrazu v zámku zotmelo, iba mesiac svietil. Astrid zbadala pred sebou

obdĺžnikovú tmu. Matne v tej tme videla schody na chodbe. Zase ju premkol strach. Bol rovnako veľký ako keď ležala vtedy v

postely a zbadala tú tmu. "Vojolal hlas z tej tmy. Astrid vošla a vtej chvíli sa ocitla vo svojej posteli. Klipkali jej viečka a zárubňa

s dverami do chodby už nevyvolávali v nej strach. "Kto vie ako to bude zajtra. Či zase bude zaspávať a z obdĺžnikovej tmy poj

de strach. Chcela by sa ešte stretnúť s chrobačou kráľovnou. Kto vie aká je naozaj. Možno aj zlá aj keď sa pekne rozlúčila. Kto

vie či zajtra k nej pristúpi tá tma. Už úplne zaspávala, keď začula  v diaľke hlas chrobačej kráľovnej:"Ešte sa uvidíme!"

 

 

 

---