V obchodnom dome

 

V obchodnom dome sa dá kúpiť všetko. Ale okrem všelijakého tovaru je tu aj niečo pre deti. Nemyslím teraz hračkáreň. Tým

niečím myslím zábavku. Je tu veľká formula s obrazovkou. Formula sa dá riadiť. Má volant. Je to podobné ako na počítači,

lenže tu sedíte v takmer naozajstnej formule. Toto je ale pre tie o niečo väčšie deti. Presnejšie pre tie, ktoré ovládajú riadiť

auto na obrazovke počítača. Ale nič to, je tu aj zábavka pre oveľa menšie deti. Je tu šmýkačka a pod ňou je plno mäkkých

balónikov do ktorých deti vletia, keď sa zošuchnú dolu. Sem tety dávajú svoje deti aby si mohli v pokoji nakúpiť, keď majú

umrnčané deti. No niektoré ich sem dávajú aby sa ich zbavili. Tak tam vreštia, že tety predavačky čo majú obchody všade

dookola tejto zábavky sa idú zblázniť z toho vreskotu. Keď to máte počúvať od rána do večera tak nič na závidenie. Raz jed

na teta predavačka toho už mala dosť a zhriakla jedného vypaseného chlapca. Ale nedal si povedať. Či už strhnutý zába

vou vrieskal zo všetkých stále najviac. A vobec to nebol malý chlapec. Teta predavačka prišla za ním už tretí raz. Ale teraz

už zhurta naňho:"Kde máš mamu?"

   "Nakupuje."

    "Ešte raz zavreštíš tak zavolám sbéskára." Chlapec hneď zamĺkol. Ale o chvíľu zase vrešťal. Zase zo všetkých najviac. Te

ta predavačka už za ním nšla. Zacpávala si uši a vravela, že sa raz zblázni z toho vreskotu. 

    Ale boli tu aj inakšie zábavky pre tých najmenších. Vláčik. Mal vozeň a za sebou tiahol vozníky. Boli tu na chodbe koľaje

po ktorých vláčik premával do kolečka. Vo vozňoch sedeli deti, vykúkali z okien a kývali odtiaľ svojim rodičom. Najviac ale

bývalo rušno na priestrannej chodbe. Tu boli také zvláštne plstenné konýky. Vyzerali akoby mali naozajstnú srsť. Bolo tu

sedem menších koníkov a jeden o dosť väčší pre väčšie deti. Malé koníky boli dva biele a tri sivé a jeden čierny. Bol tu aj

o niečo väčší koník a ten bol tiež čierny. Na tie menšie koníky sadali deti čo boli tak do desať rokov. Na veľkého koníka o

niečo väčšie deti. Všetky deti ako nasadli na koníky tak každé jedno pochopilo systém ako s koníkom narábať aby sa po

hyboval dopredu. Koník mal na všetkých štyroch nohách kolieska a pod sedlom bola tyč spojená s nohami koníka a keď

dieťa sa zaprelo nožkami a postavilo sa na tú tyč, vyzeralo to akoby cválalo. Postavilo sa a sadlo. Postavilo, sadlo. Posta

vilo, sadlo a koník šiel krásne dopredu akoby bol naozajstný. Deti mali z toho veľkú radosť. Tak šantili akoby to boli nao

zajstné koníky. Držali koníky za uzdu a očká im žiarili. Veď pri takej zábave akoby aj nie. Koníky strážila jedna teta. Strážiť

koníky bolo jej zamestnanie. Samozrejme, že vyberala aj peniažky. Z čoho by ju vyplatili, keby koníky požičiavala zadarmo?

    No v jeden deň tam prišlo veľmi nepodarené decko aj so svojou mamou. Vybralo si čierneho malého koníka. Vysadlo...

Teda vysadla, lebo to bolo dievča. Vysadlo si to dievča s pomocou svojej mami na koníka a keď už sedelo zagánilo na te

tu a zvriesklo:"Nedívaj sa na mňa!" Teta prišla k dievčaťu a jemne sa ho dotkla ramena. Dievča na ťetu škaredo zazrelo,

že čo si to dovolila sa ho dotknúť a v tej chvíli nadskočila meter vysoko.

    "A budem sa na teba dívať!" Odpovedala mu teta. "Čo chceš aby som bola slepá? Ja mám koníky na starosti,"povedala

mu pekne teta. Ale to decko zase iba to svoje:"Nedívaj sa na mňa! Nebudeš sa na mňa pozerať!" Tetu tieto slová už nahne

vali a povedala dievčaťu:"A netykaj mi! Ja som s tebou husy nepásla! A ani nevieš na koníkovi jazdiť. Deti ako ty to vedia!"

Tu aby sa nepovedalo zakročila matka toho decka, troška zjemna ho ťapla po zadku. Decko uprelo na tetu zlostný pichľavý

pohľad. Nešlo mu to na koníkovi a už už ho chcela jeho mama dať z koníka dolu, keď v tej chvíli sa koník sám od seba roz

hýbal a to dievčisko začalo na koníkovi nadskakovať a koník cválal sním, pádil s ním po chodbe. Držal sa ten malý zasran

opratí a lel, len, že nespadol. Len, len, že sa udržal v sedle. Koník pádil s tým dievčiskom až na koniec dlhej chodby a tam

sa s deckom stratil v tme. Mamička zalamovala rukami a vravela, že už svoje dieťa nikdy neuvidí. Aká je to hroza. Tu sa vy

noril čierny koník aj z dievčaťom z tmavej chodby a cválal rovno k nim. Všetky deti zastali na svojich koníkoch a pozorovali

ako čierny koník k nim cvála a na ňom nespratník. V tom deti zbadali, že koníkovi svietia oči na červeno. Každé dieťa tu ve

delo, že sa takéto niečo ešte nikdy neprihodilo, lebo koník v sebe nemal žiadnu baériu. Deti si šepkali:To sú diabolské oči.

Červené oči. Keď sa koník vrátil s týn nespratným deckom ono plakalo a s vyvalenými očami od hrozy vravelo svojej mame

niečo o jame:"Tam na konci jama. Otvorila sa hneď a hneď zatvorila." Teta to počúvala a povedala so smiechom tomu nez

bednému dievčisku:"Tak si mala šťastie, že si nespadla z toho koníka rovno do tej jamy. To bolo určite peklo. Aspoň vieš ako

sa máš nabudúce správať. Malé dievča dychčalo a stále plakalo. Teta si povedala:Jama. To určite. Ale čo tie očia ten beh

koníka?" Tetu a všetko čo sa udialo pozorovala ďaľšia teta predavačka. Tá čo zahriakla toho chlapca vypaseného. Podišla

k tete čo strážila koníky a povedala jej:"Pekne ste to vybavili. Diplomaticky. Pochválila ju. Určite sa poznali, lebo takým tón

om sa rozprávajú iba ľudia čo sa dlhšie poznajú. Alebo aj krátko. Bolo vidno, že jedna má rada tú druhú. Pozerali za diev

čatkom a teta predavačka čo strážila koníky povedala:"Toto vobec nemuselo byť."

 

 

 

 

 

 

---